„Naučte sa pravidlá, aby ste ich mohli správne porušovať."

/Dalajláma/

~

Mona je útulná reštaurácia priamo v centre mesta. Počas školského roka je v nej zvyčajne živšie než na školských chodbách, hneď ako však prídu prázdniny stoly vyprahnú takmer tak ako celé mesto.

Nieže by som sa sťažovala.

S Rowan si objednáme dvojitú porciu veľkých hranolčekov a dva čokoládové kokteily, a len čo máme jedlo v rukách posadíme sa do jedného z mäkučkých boxov. Okrem nás je v reštaurácií ešte jeden postarší pár a chlapec, ktorý si v najtichšom kúte číta dnešné noviny. Chvíľu prechádzam zrakom po stenách, ktoré zdobia plagáty s rôznymi vtipnými nápismi a potom moje oči padnú na Rowan, ktorá hlasno vzdychá a pchá si do úst hranolku za hranolkou.

„Neznášam ho," prehlási, len čo prehltne. „Myslím, že ho tu niekto poslal, len preto, aby mi komplikoval život. A ja už predsa mám dosť komplikovaný život."

„O kom to hovoríš?" spýtam sa a ďalšie slová prehltnem spolu s chutnou hranolkou.

Rowan nadvihne jedno obočie, vystrie sa a potom si znova povzdychne. „Ty si ma celú cestu sem nepočúvala?"

Ach, áno. Samozrejme. Prikývnem, vykrivím pery a obdarujem ju malým úsmevom. „Nie je až tak... hrozný."

„Žartuješ?" takmer vykríkne a do úst si vloží ďalšiu hranolku, ktorú okamžite zapije hltom kokteilu. Niekto by nad podobnou kombináciou krútil nosom, ale ja už som natoľko zvyknutá, že takmer ani nezažmurkám. „Adams je proste hrozný človek a nikto nezmení môj názor. Vôbec nechápem ako sa mi mohol na začiatku tak veľmi páčiť," skrúti tvár do zhnusenej grimasy a celá sa strasie. „Koľko môže mať vôbec rokov? Tridsať? Tridsaťtri?"

Pamätám si, akoby to bolo iba včera, keď nám nášho starého trénera vymenili za Adamsa. Človeka, ktorý ledva stíhal s dychom, mal šedivé vlasy a obrovské pivné brucho, vystriedal vysoký, svalnatý a na oko celkom sympatický mladý muž, ktorý nám však prirýchlo dokázal, že jeho postupy boli ešte viac prísnejšie, než to, načo sme boli zvyknuté. Prvé dni boli naozaj ťažké. Ostatné dievčatá ním boli natoľko posadnuté, že robili takmer všetko preto, aby nejako zaujali jeho pozornosť. A Rowan nebola výnimkou.

„Je na tom niečo zlé?" opýtam sa po dlhej pauze ticha, cez ktorú Rowan stíha zjesť celú svoju porciu hranoliek.

„H?"

„Je niečo zlé na tom, keď sa... keď sa ti páči niekto starší?" objasním a nemám poňatia, prečo ma zaujíma odpoveď na tak nelogickú otázku.

Rowan skrčí obočie a jej pohľad mojim smerom je tak intenzívny, že nadobúdam pocit, že sa snaží vydolovať všetky myšlienky, ktoré sa mi kopia v hlave. „Tebe sa páči niekto starší, Emily?"

„Nie," vyhŕknem prirýchlo a ešte rýchlejšie pokrútim hlavou. „Nie, vôbec, len som nad tým tak premýšľala. Čisto hypoteticky."

Nemám pocit, že mi verí, ale nepovie nič, len slamkou zamieša zbytky svojho kokteilu a pomaly si z neho usrkáva, až kým znova neprehovorí. „Neviem, ľudia vidia veľa zlého vo veciach, ktoré možno ani nie sú zlé. Ale myslím, že každé dievča má vo svojom živote obdobie, keď ju priťahuje niekto starší. Pamätáš si na Molly Andersonovú?"

Prikývnem, ale v skutočnosti netuším akú historku má Rowan namysli.

„Nepamätáš," povie a ja sa usmejem, pretože ma pozná lepšie ako si myslím. „Nevadí. Molly sa páčil ten nový matikár, ktorý učí na nižšom stupni. Denne za ním chodila, vybavila si doučko, trávila s ním kopec času a nakoniec zistila, že bol oženený a mal tri deti. Takže láska sa nekonala," odsunie pohár do stredu stola a oprie sa o mäkkú opierku za svojim chrbtom. „Navyše láska sa ani nemohla konať, keďže Molly mala v tom období niečo málo po šestnástke. A keďže poznáš zákony takmer naspamäť, vieš, že keby bol z ich vzťahu nejaký tajný románik, neskončilo by to dobre."

Len čo Rowan dorozpráva pocítim v sebe sklamanie a zároveň hnev, pretože niečo podobné malo ostať iba pre Molly. A možno to bolo v skutočnosti celé inak, možno Molly naozaj potrebovala pomôcť s matikou a ľudia z toho urobili presne to, čo chceli. Ibaže sama proti rečiam nemôžem bojovať, nemôžem obhajovať niekoho, koho sotva poznám, nemôžem skrátka urobiť nič. A tak sa len usmejem a zvyšok rozhovoru zmetiem zo stola.

Rowan má však úplne iné plány. Prv než otvorím ústa sa ku mne nakloní bližšie a tvár jej ozdobí malý úsmev. „A teraz mi už konečne povieš, prečo tá otázka?"

Chcem. No zároveň nechcem. Neviem čo je to so mnou.

Väčšinou nemám problém povedať Rowan veci, ktoré sa odohrávajú v mojom živote. Patrí medzi mojich najbližších priateľov. Dôverujem jej. Tentokrát však nedokážem otvoriť ústa a vlastne netuším, čo povedať. Nič v mojom živote nie je iné. Všetko je také isté ako doteraz. Luka je len otcov nový kolega, ktorý mi robí spoločnosť počas ranného behu.

A možno už viac nebude.

„Nemám ti, čo povedať," usmejem sa a do úst si vložím už celkom studenú hranolku. „Bola to čisto hypotetická otázka."

Musím znieť naozaj dôveryhodne, pretože Rowan prikývne a usmeje sa ešte širšie. „Vieš čo? Mám po krk tohto mesta. Vypadnime. Tento piatok. Vezmem otcovo auto a pôjdeme si užiť zábavu niekam, kde nás nikto nebude poznať. Čo ty na to?"

„Nemáš vodičák," pripomeniem jej.

„Doteraz to nebol problém. Navyše vážne, Emily? Odkedy sa strániš dobrodružstvám?"

Posuniem hranolky jej smerom a keď si jednu uchmatne, pery sa mi zvlnia v ďalšom širokom úsmeve. „Ničomu sa nestránim. Kde vlastne pôjdeme?"

Oči sa jej rozžiaria a keď prehltne, jeden kútik pier nadvihne vo svojej povestnej grimase, ktorá neveští vôbec nič dobré. „Vo vedľajšom meste je jeden klub, poznám pár chalanov, ktorý nás tam môžu ľahko dostať. Pre istotu si však zober aj svoj falošný občiansky. Nechceme predsa žiadne problémy."

„Problémy? My dve. Nikdy!"

~

Je päť hodín ráno, keď za sebou ticho zatvorím vchodové dvere a slabo vydýchnem. Najprv privriem viečka a rozmýšľam, či sa vrátiť dnu, späť do postele. V žilách mi však pumpuje krv a srdce mi bije tak rýchlo, že mám pocit, akoby som odbehla šesť kilometrov. Cítim sa skvelo, no zároveň mi je z toho adrenalínu zvláštne nevoľno.

Riadim sa, ale svojimi vlastnými pravidlami. Nikto sa nemusí dozvedieť ako trávim svoje skoré rána. Na tréningu budem na sebe makať viac ako doteraz a nikto o mne nebude pochybovať.

Posilnená svojim motivačným prehovorom zídem tri schody od dverí a naťahujem si svaly, až kým nezabočím na tichu, osvetlenú ulicu. Moje kroky však ustrnú, keď spozorujem postavu stojacu na chodníku.

Luka.

Čaká na mňa.

Rocco pokojne sedí pri jeho nohách a pozerá niekam do diaľky. Nevydržím to však pridlho a môj pohľad skĺzne späť priamo na Luka. Stojí vzpriamene, v prstoch jednej ruky zviera Roccovo vôdzku a druhú ma zasunutú v tmavých šortkách. Na sebe ma biele tričko s krátkym rukávom, ktoré mi ponúka dokonalú možnosť obzrieť si jeho svalnaté ruky. Vyzerá až príliš dobre na to, že sa pred pár minútami vyhrabal z postele.

Na pery sa mi votrie úsmev a všetky pochybnosti, ktoré mnou dovtedy kolovali, sú preč. Vystriem sa, zasuniem si vlasy za ucho a nervózne zdolám posledné metre, ktoré nás od seba delia. Luka je zamyslený natoľko, že sotva vníma a keď prehovorím, málinko sebou trhne. „Dobré ráno."

„Meškáš," neodpustí si.

A ja sa opäť škerím, pretože akékoľvek pravidlá sú hlúpe v porovnaní s radosťou, ktorú cítim.