„Sú veci, ktoré sa naučíš iba počas búrky."

/Joel Osteen/

~

Otec ma drží okolo pliec v niečom, čo nazývam utešujúce objatie. Schovávam sa mu pod ramenom a rukou mu zvieram dlaň tak silno, že to prinajmenšom musí cítiť. Našťastie si nesťažuje, len ma drží a občas sa ma opýta, či som v poriadku.

Teraz už som a nie len v poriadku, ale najmä v bezpečí, pod dohľadom vlastného otca a jeho kolegov, ktorí roztrúsene pracujú všade okolo nás.

„Čo s ním bude teraz?" opýtam sa šepky, roztrasene sledujúc ako trénera Adamsa v putách vedú k jednému z policajných aut. Nepozerá na mňa, stojím totižto v tieni, ako taký prízrak, ktorý môže za to, že možno na pár rokov stratí svoju drahocennú slobodu. Bola som, ale v jeho prítomnosti dosť často na to, aby som dokázala rozpoznať rozzúrený výraz na jeho vyblednutej tvári.

„Skončí presne tam, kde si zaslúži," povie mi otec stroho a keď k nemu obrátim zrak, zisťujem, že má silno zovretú sánku a v očiach záblesk nenávisti. „Máme kamerové záznamy, tvoju výpoveď a kopec informácií, ktoré sa Adams snažil ututlať. Navyše, ak bude vypovedať Rowan a aj ďalšie dievčatá, ktoré si týmto museli prejsť, ručím ti za to, že sa sám postarám o to, aby sa tento sviniar z basy už nikdy nedostal."

Mlčky prikývnem a s dôverou sa k otcovi pritúlim ešte tuhšie, opierajúc sa lícom o jeho policajnú uniformu. Práve teraz je mojim jediným hrdinom.

„Som rád, že si mi zavolala."

„Som rada, že si prišiel," zašepkám a moje oči v dave policajných uniforiem vyhľadajú človeka, ktorý ma zakaždým pripraví o dych. Luka stojí obďaleč, ruky má zastoknuté vo svojich nohaviciach a výraz tváre tak stvrdnutý, že pôsobí takmer desivo. Je tu, nie v Kalifornií a ja netuším, kedy sa vrátil a ako to celé dopadlo, ale už len to, že ho vidím vo mne prebúdza nespočetné množstvo emócií – som šťastná, že ho vidím a zároveň sa obávam všetkého, čo príde, pretože odkedy som Luka zbadala, nevenoval mi ani jeden pohľad.

Som pre neho neviditeľná, alebo sa v Kalifornií stalo niečo, čo ho donútilo celé si to rozmyslieť. Možno Jenna použila svoje ženské zbrane, možno nemusela robiť veľa a Luka pochopil, že v skutočnosti ju ešte stále ľúbi a chce s ňou ostať. Týmito myšlienkami sama sebe lámem srdce na tisíce kúskov, ale nedokážem si pomôcť. V hlave mám predstavy a scenáre, ktoré mi naháňajú strach a zároveň ma stavajú pred krutú realitu.

Chcem na neho nakričať, nech sa na mňa konečne pozrie. Nech mi aspoň pohľadom naznačí, že ma vidí. Že pre neho ešte stále existujem. Môj hypnotizujúci pohľad, ale nezaberá a Luka sa mi otočí chrbtom, venujúc svoju pozornosť jednému zo svojich kolegov.

Ramená mi klesnú a otec si to zrejme všimne, pretože mi prstami zovrie plece, až kým nedvihnem hlavu a opäť sa na neho nepozriem. „Už je to v poriadku, Emmie. Som naozaj rád, že sa ti nič nestalo," jeho oči majú farbu mojich a čím dlhšie sa do nich dívam, tým úprimnejšie pôsobia. „Keď sa však nabudúce ocitneš v podobnej situácií, nechcem, aby si sa hrala na hrdinku. Viem, že si tvrdohlavá a viem, že tieto slová pre teba neznamenajú veľa, ale celé toto nemuselo dopadnúť tak, ako to dopadlo. A preto máš domáce väzenie."

Na prázdno otvorím ústa a vydolujem zo seba chabé, chrapľavé a najmä prekvapivé : „Čože?"

„Domáce väzenie," prehlási otec s ráznym prikývnutím. „Až do odvolania a viac o tom nebudeme diskutovať."

„Ale ocko..."

„Žiadne ale ocko a žiaden psí pohľad, nič z toho na mňa nezaberie," málinko odo mňa odstúpi a ruka mu z mojich pliec klesne k telu. Odrazu pôsobí seriózne, čo moje ďalšie kvílenie totálne zadúša. „Viem, že sú pred tebou posledné dni prázdnin a viem, že sa budeš na mňa hnevať, ale chcem, aby si vedela, že to robím pre tvoje dobro. A teraz popros niekoho, nech ťa vezme domov. Dobre?" pristúpi ku mne, pobozká ma na vrch hlavy a potom ešte raz, zrejme preto, aby sa uistil, že pred ním stojím živá a zdravá.

„Ale ocko," zamumlem, avšak môj protest sa stretáva s prísnym pohľadom, ktorý ma okamžite umlčí. A tak si vydýchnem, porazenecky rozhodím rukami a kým otec odíde, moje oči sa pustia do opätovného pátrania po Lukovi.

Čo ak neostáva vo Philadelphii?

Čo ak ho už preložili do Kalifornie?

Čo ak je Jenna naozaj tehotná?

Potrebujem objatie a istotu, ktorú mi môže dať len a len on. Potrebujem sa uistiť, že dnešný deň bol skutočne reálny. Potrebujem sa rozprávať s Rowan a potrebujem toho tak veľa, no pritom chcem len a len jedno.

Pustím sa do kroku, odhodlane a vzpriamene, priamo smerom k Lukovi, ktorý ešte stále vedie rozhovor so svojim kolegom. Rozmýšľam čo mu poviem. Rozmýšľam, že sa mu vrhnem do náruče. Dokonca zvažujem, že miesto otázok, ho rovno pobozkám a tak zistím na čom som, ale moje kroky zastaví ruka na predlaktí, ktorá celkom stopne môj krok a následne aj celý môj organizmus.

„Môžeš mi venovať chvíľku, Emmie?" spýta sa ma Jonathan a z výrazu, ktorý ma na tvári čítam, že ide o niečo vážne.

Preto mu nevynadám, že mi skoro spôsobil infarkt a najmä prekazil plány. Miesto toho chabo prikývnem a dovolím mu, aby ma potiahol bližšie k svojmu autu. To, ako si ma prezerá, akoby pátral po nejakých viditeľných zraneniach, mi vôbec nie je príjemné. Navyše jeho správaniu nerozumiem. Áno, Jonathan je otcov kamarát a pre mňa je niečo ako strýko, ale práve teraz sa strácam.

„To, čo sa tu stalo dneska, Emmie, sa už nemusí opakovať," začne váhavo a ja odkláňam svoj pohľad od neho, aby som ním zas a opäť sledovala Luka. Pôsobí nahnevane, krčí obočie a to o čom sa baví s policajtom oproti, nemôže byť nič príjemné. Iba sekundu, iba to by mi stačilo, jedno zablúdenie pohľadu, jedna malá kvapka istoty. „Môžeš mi všetko povedať a ja ti sľubujem, že sa o to postarám."

„O čom to hovoríš?" vydýchnem a nechápavo na neho pozriem.

Jonathan stojí vzpriamene, takmer tak ako môj otec. Ruky ma prekrížené na svalnatej hrudi a chrbtom sa opiera o auto. „Kde si spala v tú noc, Emily, keď mi Luka povedal, že ťa zavezie domov?"

Mám pocit, že mi práve niekto z hrude ukradol kyslík. Neviem ako reagovať, neviem, čo povedať, neviem ako sa správať. Dlane sa mi potia, srdce naráža o hrudný kôš a panika sa usádza do každého kúta môjho tela. Predsa len si, ale prečistím hrdlo a na tvár vsuniem výraz, ktorý má pôsobiť rozčúlene. „Na niečo narážaš, Jonathan? Alebo je toto tvoj osobný policajný výsluch?"

Stačí jeden krok mojim smerom, jeden dotyk ruky, a chápem, že čokoľvek, čo si Jonathan myslí, mu naháňa obavy. „Pozri, Emily, dievčatá v tvojom veku nevidia veci také aké v skutočnosti sú. Ak ťa Luka do niečo nútil, alebo ti niečo urobil, môžeš mi to povedať a spoločne to vyriešime. Nemusíš sa báť a nemusíš predo mnou nič zatajovať."

Som bez slov a jediné, čo dokážem je nemo civieť a vstrebávať do seba slovo za slovom, ktoré Jonathan povedal. Niečo som pochopila a to pochopenie ma nepekne ničí. Som to mladšie, naivné dievča a v očiach ostatných totálne neviniatko. Nikto sa nebude pýtať na to, kto sa zaľúbil ako prvý a kto za to všetko môže. Ľudia budú viniť Luka za to, že ma zviedol, k niečomu prinútil, alebo nedajbože zaslepil svojimi milými slovami.

„Len pre tvoju informáciu," prehovorím drsne, na svoju obranu a kvôli všetkému, čo momentálne cítim. Kedy sa môj ľahký život zmenil na toľkú drámu? A kedy budem môcť byť konečne šťastná? „Spala som u Rowan a ak mi neveríš, môžeš jej kľudne zavolať," klamem, ale viem, že ma Rowan bude kryť, presne tak, ako som ju mnohokrát kryla ja. „Navyše Luka, je môj kamarát a práve teraz si očiernil človeka, ktorý ma v sebe viac dobra ako ktokoľvek v tomto okolí," odstúpim a ruky si prekrížim na prsiach, cítiac, že ak sa za pár minút neocitnem v Lukovom objatí, tak sa asi stopercentne rozpadnem. „Ak dovolíš, idem poprosiť svojho kamaráta, aby ma vzal domov."