„Svet je samé klamstvo."

/William Shakespeare/

~

Miesto robenia si domácich úloh, uvoľnene sedím na zadku, v ruke držím jahodový kokteil a pohľadom tkviem na Maddie, ktorá so zamysleným výrazom na tvári sleduje zošiť, čo má pred sebou. U Mony je o štvrtej poobede až pozoruhodne ticho, no v danom momente mi to vôbec nevadí.

Odtiahnem si plastovú slamku od úst a hustú mliečnu dobrotu párkrát premiešam, ako keby sa v jej konzistencií nachádzal kúsok mojej motivácie. Nenachádza.

Pravdou však je, že sa mi vôbec nechce. A zatiaľ čo Rowan vedľa mňa poctivo pracuje na ťažkej úlohe z angličtiny, ja sa naďalej opieram o sedadlo a zaryto premýšľam nad vecami, nad ktorými by som rozhodne rozmýšľať nemala.

Nie, keď mám veľa úloh a o hodinu náročný tréning.

„Môžem sa ťa niečo opýtať, Maddie?" začnem a konečne sa aspoň trocha vyrovnám zo svojej dovtedajšej polohy.

Maddie na chvíľu prestane študovať svoj zošiť, medzi prsty chytí ceruzku a niečo si zapíše na jeho okraj. „Samozrejme."

Prečistím si hrdlo a z nervozity opäť pohnem slamkou, tentokrát do opačného smeru. „Moja otázka sa týka Kova a jeho brata..."

Ani sa nestihnem opýtať, keď Maddie prudko dvihne hlavu a obdarí ma nechápavým výrazom. „Kova nemá brata."

„Nemá?"

Má, ale Maddie o tom zrejme ani netuší, presne ako to bolo donedávna so mnou.

„Nemá," povie mi a jeden kútik pier sa jej pritom zvlní v malom, sotva badateľnom úsmeve, ktorý je aj napriek všetkému rozžiari celú tvár. „Musela si si ho s niekým pomýliť."

Rýchlo prikývnem, no v zapätí sebecky využívam tú chvíľku pozornosti, čo mi Maddie venuje a položím jej ďalšiu otázku. „Čo je vlastne medzi vami?"

Rowan si vedľa mňa hlasno odkašle, čo môže znamenať dve veci – buď chce, aby sme okamžite zmĺkli a prestali ju rušiť, alebo som sa práve opýtala dosť hlúpu otázku – obe možnosti sú podľa môjho odhadu celkom správne.

Úsmev na Maddienei tvári zázračne rýchlo skĺzne do neutrálneho výrazu z ktorého, len úskokom dokážem rozpoznať náznak emócií. Chrbtom ruky si prejde po špičke nosa a následne sa opäť pozrie do zošitu, hľadajúc odpovede medzi vlastnými riadkami.

Mám pocit, že mi ani neodpovie, ale potom ticho zase preruší jej hlas. „Nie je medzi nami nič výnimočné," prehlási a neochotne so mnou nadviaže očný kontakt. „Kova bol najlepší kamarát môjho brata Willa. Takže, keď Will pred dvoma rokmi zomrel, Kova si vzal do hlavy, že môže zastúpiť jeho miesto a postarať sa o to, aby sa mi nič zlé nestalo. Takže som v podstate jeho malá sestra."

Len čo dorozpráva, zasiahnu ma neopísateľne výčitky svedomia, gniaviace mi celé vnútro. „Prepáč, Madd," vydýchnem a natiahnem sa po jej ruke, ktorá spočíva na okraji zošita. „Naozaj by som nemala byť až taká zvedavá, ibaže medzi tebou a Kovom je taká... akoby som to povedala?" zmyslene striehnem na Rowan, ale tá sa naďalej venuje angličtine a tak v mysli lovím po tom správnom slove, až kým ho od radosti takmer nevykríknem na celú reštauráciu. „Chémia! Je medzi vami neskutočná chémia!"

Maddie ma pozoruje a potom sa krátko rozosmeje, kývajúc hlavou k svojmu zošitu. „Tuto je chémia z ktorej mám zajtra veľmi ťažký test. Žiaden Kova, žiadna chémia. A neospravedlňuj sa mi, ja tiež doslova dychtím po informáciách o tom tvojom tajnom Lukovi..."

Ohromene otvorím a zatvorím ústa, keďže som si celkom istá, že som Maddie Luka nikdy nespomenula. „Ako...?"

„Tá správa, sedela som predsa hneď vedľa teba," pripomenie mi a mne sa v hlave automaticky objavia detaily minulého piatku na ktorý som sa všemožne snažila zabudnúť. Najmä na to neopätované vyznanie lásky.

„Ach, tak," šepnem a keď sa Maddie s úsmevom vráti ku chémií, konečne otvorím zošiť a miesto myšlienok na Luka, obrátim svoju pozornosť na angličtinu.

~

V usilovnom učení pokračujem aj doma, len čo sa po náročnom tréningu osprchujem a navlečiem do pohodlného oblečenia, ktoré predstavuje tepláky a rozťahaný sveter. Bolia ma svaly, celé telo, ale nemôžem si dovoliť pokaziť ďalší test, len preto, že sa cítim ako huspenina. Keď nebudú dobré známky, nebude ani beh a následne sa nedostanem na žiadnu dobrú vysokú školu.

„Prečo práve ja?!" zaskučím zúfalo a hlavu si dvakrát obúcham o mäkký vankúš. Ležím na pohovke v obývačke. Nohy mi visia cez operadlo a zošiť si zúfalo odo mňa žiada pozornosť z miesta na mojich kolenách.

„Si strašne dramatická, uvedomuješ si to?" spýta sa ma Lu, ktorá sedí na zemi priamo oproti mne a z pohľadu na jej tvári usudzujem, že počíta príklady z matematiky. Nikto sa totižto nemôže tváriť šťastne, keď počíta príklady z matematiky, iba moja mladšia sestra.

„Nie som vôbec dramatická," ohradím sa a ignorujúc výčitky - nútiace ma k učeniu - sa radšej natiahnem po svoj telefón, ktorý leží opustený na stole.

Rýchlo napíšem správu osobe, na ktorú nemôžem prestať myslieť, aj napriek všetkému, čo mi na ňom prekáža.

Ahoj.

Deje sa niečo?

Zahryznem si do pery, aby som tak zamaskovala ten obrovitánsky úsmev, čo sa mi všemožne snaží predrať na pery.

Nie, nedeje, len sa pekelne nudím.

Nemáš zajtra náhodou test z angličtiny?

Mám?

Choď sa učiť, Em.

To je príkaz?

Teraz sa už naozaj bezmyšlienkovo usmievam, akoby som stála priamo pred ním. Dokonca si dokážem živo predstaviť tú drobnú vrásku uprostred jeho čela alebo príšerne vážny výraz tváre.

„Vedela som to!" ozve sa nado mnou mamin hlas.

Preľaknem sa, displej telefónu si pritlačím k hrudi a trhane zlapám po dychu, ako keby som práve dobežala maratón. „Čo to malo dopekla znamenať, mama?!"

„Pozor na ten slovník, mladá dáma," upozorní ma, ale na tvári má stále široký úsmev a v očiach niečo nepekne desivé. „Tak... kto je to?"

„Kto je kto?"

Mama nadvihne obočie, obíde sedačku a posadí sa na kúsok voľného miesta vedľa mňa. Hneď ako si sadne, chytí ma za ruku – tú, čo mám na hrudi – a slabo stlačí. „Kto je ten šťastný?"

„Šťastný?"

Myslím, že mi celkom nedochádza jej správanie, až kým nevysloví tú osudnú otázku. „No tak," zatiahne. „Do koho si sa zamilovala?"

Nepoviem ani slovo, mám pocit, že sa ani nenadýchnem a keď sa s ťažkým premáhaním postavím na nohy, aby som, čo najrýchlejšie zutekala do svojej izby, mama ma znova chytí za ruku. „Kam utekáš, Emmie? Viem, že som sa ťa to pýtala nedávno a viem, že si mi povedala, že nikoho nemáš, ale nie som slepá a ty by si nemala klamať žene, ktorá ťa deväť mesiacov nosila pod srdcom. Navyše, ockovi môžeš klamať, že spávaš u Rowan, ale ja už tomu len tak ľahko neuverím. Len mi prosím ťa povedz, že si opatrná."

„Mamiiii..." zatiahnem prosebne, ale moja snaha vymaniť sa z jej zovretia nevedie nikam.

„Len mi povedz, že mám pravdu."

Panikárim, no tomu výrazu, čo sa jej usadí na tvári neviem odolať. „Tak dobre," šepnem, ignorujúc Luan a jej tiché chechtanie do rukáva mikiny. „Máš pravdu."

Mama sa zazubí, vstane a uväzní ma v silnom objatí, ktoré doslova drví kosti. „Som tak šťastná. Naša malá Emily má prvého frajera. Tak mi konečne prezraď kto to je?"

Mám takú teóriu, že klamstvá celkom ľahko vyjdú na povrch. Niektoré sú malé a iné zase veľké. To moje mi vyjde z úst takmer automaticky. Bez premýšľania, bez žiadnych zbytočných pre a proti. Akoby sa dominantná časť mňa už dávno pripravila na tento rozhovor.

„Je to jeden môj spolužiak, dobre?" poviem a konečne sa mi podarí vyslobodiť. „A teraz idem do izby. Učiť sa."