„Pre sám život sa oplatí žiť."

/Albert Einstein/

~

„No tak, Emily, buď trocha divokáááá," zakričí mi Rowan priamo do ucha, pričom vo vzduchu zamáva našimi spojenými dlaňami, ktoré sú jediným prepojením medzi nami a hŕstkou ľudí, čo sa pohybujú na amatérsky vytvorenom parkete, priamo uprostred obývačky jedného z našich spolužiakov.

Ani neviem ako som sa sem ocitla, ale popohnaná teplým pivom, ktoré som do seba naliala pred pár minútami, robím presne to, čo odo mňa Rowan žiada a strácam sa v dave spolu s ňou.

„Smrdí to tu!" skríknem a môj zúfalý výkrik spôsobuje, že ma pár tancujúcich ľudí obdarí vražedným pohľadom. „Hovorím len pravdu!" ohradím sa namosúrene, keď sa rameno jednej tancujúcej blondíny stretne s tým mojim.

Našťastie to nebolí, alebo bolí, len si to v tomto stave príliš neuvedomujem a ďalej naslepo nasledujem Rowan, ktorá sa tacká davom tak profesionálne, akoby to bola nejaká olympijská súťaž.

„Kam ideme? Myslela som si, že chceš tancovať?!"

Po mojej otázke sa Rowan zvrtne a bolestivo mi pritom skrúti zápästím, čo spôsobí, že ticho zanadávam. „Neskôr si určite aj zatancujeme, ale teraz potrebujeme trocha tekutého sebavedomia."

Tekuté sebavedomie, alebo ďalší pohár nechutného piva, je to posledné, čo potrebujem, ale Rowan má jednoducho šťastie, že ma z domu vytiahla v tak zúboženej nálade, v akej som sa nachádzala.

Možno je to odporné pivo presne to, čo najviac potrebujem a možno si to len celé nahováram, pretože život ma naučil mať vždy pripravené vhodné výhovorky.

Keď sa konečne po trýznivom prerývaní davom dostaneme do kuchyne, som presvedčená, že okrem potu pod pazuchami, mám na hlave vtačie hniezdo a na zadnej strane červeného trička obrovský fľak z piva, ktoré na mňa nedopatrením vylial jeden divoko tancujúci chalan. Nič z toho ma však nerozhádže a keď v dave rozpoznám známu tvár, vykríknem tak hlasno, že sa nezľakne len Rowan, ale aj ľudia naokolo.

„MADDIE!!!"

Naoko divoká párty, je posledné miesto ku ktorému by som nevinne vyzerajúcu Maddie priradila, ale teší ma, že ju vidím a rovnako tak ma teší aj to, že jej dovtedajší mrzutý výraz vystrieda širokánsky úsmev.

Rowan sa nenápadne vytratí k obrovskému sudu s pivom a ja musím chvíľku čakať, kým sa ku mne Maddie udychčane dostane. „Ahoj, Emily."

Narozdiel odo mňa vyzerá celkom triezvo a ja zrejme nie som až tak veľmi opitá, pretože sa poobzerám po miestnosti a keď svoj pohľad vrátim späť k Maddie, usmejem sa rovnako ona. „Kde máš svojho bodyguarda?"

Líca jej očervenejú a spolu s nimi aj takmer celá tvár. „Myslíš Kova?" opýta sa odvážne, ignorujúc vlastné zahanbenie a zrejme aj môj lišiacky úsmev. „Toto je jeho... párty."

„Čože?"

Maddie iba prikývne a otvorí ústa, že niečo povie, ibaže práve vtedy sa k nám opäť dovalí Rowan s dvoma plastovými pohármi a jeden mi bez slov strčí do ruky. Už vidím svojho otca, ako vzpriamene stojí uprostred obývačky a nadáva mi, že nemám na párty piť nič, čo si sama nepripravím. Ten pohár mi však dala Rowan a tej dôverujem takmer tak, ako sama sebe a práve preto nemám žiadne výčitky, keď sa hltavo napijem.

„Vo vedľajšej izbe začínajú práve hrať pravdu alebo odvahu," oznámi nám Rowan a jej rozžiarené oči hovoria presne to, čoho sa najviac obávam a čo mi následne potvrdí aj vlastnými slovami. „Mali by sme sa pridať."

„Nie dnes," pokrútim hlavou a mám veľmi dobrý úmysel do rozhovoru zapojiť aj Maddie, ktorá v tichu stojí vedľa mňa, ale Rowan je v nálade, kedy pre ňu slovo nie, jednoducho neexistuje.

„Som Rowan, Emilyna kamarátka a ty musíš byť Maddie, však?" dostane zo seba jedným dychom. „Veľmi ma teší. Emily mi o tebe veľa rozprávala. Ale dosť bolo kecov, ideme sa zabaviť," sotva dorozpráva, otočí sa na päte a odkráča na miesto, kde sa na pohodlne vyzerajúcom koberci združuje celkom dosť veľká skupina ľudí.

Spýtavo sa otočím na Maddie, ale tá hlavu má otočenú opačným smerom a pohľad zrejme zabodnutý do chalana, ktorý si nás obe premeriava, akoby sa snažil vyčítať, či sme kamarátky, alebo len náhodne stojíme vedľa seba. Kova stojí obďaleč, opretý o rám dverí, s rukami prekríženými na hrudi. Jeho oči sú mi príšerne známe a čím dlhšie na neho pozerám, tým viac mi pripomína Lukov ochranársky postoj.

V mojom alkoholom skreslenom svete prejdú dlhé minúty, ale nakoniec sa ku mne Maddie strhne a mykne plecom. „Možno má Rowan pravdu, mali by sme sa pridať."

Chcem analyzovať jej výraz a čo všetko stojí za tým náhlym rozhodnutím, ale hlavu mám prázdnu a keď sklopím pohľad, zistím, že mám prázdny aj plastový pohár. „Uh, kam sa to podelo?" moja otázka sa ale nedočká odpovede a miesto toho sa opäť hrniem davom, tentokrát však spolu s Maddie, ktorá ma drží za ruku, akoby čakala, že sa jej niekde vytratím.

A veruže mám na to obrovskú chuť.

Ibaže niekde medzi kuchyňou, posledným pohárom piva a pohodlným kobercom, ma alkohol udrie priamo do tváre a spôsobí, že sa ocitnem v opojení, ktoré je mi príšerne známe a pritom stále nové. Ešte stále si živo pamätám, čo všetko som dokázala povyvádzať, keď mojimi žilami prúdil alkohol. Napríklad také osemnáste narodeniny v New Yorku, kedy som Lukovi do telefónu priznala, že ho túžim pobozkať. Bolo to síce len pred pár mesiacmi, ale zdá sa to na míle vzdialené.

S tackaním si sadnem do tureckého sedu vedľa Rowan, ktorá sa zubí od ucha k uchu, akoby práve vyhrala milión dolárov. Ignorujem ju a miesto toho sledujem Maddie, ktorá už vôbec nepôsobí tak sebavedomo ako pred pár minútami.

A nie som jediná, kto si to všíma, pretože v jednej chvíli sa chystám opýtať sa jej, či je v poriadku a v ďalšej moje slová zanikajú v dôverne známom hlase. „Táto hra nie je nič pre teba, Maddie."

Kova sa nakláňa nad jej ramenom, tak blízko, že mám z toho zimomriavky dokonca aj ja. Preto sa Maddie vôbec nečudujem, keď sa opäť začervená. „To je tvoj názor," odvrkne, znova mi dokazujúc, že nie je až taká nevinná, ako na prvý pohľad vyzerá. „Ja však hrať chcem a presne preto aj hrať budem."

„Nevieš do čoho ideš. Toto nie je nejaká naivná hra a ja sa nebudem prizerať..."

„Tak sa nepozeraj," skočí mu do reči a odkloní tvár iným smerom, akoby chvíľu hľadala kúsok svojej stratenej odvahy.

Kova pár sekúnd zotrvá v skrčenej polohe za Maddienym chrbtom a potom sa vystrie, niečo zo seba dostane a odkráča, nie však príliš ďaleko z nášho dohľadu. Nechápem tomu a mám toľko otázok, ktoré však nemám príležitosť vysloviť, pretože sa v kruhu odrazu ocitne plavovlasé dievča a všetkým nám vysvetlí pár dobre známych pravidiel.

Keď na teba padne hrdlo fľaše, vyberieš si pravdu alebo odvahu a ak nebudeš chcieť odpovedať, alebo plniť stanovenú úlohu, napiješ sa z kolujúcej fľaše vodky. Ľahké ako facka.

Nasledujúcich pár minút sa zadúšam smiechom, krčím nosom a odvraciam pohľad, od všetkých príšerne odvážnych úloh, ktoré ľudia okolo mňa plnia bez mihnutia oka. Mám však šťastie, pretože doposiaľ sa mi hrdlo fľaše vyhýba a častejšie ukazuje na Maddie, ktorá ale dostáva úlohy opačného kalibru, akoby si všetci triezvo uvedomovali, aký osud ich postihne, keby si na ňu vymysleli niečo iné. Kova totižto celú hru pozoruje a každého schladzuje vražedným pohľadom.

Medzitým sa mi v ruke objavuje ďalší pohár, ktorý mi tentokrát nepripravila Rowan, ale aj tak ho svedomito pijem. Čím viac pijem, tým rýchlejšie zabúdam na všetku tú drámu, čo sa za posledné týždne odohráva v mojom živote. Zabúdam na Lukovu mamu, ktorá ma pravdepodobne nenávidí. A zabúdam aj na Jennu a Wendy, či samotného Luka, ktorému je úplne jedno, čo robím a kde som.

Život vie byť niekedy sakra ťažký.

„Tak čo, Emily, pravda alebo odvaha?" doľahne ku mne a keď sa konečne spamätám zistím, že hrdlo fľaše miery priamo na mňa.

„Odvaha," vyslovím bez dychu, pretože na pravdu sa necítim a mám toľko tajomstiev, že by som o nich mohla rozprávať celú večnosť.

Samantha, jedna z mojich spolužiačok sa usmeje od ucha k uchu a nakloní sa k Olivií s ktorou sa o niečom veľkodušne dohadujú. Mám pocit, že ani nedýcham a ich debata trvá neuveriteľne dlho, no keď sa Sam znova vystrie, do pľúc sa mi konečne dostane kyslík. „Máš pri sebe telefón?"

Prikývnem a neochotne ho vytiahnem z vrecka svojich džínsov.

„Vyzývam ťa k tomu, aby si správou vyznala lásku kontaktu, pri ktorom ťa stopneme."

Ľahké.

Ibaže osud sa mi zase raz vysmeje priamo do tváre, pretože pri to čarovné slovíčko „stop", zaznie práve vtedy, keď mi prst hovie na Lukovom mene. Nemôžem podvádzať, pretože Samantha kontroluje každý môj pohyb a pri prečítaní mena na displeji telefónu, sa jej úsmev roztiahne do takých rozmerov, až nadobúdam pocit, že jej praskne celá tvár.

Dávam to za vinu alkoholu, alebo možno tomu, že v danej chvíli sa mi tá myšlienka zdá nesmierne vtipná, keď však kliknem na tlačítko odoslať, vytriezviem tak rýchlo, ako nikdy.

Je to len jednoduchá správa.

Jedno jednoduché.

Ľúbim ťa.

Tak prečo sa cítim, akoby som si práve vykopala vlastný hrob?

~

Hello darlings, 

myslím, že si zaslúžite vysvetlenie, prečo teraz časti nepribúdajú tak pravidelne, ako to mám vo zvyku. Vec sa má takto, že aj ja som len človek a veľa vecí sa ma dotkne, aj keď to nedávam najavo. Bolo mi povedané, že druhá časť tohto príbehu je úplne zbytočná a priznám sa, dosť dlho som dovoľovala, aby ma toto vyjadrenie ovplyvňovalo. Pretože, ak to tvrdí jeden človek, čo ak si to myslia aj ostatní? Takže som písanie tejto časti odkladala a odkladala, až do dnes, teda do včera, kedy mi pár osôb ukázalo, že na názore niektorých ľudí naozaj nezáleží. A preto vďačím každej jednej z vás, ktorá máte trpezlivosť čítať to, aj napriek tomu, že časti nepribúdajú tak často. Posnažím sa to čo najskôr napraviť :) 

Regulárne bude časť každý týždeň a môže sa stať, že ich pribudne aj viac (ak budem mať o čom písať). Ďakujem za vašu podporu. Nikdy ma neprestanete udivovať. 

PS: Ak nechápete Emilyno zdesenie, tak ona a Luka si ešte lásku nevyznali. Ešte medzi nimi nebolo žiadne "ľúbim ťa" :D teda...až doteraz.