„Čím viac niekto sleduje chyby druhých, tým menej sa stará o poznanie svojich vlastných chýb."

/Ignác z Loyoly/

~

S behaním som začala ako štrnásťročná. Bola som totižto dieťa s obrovským množstvom energie. Nebola ani jedna hodina dňa, ktorú by som dokázala len tak presedieť. Chcela som všetko objavovať a tak som skúmala každé zákutie mesta, našej obrovskej záhrady, alebo aj miest, ktorým sa ľudia zo zásady vyhýbali. Milovala som tráviť čas vonku, dýchať čerstvý vzduch a náhliť sa po uliciach s cieľom zistiť niečo nové.

Rodičom sa však moja záľuba zdala príliš nebezpečná a tak ma prihlásili do bežeckého krúžku, kde som sa udomácnila až príliš rýchlo. Bola to zásadná životná zmena, ktorú som potrebovala. Navyše beh ma unavoval natoľko, že som dokázala ľahko zaspať, bez toho, aby som svoju energiu míňala na tisíc ďalších aktivít.

Vždy si nahováram aká som rýchla. Ako ma nič nemôže zastaviť. Ako jednoducho zvládnem všetky prekážky, ktoré sa mi postavia do cesty. No a teraz periférne sledujem Luka, ktorý s úplnou ľahkosťou beží popri mne. Je rovnako rýchly ako ja. Naše tenisky dopadajú na prašnú cestu takmer na rovnako a mňa tento fakt neskutočne rozčuľuje. Zakaždým, keď čo i len málinko zrýchlim, okamžite ma dobieha, akoby to bola pre neho úplná malina.

Doslova funím a ani trochu sa to nesnažím pripísať mojej prehnanej súťaživosti. To čo ma, ale najviac štve je ten pokojný výraz črtajúci sa na jeho tvári. Nepotí sa a pokožku nemá sfarbenú červenými fľakmi, tak ako ja. Nie je na ňom poznať, že spolu bežíme už takmer pol hodiny. Takže sa z Pána Náladového až príliš rýchlo stáva Pán Dokonalý.

Dívam sa na neho tak pozorne, že takmer vôbec nesledujem cestu po ktorej sa rútime. Som zahrabaná vo svojich myšlienkach. Márne sa snažím prísť na to, odkiaľ sa tu vzal a prečo mi robí spoločnosť. Som zvyknutá na samotu. Pri behu sa potrebujem sústrediť, potrebujem vypnúť všetok prúd myšlienok a on pre mňa predstavuje rozptýlenie v takej miere, že úplne zabúdam na podstatu toho, čo robím.

A to spôsobuje, že zakopnem.

O vlastnú nohu.

Úplne nečakane a až príliš rýchlo.

Padám k zemi a ak očakávam, že ma Luka v strede pohybu zachytí, veľmi sa mýlim. Kolená mi opäť oškrú skalky, ktorých ostrosť prenikajúca cez moju pokožku spôsobí, že v tichu zanadávam. Stáva sa mi to druhýkrát v priebehu pár dní a ja vôbec netuším, či sa nad tým pousmiať, alebo si otrieskať hlavu o najbližší tvrdý povrch. Ibaže, tentokrát môj pád nespôsobili rozviazané šnúrky a nech na okolnosti nadávam akokoľvek, vinníčkou som vlastne ja.

„Si v poriadku?" ozve sa nado mnou a keď neodpovedám Luka dodáva niečo, čo od neho naozaj neočakávam. „Toto ťa aspoň naučí pozerať sa na cestu."

Mám enormnú chuť mu vynadať, ale miesto toho sa zvalím na zadok a dlaňou si opatrne oprášim odreté kolená. Som na seba nahnevaná a som nahnevaná aj na neho, pretože istým spôsobom za môj pád nesie vinu takmer tak veľmi ako ja. Nič z toho mu však nepoviem, iba sa snažím lepšie dýchať a ignorovať to nepríjemné pálenie na pokožke.

Rocco sa ku mne pritlačí a vydá zo seba slabé zaskučanie, ktorým sa mi zrejme snaží naznačiť, že zdieľa moju bolesť. Našťastie to nie je nič na čo nie som zvyknutá. Postačí mi pár sekúnd na vydýchanie a budem opäť schopná pokračovať v ceste, s tým, že sa budem dívať iba na svoje tenisky – na nič a na nikoho iného.

Trvá to chvíľu a potom si Luka pokľakne predo mňa, ľadovými prstami objíme jedno moje lýtko a potiahne si ma bližšie k sebe. Nemôžem. Sa. Nadýchnuť. Iba sledujem jeho tvár, to ako mrašti obočie a kriví pery do čudnej grimasy. Nie som si istá, čo na tej jednoduchej rane vidí, ale nedokážem vnímať nič iné, iba jeho blízkosť a to ako mi kožu obsievajú zimomriavky. Odrazu som si istá, že celkom rozumiem všetkým tým dievčenským článkom v časopisoch.

„Myslím, že to nie je nič vážne," riekne a ja presuniem pohľad z jeho tváre na ruku, ktorou sa ma dotýka.

„Myslím, že máš pravdu," zamumlem a som rada, že mám pri sebe Rocca, ktorý ma v tom momente oblíže cez tvár, akoby pochopil o čom sme sa s Lukom rozprávali. Rozosmejem sa, málinko ho od seba odstrčím a potom si uvedomím, že Luka vstal a jeho dotyk vystrieda chlad. Nie som však sklamaná. Netuším čo cítim, ale niekde hlboko v sebe prechovávam emócie, ktoré vôbec nepoznám.

Luka mi podá ruku a keď vstanem, miesto behu obaja v tichu kráčame s poskakujúcim Roccom, ktorý krúži okolo našich nôh. Našťastie nekrívam, takmer nič ma nebolí a nebyť toho ticha, ktoré je tak zvláštne, že po čase začína byť nepríjemné, mala by som sa celkom fajn. Nevydržím to a napätie prelomím ako prvá. „Odkiaľ ťa vlastne preložili?"

Otočí ku mne tvár a pokrúti hlavou, akoby mu bolo jasné, že niektoré informácie o ňom pre mňa neostali zatajené. „Detroit."

„Uh- uh," zastonám. „To je celkom ďaleko. Mali na to patričné dôvody?"

Čakám, že mi neodpovie, ale on otvorí ústa a dostane zo seba prosté. „Áno."

Rozosmejem sa. „Vieš o tom, že ti neodpadne z nosa, keď prehovoríš viac slov ako jedno? Je to vlastne úplne prirodzené, že ľudia hovoria plynulo a veľa. Navyše so mnou sú všetky tvoje tajomstvá v bezpečí."

„Myslím, že celkom stačí, keď budeš rozprávať iba ty. Ide ti to aj bezo mňa."

Väčšinu ľudí dokážem veľmi ľahko odhadnúť, avšak pri Lukovi celkom strácam poňatie o tom, akým človekom v skutočnosti je. Áno, náladový. Rozhodne. Niečo na ňom ma však podnecuje k tomu, aby som tlačila a tlačila, až kým sa neprederiem cez tie najhrubšie vrstvy, ktoré ma okolo seba, až do samého vnútra jeho podstaty. Poznám ho sotva pár hodín a odvtedy ma dokázal zmiasť viac než ktokoľvek iný, kedykoľvek pred tým.

V meste mám veľa priateľov, alebo skôr ľudí, ktorých nazývam mojimi priateľmi. Všetci, okrem mňa a Rowan si však užívajú letné prázdniny roztrúsení niekde po krajine a po dovolenkách. A preto mám pocit, akoby som v sebe našla ďalší kúsok skladačky. S Lukom ešte stále kráčame, slnko už dávno zaplavuje všetko svojimi lúčmi a zatiaľ čo sa Rocco šantí, ja ešte raz vzhliadnem k svojmu novému spoločníkovi. „Vieš čo, Luka? Myslím, že sme na začiatku veľmi dobrého priateľstva."

Pozrie na mňa a vykrúti pery. Nie som si istá, či sa usmieva alebo mračí a preto si to nedovoľujem odhadovať. „Myslím, že myslíš zle. Neuzatváram žiadne priateľstva so sedemnásťročnými dievčatami."

Jeho predstieraná nevrlosť je taká vtipná, že mi na pery tlačí úsmev. Slová, ktoré povedal neberiem ako urážku, znelo to lepšie, ako keby ma porovnal k nejakému decku. Aj tak ho však štuchnem ukazovákom medzi rebrá, a keď mi venuje trocha zlostný pohľad, pustím sa do behu s istotou, že ma nasleduje.

~

Mám pre vás len jednu prosbu, prosím dôverujte mi :) 

Luka je síce aký je, ale nebojte... :) 

Teraz si odo mňa trocha oddýchnete (bude to trvať iba pár dní), ale budem sa snažiť na novej časti pracovať, aby ste ju tu mali, čo najskôr. 

Ani si neviete predstaviť ako veľmi ma teší, že sa vám zatiaľ tento príbeh páči. 

Ste tie najlepšie, najlepšie, najlepšie čitateľky aké som len mohla mať. A každú z vás si nesmierne vážim.