„Keď milujeme, všetko má väčší význam."

/Paulo Coelho/

~

„Devätnáš?"

Moja otázka sa stretáva s tichom a keď málinko pootočím hlavu, zisťujem, že na mne Luka visí pohľadom, plným neistoty a obáv, zrejme z toho, že odmietnem. Netuším, čo cítiť. Keď vás niekto postaví pred hotovú vec, nemáte čas na dlhé premýšľanie o všetkých pre a proti. Je to ako beh. Stojíte na čiare a odrazu musíte vyštartovať vpred - bez myšlienok a iba s jedným cieľom – vyhrať.

„Devätnásť," testujem to jednoduché slovo na jazyku, vynechávajúc pýtavý podtón. Je to len číslo a v tomto prípade vek, ktorým musím prejsť, aby som sa s ostatnými mohla podeliť o svoju radosť z toho, čo momentálne zažívam. „Devätnásť budem mať až za rok," neodpustím si podotknúť.

„Viem," povie Luka stroho a miesto ďalších slov natiahne ruku k mojej tvári, venujúc nežný dotyk pramienku neposlušných vlasov, ktorý mi zatlačí za ucho. Celá horím, keď sa ma dotýka. Chvejem sa, keď ma zaujato pozoruje. Mám potrebu vykričať to do celého sveta, ale nemôžem.

Chápem jeho postoj. Chápem, čo sa mi snaží vysvetliť. Avšak myšlienka na to, že sa rok budeme skrývať pred zrakom ostatných, sa mi vôbec nepáči. Som, ale ochotná urobiť aj to najmenšie, pretože som už dávno pochopila, aké to môže byť pre nás ťažké.

„Devätnásť," prikývnem a pery sa mi vykrútia do širokánskeho úsmevu. Niekedy to neviem zastaviť. Ten neuveriteľný pocit šťastia, mi zaplaví hruď, stlačí žalúdok a drží sa ma, neskutočne dlho. „Takže budem tvoje veľké tajomstvo?"

Lukovou tvárou sa mihne tieň a ten ma zbaví úsmevu rýchlosťou blesku. Pozorujem, ako odo mňa odvráti pohľad a zadíva sa dopredu na Rocca, ktorý medzi stromami zrejme naháňa veveričky. Niekde za našimi chrbtami práve svitá a zatiaľ, čo sa niektorí ľudia oddávajú príjemnému spánku, my sme tu. V parku, na tráve, v teniskách a zaliaty potom, po rannom behu, ktorým to celé istým spôsobom začalo.

„Dávam ti priestor rozmyslieť si to, Em," prehovorí, ale jeho oči ostávajú prilepené smerom k Roccovi a nech nakláňam hlavu akokoľvek, v prítmí, ktoré hovie okolo nás, len ťažko dokážem čítať výraz na jeho tvári. „Nezaslúžiš si byť niekoho tajomstvom a ver mi, že chcem pre teba oveľa viac, ale práve teraz, na to nie je vhodná doba."

Automaticky sa k nemu prisuniem o niečo tesnejšie, až kým sa nám nedotýkajú stehná a boky. Cítim to známe teplo vyžarujúce z jeho tela a v nose sa mi mieša korenistá voda po holení a niečo, čo je čistý Luka. Milujem byť pri ňom takto blízko. A presne preto očami naďalej ostávam na jeho tvári, keď sa nakloním ešte bližšie a perami sa mu celkom ľahučko obtriem o plece.

Myslím na Jennu.

Myslím na Wendy.

Myslím na Jonathana.

A stovky ďalších ľudí, ktorí môžu mať niečo proti nám.

Luka možno nevie vyjadrovať to všetko, čo cíti, prostredníctvom svojich slov. Mne, ale stačí to, ako sa na mňa neustále pozerá, s očami plnými emócií a skrátka viem, že v ňom drieme niečo tak silné, ako vo mne.

Ostávam s bradou opretou o jeho plece a keď sa mi bruškami prstov opäť ráz dotkne tváre, pomaly zatváram oči a na pery sa mi vkráda širokánsky úsmev. Jeho láskanie je nežné, pomalé a akonáhle sa k dotykom pridajú aj jemné bozky, ocitám sa na mieste, kde mám v hlave prázdno a celé moje vnútro doslova horí.

Dýcham pre tieto momenty, kedy všetky moje pochybnosti, strácajú význam a existuje len tá neuveriteľná túžba – byť s ním. Luka je odpoveďou na otázky, je tým niekým, kto sa mi predrel do života a všetko zmenil a ja nechcem, aby to bolo inak.

Čo je to rok v porovnaní s tým, čo medzi sebou máme?

Na pery mi vtlačí ešte jeden celkom krátky bozk a bez zbytočných slov sa stavia na nohy. Ja ostávam sedieť, ešte stále trocha rozrušená, so srdcom až kdesi v krku a s tým zvláštnym mravčaním v bruchu. „Vráť sa späť," prikážem mu bez dychu, zakláňajúc hlavu, aby som mala lepší výhľad na to, ako naťahuje svoje zrejme celkom stuhnuté svalstvo.

A poviem vám, je sa na čo pozerať.

„V žiadnom prípade," pokrúti hlavou a úplne odignoruje túžobný výraz, ktorý mám vtetovaný na tvári. „Vstaň a pokračujeme."

Milujem behanie, ale práve teraz naozaj nechcem, aby existovalo. „Chcem ešte jeden," zamumlem prosebne a líca mi zaleje horúčava, ktorá ma donúti zakryť si tvár oboma dlaňami. Hanbím sa, ale svoje slová nijako neľutujem, pretože mám závislosť a tú mienim neustále živiť.

Luka sa našťastie rozosmeje a moje počiatočné zdesenie vystrieda blažený pocit z toho, že ho svojimi hlúpymi frázami dokážem pobaviť. Ešte stále mu na perách tkvie úsmev, keď prikývne a ruky si prekríži na hrudi, v postoji, ktorý doslova milujem. „Poď sem."

Som na nohách a najmä pri ňom, ešte skôr než stihne dopovedať. Viem, zúfalé, ale ten obrovitánsky úsmev na Lukovej tvári ma presviedča o opaku. Moje správanie môže byť pritiahnuté za vlasy, ale toto som presne ja - impulzívna a rútiaca sa k všetkému plnou parou vpred. Na svoj bozk nemusím čakať dlho a už vôbec oň nemusím prosiť, pretože sa ku mne Luka skloní a zase zachytí moje pery v tých svojich, v bozku, ktorý ma oberá o dych a zároveň stavia na špičky.

Sme ako skladačka, čo do seba zapadá. Som to málo, k jeho viac a on je viac k môjmu málu. Celé to trvá iba pár sekúnd, iba pár lenivých dotykov na pery a keď sa odo mňa Luka odtiahne a oprie sa o mňa čelom, obaja lapáme po dychu. „Spokojná?"

Síce mám zatvorené oči, ale v predstavách však jasne vidím výraz jeho tváre a presne to ma privodí k úsmevu. „Neviem..." pošepnem. „Môžeš to zopakovať?"

V sekunde pocítim na ramene silu jeho dlane, ktorá ma v sprievode môjho vlastného smiechu posúva dozadu, kde chvíľu balansujem na nohách, chrániac samú seba pred pádom. Toto je ten starostlivý Luka, ktorý ma od seba najprv prudko odtisne a potom si napäto obzerá, či som v poriadku.

„Dobre, dobre," kapitulujem a s ofučanou perou sa pustím do naprávania svojho oblečenia, pohľadom pátrajúc po guči chlpov, ktorá ešte stále behá po okolí. „Rocco, k paničke!"

Môj hlas nášho chlpatého spoločníka síce zaujme, ale ústa mám takmer pri zemi, keď sa miesto ku mne, s chvostom lietajúcim zo strany na stranu, rozbehne k Lukovi, akoby boli najlepší priatelia. „Skorumpoval si mi psa?" opýtam sa Luka, sledujúc ako škrabká Rocca za ľavým uškom, presne na mieste, kde to má najradšej.

To sa mi snáď sníva.

Luka ešte raz Rocca poškriabe a sebavedome sa vystrie, opäť ma prevyšujúc svojou impozantnou výškou. „Nemôžem za to, že ma má radšej. Zmier sa s tým."

„Zmier sa s tým?" vydolujem zo seba a iba sťažka premáham smiech, ktorý sa mi tlačí z hrude. „Ty sa zmier s tým, že si ho získam späť a potom sa už nič podobné nikdy nestane."

„Ako povieš, Em."

Usmieva sa a ja sa usmievam tiež, ba čo viac, mám pocit, že žiarim ešte jasnejšie ako samotné slnko. Je veľa vecí, ktoré o Lukovi neviem práve kvôli tej vysokej stene, čo má okolo seba. Kým, ale bežíme popri sebe, zabúdam na Jennu, Wendy a na všetky problémy striehnuce v budúcnosti.

Práve teraz sme len my a to tajomstvo ostáva len a len naše. 

~

Slová na záver: 

Áno dievčatá, čítate správne. Došli sme až k poslednej kapitole Dangerous Love :) 

Tento príbeh mal byť niečim iným, ale ako to často býva, Dominika mieni a postavy menia. Preto ste čítali to, čo ste čítali. Som však veľmi vďačná za všetku vašu podporu a za každý komentár, či hviezdičku. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi veľa to pre mňa znamená. Vždy chcem napísať príbeh, čo v ľuďoch niečo zanechá, ale už dávno som prišla na to, že to nie je mojou silnou stránkou a niekedy naozaj stačí, keď si tento príbeh len tak "zamilujete". 

Odložte svoje nože a mačety, pretože príbeh Emily a Luka nekončí. Neviem, či to je dobrý nápad a či ma v ňom budete podporovať, ale rozhodla som sa pokračovať písaním Dangerous Love 2, ktoré sa niekedy v blízkej budúcnosti objaví v mojom profile. Takže, ak sa ani vy nechcete rozlúčiť s Emily a Lukom a nebude vám vadiť ďalšia dráma, budem rada, keď sa do pokračovania pustíte spolu so mnou. 

Toto je záver, nie však kompletný, preto máte priestor vyjadriť a napísať všetko, čo sa vám na tomto príbehu páčilo a naopak nepáčilo :) 

Zbožňujem Vás a naozaj Ďakujem.