„Smiech je večný."

/Osho/

~

Sedím na Lukovej posteli s nohami v tureckom sede a rukami spustenými v lone. Už pätnásť minút sa trucovito nehýbem. Nie však preto, že by som za tú krátku cestu autom celá premrzla, opak je pravdou. Horím. Každý kúsok mňa pohlcuje neviditeľný plameň, ktorý sa mi usadil na hrudi a šíri sa ďalej až na miesta, ktoré by horieť rozhodne nemali.

V hlave mám prázdno, no zároveň sa ňou mihajú živé obrazce predstáv, čo sama nedokážem opísať. Ešte stále v žilách cítim pozostatky alkoholu, ešte stále som omámená z Lukových slov, ale s každým nádychom obavy v mojej hrudi nahrádza istota, ktorej sa celkom ľahko darí čiastočne ma upokojiť.

Som úplne sama, až na obrovské psie oči, ktoré ma pozorujú z konca postele, akoby sa mi snažili vidieť až do duše.

„Nepozeraj tak na mňa," zachrapčím nervózne, načo Rocco hlasne zafučí, spustí hlavu z mäkkého matraca a radšej si ľahne na zem.

Inokedy by som bola už dávno pri ňom. Škrabala ho za ušami, hladkala mu srsť, nechala sa ovládnuť jeho psou radosťou.

Dnešný večer som ale úplne iná Emily. Tá, čo všemožne napína uši za zvukom vody, ktorý ku mne dolieha z kúpeľne. Luka sa sprchuje a ja stojím na dvoch stranách hlbokej rieky. Jedná časť mňa sa odhodláva ísť za ním, a tá druhá si nervózne žmolí prsty a krúti hlavou nad vlastnou hlúposťou.

„Spamätaj sa," zašomrem si sama pre seba, ale moje tiché slová neuniknú pred Lukom, ktorý sa práve v tej chvíli vráti do izby, ako keby neúmyselne vyčkával na ten správny moment prekvapenia.

„Čo si povedala?"

Ani neviem kedy zvuk vody dopadajúcej na kachličky nahradilo ticho, ale s určitosťou viem, že moje pľúca stratia všetok kyslík a sánka mi padne až k nohám, keď si pri pohľade na neho uvedomím dve veľmi podstatné veci.

Luka predo mnou stojí len v osuške, ktorú má ledabolo zviazanú okolo pása, akoby ma on sám chcel nechtiac provokovať. A druhá, ešte podstatnejšia vec – nemôžem od neho odtrhnúť oči. Vyzerá ako všetky moje divoké predstavy – vystrihnutý z časopisu, vysnívaný, dokonalý. V mojich očiach nemá žiadnu chybu, žiaden detail na ňom nie je nič priveľa a zároveň ani nič málo.

To presne s nami robí láska. Vidíme dokonalosť v osobách, ktoré sa nám vkradli do srdca.

„Emily..."

Odkašlem si, pomrvím sa a konečne presuniem zrak z Lukovho majestátneho tela priamo na jeho tvár, ktorú zdobí samoľúby úškrn. S tým sa nestretávam často. „Nič," vydýchnem a pripadám si o niečo viac nervóznejšia než pred pár minútami.

Luka sa presunie k šatníku a ja nehanebne pozorujem, ako sa mu pri každom pohybe napínajú svaly na chrbte a ramenách.

Ako môžem mať toľko šťastia?

Opäť si prečistím hrdlo a myšlienky posuniem na iné miesto, niekam, kde sa moje vzrušujúce predstavy aspoň trocha stránia. „Takže Kova..."

„Čo s ním?" opýta sa ma Luka, tónom, ktorý neznie prívetivo, ale zároveň ani útočne. Ešte stále stojí chrbtom ku mne a tak ho naďalej sledujem s nemým úžasom, ako keď nemôžete odtrhnúť zrak od nádhernej maľby niekde v galérií.

„Je tvoj brat," poviem a vlastné slová mi znejú hlúpo, avšak je príliš neskoro vrátiť ich späť.

Luka na chvíľu ustrnie, hlasno vydýchne a následne sa opäť otočí mojim smerom, vystavujúc na obdiv jeho hruď v plnej kráse.

Okej, chápem, možno by som sa mala upokojiť, ale mám len dvoje očí a tie vôbec nepočúvajú pokyny hlavy, ktorá im našepkáva, aby sa konečne spamätali.

„Fajn Em, mám brata. Mal som aj snúbenicu, o ktorej som ti nič nepovedal. Moji rodičia sú obaja z Ruska, otec odišiel, keď som mal sedem a Konstantin je môj nevlastný brat. Keď ma sem preložili, chcel som využiť príležitosť spoznať ho, ale Kovov hnev voči mne je bohužiaľ väčší, než som si na začiatku myslel. Možno má na to právo nenávidieť ma, keďže o mojej existencií nemal ani tušenia a ja som si naivne myslel, že akonáhle sa objavím v jeho živote, všetko bude okamžite dokonalé," vydýchne a ja naďalej nemo civiem, ale tentokrát nie na jeho brušné svalstvo, ale na tvár, ktorú zopína hnev. Ten ale nie je mierený na mňa.

„Takže, keď nič nešlo podľa mojich plánov, rozhodol som sa, že odídem za Jennou. Ale potom sa všetko zmenilo. Ty si všetko zmenila. A môžeš mi veriť, že pred tebou nemám žiadne iné tajomstvá. Žiadne iné snúbenice, žiadni zatajovaní súrodenci, žiadne deti, či smrteľné choroby. Občas stačí otvoriť ústa a opýtať sa, Emily. Nič pred tebou netajím, nikdy som to nemal v úmysle, ale neobviňuj ma z niečoho, čo si sama nechcela vedieť."

Dopekla.

V izbe zavládne hrobové ticho z ktorého mi nepríjemne duní v ušiach. Na jazyku mám tisíc slov, ale miesto nich sa pokolenačky presuniem až na kraj postele. Celá sa chvejem a telo mám posiate zimomriavkami. Keď zastanem, kolenami sa aj naďalej zapieram o mäkký matrac a konečne otvorím ústa. „Si celkom zhovorčivý, keď sa hneváš."

Čakám, že ma Luka obdarí vražedným pohľadom, ale miesto toho mu pery roztiahne široký úsmev, sprevádzaný smiechom.

A ja nedýcham, lebo ten smiech a aj ten odzbrojujúci úsmev patria iba mne. Rovnako ako Luka.

„Poď ku mne," zachrapčím slová, čo Luka používa tak často. Nehanbím sa, možno to je tým alkoholom, ale okrem pulzujúcej červene v lícach, som si svojim rozhodnutím viac než istá. Chcem, aby bol pri mne bližšie. Chcem cítiť jeho vôňu. Zhorieť pod jeho dotykom. Oddať sa bozkom a nechať všetko plynúť.

Trvá to nekonečne dlho kým Luka vo svojej hlave zvažuje všetky pre a proti. Čítam mu to na tvári, všímam si to v detailoch, v tom ako krčí obočie a spája pery k sebe. Avšak potom sa stane zázrak a on urobí krok, a hneď na to ďalší a ďalší, až kým nestojí predo mnou, prevyšujúc ma svojou výškou.

Dvihnem hlavu, ale v pľúcach nemám kyslík a tak nepoviem nič, len sa podvolím žiadostivosti, zodvihnem aj ruku a končekmi prstov pomaly prejdem po odhalenej pokožke na jeho bruchu. Ešte nikdy pred tým som sa ho nedotýkala takto otvorene. Bez zábran, bez živých a desivých myšlienok v hlave. Najdôležitejšie na tom ale je, že sa Luka nebráni, len ma zaujato pozoruje, až dokým neskloní hlavu a perami nenarazí o moje.

Ten bozk hovorí všetko, čo nie je povedané. Je pomalý, pretrvávajúci a neskutočne vzrušujúci. Pod jeho vplyvom som viac odvážna, viac nabudená a tak sa neubránim pred tým, aby som prstami neskĺzla nižšie, až na lem uteráka, ktorý predstavuje jedinú prekážku od toho, čo momentálne potrebujem.

Srdce mi naráža o hrudný kôš neuveriteľnou rýchlosťou, ale ani to ma neodrádza pred tým, aby som naslepo bojovala s tým, čo mám pred sebou. Ibaže práve v momente, keď moje prsty odvážne zablúdia pod okraj uteráka, Lukova dlaň spočinie na mojom zápästí a všetko zastane.

„Em," zachrapčí mi do pier.

Dýcha rýchlo ako ja pri neuváženom behu.

„Prečo ma zastavuješ?" zakňučím a márne pohnem zápästím v Lukovom zovretí, ktoré v žiadnom prípade nepovoľuje.

O krok cúvne až kým sa celkom neodtiahne od mojich pier. „Mala by si ísť spať. Dnes si mala ťažký večer."

„Prečo vždy všetko ukončíš v tom najlepšom?" opýtam sa nevrelo, cítiac hnev, ale aj obrovské sklamanie. „Bojíš sa, alebo ako to mám chápať?"

Luka mi nežne prstom prejde po zápästí, no ja vôbec nepookrejem. Cítim sa totižto mizerne potupene. „Nie, Em, nebojím sa, ale na toto ešte nie si pripravená."

„Čože?" vytrhnem ruku z tej jeho a kapitulačne sa posadím na matrac. Nemám síl podopierať sa kolenami, premýšľať a pritom aj argumentovať. „Nie som pripravená? A to máš odkiaľ?" útočne dvihnem bradu a pod náporom mojich slov zaskučí aj Rocco, ktorý sa radšej odšuchce na druhú stranu koberca, ďalej od Lukových nôh. „Len pre tvoju informáciu, toto nie je prvýkrát, čo sa ocitám v podobnej situácií."

Klamem, ale moje klamstvá stoja za ten výraz, čo sa usadí na Lukovej tvári. Odrazu sa môj hnev úplne ľahko prenáša aj na neho.

„Čo sa mi tým snažíš povedať?" povie drsne, so skrčeným obočím a ostro zaťatou sánkou.

„Počul si ma," zavrčím. „Mám viac skúsenosti než si myslíš. Možno pôsobím ustráchane, ale rozhodne sa nemám čoho báť."

V jednom prudkom a nečakanom pohybe je Luka zase v tesnej blízkosti pri mne. Prstami ma chytí za bradu, tvár natočí k tej jeho a čelom spočinie na mojom. „Si príšerná klamárka Emily, vieš o tom?"

„Nekla...." zatvorím oči a porazenecky vydýchnem. V takejto blízkosti sa môj dych mieša s jeho, bez toho, aby sme sa bozkávali. „Naozaj sa nebojím."

„Viem," hlesne a prstom tentokrát hladí jemnú pokožku mojich líc. Tam a späť, tam a späť. Mám pocit, že zaspávam. „Nechcem ťa vystrašiť."

To ma preberie natoľko, že otvorím oči a tvár skrčím do nechápavej grimasy. „Vystrašiť? Čím? Tým čo máš v nohaviciach?"

Až príliš neskoro si uvedomím, čo som povedala. Už sa ani nemôžem vyhovárať na alkohol a keď Luka mlčí a potom vybuchne smiechom, okamžite sa od neho odtiahnem a padnem na chrbát, schovávajúc tvár v jeho mäkkých vankúšoch. „Preboha, preboha... To som nepovedala."

Luka sa ešte stále hlasno smeje pri tom ako chodí po izbe a zrejme na seba navlieka nejaké oblečenie. Ani sa neodvážim na neho pozrieť. Som doživotne zahanbená.