„Krása priateľstva nespočíva v natiahnutej ruke, ani v milom úsmeve, ani v radosti zo spoločnosti, je to duchovná inšpirácia, ktorá prichádza, keď si niekto uvedomí, že v neho verí ešte niekto ďalší, komu je ochotný dôverovať."

/Ralph Waldo Emerson/

~

„BEŽÍŠ POMALŠIE AKO MOJA STARÁ MAMA, EMILY!" ozýva sa hlasno z tribúny.

Snažím sa ten hlas nevnímať, nepripisovať mu žiadnu hodnotu, ale keď sa ozve znova, silno zatnem sánku.

„Tomuto hovoríš beh, Jessica!?"

„ROWAN! Ešte pomalšie by to nešlo?!"

Myslím, že nám to tréner robí naschvál. Kričí, komentuje, nadáva. Jeho pokriky však majú úplne opačný účinok, ako si zrejme namýšľa. Všímam si ako ostatné dievčatá schválne spomaľujú, šepky mrmlú, aby konečne zatvoril ústa a niektoré mu dokonca odhodlane ukazujú svoj prostredník. Samozrejme, tak, aby to nevidel. No aj tak to chce veľkú odvahu.

Po raňajšom behu som až príliš pomalá. Lýtka ma pália, pľúca mi doslova horia a cítim ako sa mi trením tenisiek na pätách vytvárajú bolestivé otlaky. Cieľom, ale prebehnem ako prvá a len čo zastanem nohy sa mi takmer podlomia. Chcem si sadnúť, zhodiť svoje unavené telo do trávi, ale posledné po čom túžim je ďalší trénerov krik. Preto sa rukami zapriem o kolená, prehnem sa v páse a lapám po dychu, až kým do cieľa nedobehnú aj ostatné dievčatá.

„Idiot," zavrčí Rowan, len čo sa pristaví pri mne aj s fľašou vody.

„Kto?"

„Adams," vypľuje a vodu mi strčí do ruky. Vystriem sa, priložím si hrdlo fľaše k perám a periférne sa dívam na svoju kamarátku, ktorá stále krčí obočie. Blond vlasy má vo vysokom chvoste, vyťahuje sa nado mnou svojou výškou a ruky ma prekrížené cez ružovú športovú podprsenku. „Neznášam ho. To jeho pokrikovanie, tie neskutočné frázičky. Je ako pokazený film," nadýchne sa, pokrúti hlavou a dosť hlasno vydýchne. „Rowan si pomalá. Rowan rýchlejšie. Rowan snaž sa. Rowan..."

Stále rozpráva a ja zatiaľ málinko potočím hlavu, aby som skontrolovala, či sa náhodou spomínaný Adams nepotuluje po našom okolí. Našťastie nie, stále sedí na tribúne a niečo si zapisuje do svojho čierneho diára, a tak dovolím Rowan, aby sa v pokoji vyzúrila. Narozdiel odo mňa, Rowan si beh neužíva. Doslova ho neznáša, no aj napriek tomu stále behá, pretože ako sama hovorí, taký je život – občas musíme robiť to, čo neznášame.

„Je neskutočný!" dodá a ja odtrhnem zrak od trénera a pozriem na jej tvár, ktorú zdobí ešte viac zamračený výraz ako dovtedy.

Už veľakrát som ju prosila, aby sa na všetko vykašľala, ale Rowan je veľmi zaťatá a akékoľvek prehováranie bolo márne. Navyše úprimne priznávam, že som celkom rada, že je tu so mnou. Ona totiž ako jediná po mne nehádže vražedné pohľady, ako to robia ostatné dievčatá v skupine. Aj teraz som na sebe výrazne cítila nie jeden takýto pohľad, ale to nebolo to, čo zaujalo moju pozornosť.

„Videla som ho z okna," rozpráva zaujato Wendy a ostatné dievčatá na nej lipnú svojimi pohľadmi. Je z nás najstaršia. Vysoká, štíhla, sebavedomá. Presne taká, aká by som raz chcela byť. Často som sa na ňu dívala s úžasom a s túžbou, čo najviac sa jej podobať, ibaže potom otvorila ústa a moje presvedčenie sa rázom zmenilo. Wendy síce bola nadmieru pekná (aj prepotená a unavená), no všetkým rázne naznačovala, že je niečo viac. Takmer vôbec sa s nami nerozprávala, nesmiala sa na našich vtipoch a keď mi raz „nechtiac" počas behu podložila nohu, kompletne som na ňu zmenila svoj názor.

„A neklamem dievčatá, ale asi som sa do neho vážne zamilovala."

„Do koho si sa zase zamilovala Wendy?" ozve sa Jessica, ktorá leží rozčapená na tráve a hlasno vydychuje. Zrejme Wendy dovtedy nepočúvala, presne ako ja.

Wendy si teatrálne prehodí rozpustené hnedé vlasy na svoje plecia a hrdo sa vystrie. „Do môjho nového suseda, Jessica. Presťahoval sa sem z Detroitu a je policajt," jej oči ukotvia na mne a ja sa ani nestihnem nadýchnuť a už na mne visí pozornosť všetkých naokolo.

Nie je tajomstvom, akú prácu robí môj otec.

„Vieš o ňom niečo, Emily?" moje meno povie takým nepríjemným tónom, že to vyznie, akoby prehltla guču chlpov.

Pozriem na Rowan v ktorej márne hľadám svoju záchranu, ale ona sa tvári nezaujato a prenáša váhu svojho tela z jednej nohy na druhú. Chcem sa detinsky vychvaľovať, že ho poznám, že spolu chodievame behať, no tá túžba nechať si toto všetko pre seba je oveľa väčšia a tak sa posadím na trávnik a naťahujem si svaly, úplne ignorujúc všetky dotieravé pohľady.

„Samozrejme, že nič nevieš," zasmeje sa Wendy. „Prečo by si aj vedela? Niekto ako on sa určite nedáva do reči s deťmi."

Prudko zdvihnem hlavu, no miesto nadávok alebo hnevu sa iba zasmejem. „Nechcem ti kaziť rozprávkové ilúzie, Wendy, ale v takom prípade sa nedá do reči ani s tebou."

Rowan zhíkne a ostatné dievčatá sa zachichotajú, no môj postoj ostáva naďalej rovnaký. Wendy rozzúrene krčí obočie a otvára ústa a ja som pripravená na všetko zlo sveta, ale akýkoľvek pokus preruší tréner, ktorého hlas preberá všetko a všetkých naokolo.

„Už ste skončili s tými hlúpymi rečami?" opýta sa, ale na otázky podobného typu, zo zásady nedopovedáme. „Fajn. Váš dnešný výkon bol totálne na hovno! Jessica si zasrane pomalá, Rowan... ani nehovorím. Riley snaž sa nepozerať kto beží za tebou a všímaj si iba cieľ. Emily," pozrie na mňa a ja akosi nedočkavo zatajím dych. „Skús sa nabudúce menej predvádzať. Sandra..." ďalšie jeho reči sú mi úprimne ukradnuté.

Menej sa predvádzať?

To naozaj?

Zúrim, zarývam svoje tenisky do trávi a sledujem všetko okrem trénera, ktorý zrejme rozhadzuje rukami a rozpráva o ďalších svojich názoroch a postojoch. Na kolenách mám ešte stále leukoplasty. Drobná rana z dnešného rána mi však na pery vkradne maličký úsmev. Teším sa na všetko, čo o Lukovi zistím počas našich ranných behov.

„EMILY!"

Nadvihnem bradu a zisťujem, že sa na mňa opäť všetci dívajú. Tréner ma však na tvári vpísaný taký zúrivý výraz, až mi málinko naháňa strach. „Môžeš mi zopakovať o čom som práve hovoril?"

Nemôžem.

Pomaly prichádzam na to, že keď je tréner nahnevaný zo zásady nám všetkým tyká. Žiadne slečny, žiadne priezviska, len krutá realita.

„To, že si prvá v cieli neznamená, že pre teba neplatia také isté pravidlá ako pre ostatných," zavrčí a svoje mohutné ruky si prekríži na ešte mohutnejšej hrudi. Mám chuť sa ospravedlniť, ale mlčím a on rovnakým tónom, stále ma sledujúc, pokračuje. „Keďže sa blížia súťaže, neželám si, aby ste behávali mimo tréning. Žiadne ranné behy, poobedňajšie, či večerné. Nepotrebujem, aby ste boli zbytočne bez energie."

Všetci sa tvária ľahostajne, no vo mne sa niečo láme.

Chcem behať.

Chcem behať s Lukom.

„Ak zistím, že niektorá z vás behá aj mimo tréning, nebudem sa pýtať žiadne zbytočné otázky. Ktokoľvek poruší toto pravidlo poletí z tímu rýchlejšie než stihne napočítať do desať..." svojim pohľadom prejde po každej z nás, no na mňa sa pozrie, akoby vopred tušil, aké myšlienky sa mi odohrávajú v hlave. „Bez výnimky."

S tým sa otočí a bez pozdravu odkráča späť k tribúnam. Všetky dievčatá sa stavajú na nohy. Hovoria, smejú sa, no ja ostávam sedieť, až kým na hlave nepocítim Rowaninu rozprestretú dlaň. „Idem k Mone, pridáš sa?"

Pridám, pretože mám odrazu zasratú chuť na hranolky a čokoládový milkshake.