„Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko."

/Charlie Chaplin/

~

Ani si neuvedomím ako veľmi som zadychčaná, kým mi do uší nepreniknú moje vlastné povzdychy. Okamžite sa cítim trápne a to, že ma Luka ešte stále drží vôbec nenapomáha mojim pomaly červenajúcim sa lícam. Stále netuším ako a najmä odkiaľ sa na mňa tak rýchlo vyrútil. Stojí mi za chrbtom. Až príliš blízko. Uznávam, že by som klamala, ak by som tvrdila, že mi to je nepríjemné. Jeho dych ešte stále cítim na krku, je teplý a spôsobuje, že sa zachvejem. Navyše sa snažím až príliš nepremýšľať nad tým, ako ma Lukove ruky doslova objímajú pod prsami a na páse. Otec mi často ukazoval pár dosť šikovných chmatov, ako niekoho na pár sekúnd paralyzovať, ale tento si rozhodne nepamätám.

Trvá to možno pár minút, alebo iba sekúnd a potom si ticho odkašlem. „Eh... mohol by si...?"

Jeho zovretie mizne, akoby som na neho vyliala vedro studenej vody. Odstúpi a v prítmí si všímam ako mu jedna z dlaní mizne medzi na krátko ostrihanými vlasmi. Som však v pomykove, srdce mi bije strašne rýchlo a navyše mám pocit, že znova netuším, čo povedať. Našťastie sa k mojim nohám v tichu prikradne Rocco a dovolí mi, aby som ho poškriabala po hlave.

„Čo tu robíš?" opýta sa ma Luka po chvíli a obe ruky si prekríži na hrudi. Má na sebe iba čierne obtiahnuté tričko a šedé tepláky, ktoré mu málinko padajú z bokov. Nepozerám sa mu na boky, naozaj nie. V takomto postoji vyzerá ako typický policajt a ja mám znova pocit, akoby som sa ocitla na ďalšom výsluchu.

„Prišla som si po Rocca," poviem priamo a keďže som celá spotená a červená v tvári radšej sa dívam na všetko iné, len nie na neho.

„Po Rocca?"

Prevraciam očami a mávam rukou vo vzduchu ako totálny idiot. „Len mi nepovedz, že ti zabudli povedať aj túto informáciu," mlčí a ja viem, že mu to môj otec a jeho kolegovia vôbec neuľahčujú. „Chodím Rocca venčiť každé ráno a večer."

Nepovie nič, len pohľadom prejde zo mňa na Rocca, ktorý sa mi v danom momente bokom otiera o lýtka. „Zaujímavé."

„Ty toho teda veľa nenahovoríš," podotknem, ale hneď svoje slová trocha ľutujem, pretože ma Pán Náladový obdarí zamračeným pohľadom.

„Je niečo po piatej hodine ráno. Myslel som si, že si nejaký zlodej," vysvetľuje, úplne ignorujúc moje detinské podpichnutie. Jedna časť mňa mu túži zatlieskať, pretože mám pocit, že toto bola doposiaľ najdlhšia veta, ktorú mi povedal.

Volím si však druhú časť mňa. Tú, ktorá málo rozmýšľa a rýchlo hovorí. „Pochybujem, že by sa tu nejaký zlodej dobíjal kľúčom. Navyše čo by tu akože chcel ukradnúť? Rocca?"

Luka nadvihne jedno obočie a ja nadobúdam pocit, že sa mi očami snaží vidieť až niekam do duše. Je mi to nepríjemné, ibaže pred výzvami necúvam a tak s ním udržujem očný kontakt, až do chvíle, kým znova neprehovorí. „Vieš o tom, že uťahovať si z policajtov je... trestné?"

„Naozaj?" zatiahnem a pery sa mi vykrútia do širokého úsmevu. „A nasadíš mi aj putá?"

Neviem kam smerujú jeho myšlienky, ale odrazu sa rozkašle a cúvne, prikladajúc si ruku na tvár. Ja ostávam stáť na tom istom mieste a stále sa usmievam. Dokonca aj Rocco prestane so svojim otieraním a posadí sa, akoby aj on sám očakával, čo bude nasledovať. Znova si myslím, že sa čas neposunie ani o sekundu a z Luka je opäť typický policajt. Vzpriamený, vyrovnaný, na tvári žiadna emócia.

A neviem prečo, ale chcem, aby sa usmial alebo znova zamračil. Vtedy vyzerá ako niekto úplne obyčajný.

Nič z toho sa však nestane a ja ostávam stáť tvárou v tvár Pánovi Náladovému. „Nemal by náhodou niekto v tvojom veku o takomto čase ešte vyspávať?"

„V mojom veku?"

„Viem, že máš sedemnásť, Emily," povie a znova tak nadvihne obočie, akoby ma vyzýval, aby som mu ešte raz zaklamala.

Teatrálne si priložím ruku na hruď a ešte teatrálnejšie pokrútim hlavou. „Vážne? To som sa musela asi pomýliť. To sa mi nikdy nestáva. A navyše.... ešte si nepočul, že nie je slušné pýtať sa niekoho na vek? Najmä nie dámy."

„Dámy?" zatiahne počudovane, ale ja sa vôbec nepozastavujem nad tou otázkou, pretože sa Lukove kútiky pier nadvihnú a konečne sa na mňa usmeje. Mám pocit, že som práve vyhrala samotnú Nobelovu cenu za mier. Neukloním sa, ani šťastne nezatlieskam, akoby som naozaj chcela, len ho pozorujem a utvrdzujem samú seba v tom, že na svete neexistuje nič krajšie, ako ľudské úsmevy.

Luka sa nakoniec natiahne po vôdzke, ktorá visí za dverami a pripne ju Roccovi na obojok. Ani netuším ako a je pri mne znova nesmierne blízko. Kľačí síce pred Roccom, ale keď dvihne hlavu a pozrie na mňa, znova si uvedomím ako veľmi som nízka. Pod váhou jeho pohľadu si pripadám ešte menšia a zraniteľnejšia. Neviem prečo, ale mám problém sa nadýchnuť bez toho, aby som na sebe nedala poznať, ako ma jeho blízkosť rozptyľuje.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?" opýtam sa ho pod vplyvom všetkých tých emócií, ktoré zo mňa robia obrovský zlepenec.

„Premýšľam, či mi budeš stíhať," objasní a nedáva na sebe poznať, že som ho svojou primitívnou otázkou nejako urazila.

„Čože?"

Postaví sa, vystrie a do rúk mi podá vôdzku, ktorá mi okamžite zapadne medzi prsty. „Ideme predsa behať."

„My?" nechápem, ale on nehovorí nič, len kráča k dverám a potom mi rukou značí, aby som ho nasledovala. Vonku už okolie zafarbujú prvé lúče slnka, aj napriek tomu mi je zima a neviem, či to je náhlou zmenou teploty, alebo len tým, že som sakra zmätená z jeho správania.

Zatiaľ čo Luka zamyká, stiahnem si rukávy na mikine a krepčím na mieste, akoby sa mi chcelo na záchod. Prestanem, keď jeho pozornosť padne znova mojim smerom. „Takže kam?"

„Čože?" som ako v tranze.

„Ktorým smerom bežíme?" zopakuje o niečo presnejšie a natiahne si ruky nad hlavu, aby sa tak zrejme trocha ponaťahoval. Som len človek, len dievča v puberte a preto si moje oči akýmsi nedopatrením nájdu cestu priamo k miestu, kde sa mu málinko nadvihne tričko.

„My?"

„Áno, my, Emily," zahlási a nad mojimi chabými reakciami pokrúti hlavou. „Takže kam...?"

Vôbec netuším o čo mu ide a tak sa zamračím, stále ho sledujúc ako si naťahuje svaly. „Behávam sama."

„Od dnes už nie," prehlási a pristúpi bližšie smerom ku mne. „Je to nebezpečné."

„Žijem v tomto meste dlhšie ako ty," poviem na svoju obranu. „Poznám všetky miesta a viem kam ísť kam nie... som...."

Ani nedopoviem a preruší ma. Najprv dvihne jednu ruku do vzduchu, aby ma stopol a potom mykne plecami. „Nezaujíma ma ako veľmi dobre poznáš toto mesto. Veci sa menia a pokiaľ som tu, nedovolím, aby si o takomto čase behala po meste celkom osamote. Takže... ktorým smerom bežíme?" 

~ 

Keby som si pri písaní kapitol nečítala každú vetu asi tisíckrát, tak by bol môj život oveľa jednoduchší :D Ťažký život perfekcionistu. 

Ďakujem, že sa vám zatiaľ tento príbeh aspoň kúsok pozdáva. Vaše slová pre mňa veľa znamenajú, najmä teraz, keď je príbeh na začiatku.