„Začiatky všetkých vecí sú nepatrné."

/Marcus Tullius Cicero/

~

Otca nájdem v jeho pracovni. Sedí na jednej z tých enormne veľkých točiacich sa stoličiek a usrkáva si zo šálky z ktorej sa miestnosťou šíri lahodná vôňa kávy. Len čo za sebou slabučko zabuchnem dvere, vytrhne sa zo zamyslenia a na tvári sa mu objaví potešený úsmev.

„Och, ahoj Emmie, nečakal som, že prídeš aj dnes," povie a šálku položí na stôl. Aj ja sa usmejem a môj úsmev sa iba rozšíri, keď sa z rohu miestnosti ozve hlasné zaškrabanie a potom sa mi pri nohách objaví Rocco. Okamžite sa zohnem, kľaknem si na kolená a dovolím veľkému labradorovi, aby mi pooblizoval celú tvár. Jeho nadšenie je však také obrovské, že za pár sekúnd sedím na zemi a otcovu malú kanceláriu napĺňa môj smiech, zatiaľ čo sa ja márne snažím dostať spod Roccovho psieho tela, ktorým ma tlačí k podlahe.

Nakoniec pookrejem a poškrabem ho za ľavým uškom, presne tam, kde to má najradšej. To ho upokojí a netrvá dlho, kým v mojom náručí spokojne nevydychuje.

„Prisahám, že to psisko nepočúva nikoho iného okrem teba," zahromží otec a znova si priloží šálku k perám. Celú situáciu však pozoruje s úsmevom a ja presne viem, že sa na Rocca v skutočnosti vôbec nehnevá.

Aj napriek tomu sa zvedavo opýtam. „Čo zase vyviedol?"

Rocco je súčasťou policajnej stanice už niekoľko rokov. Našla som ho celého doráňaného ležať v úzkej aleji s kontajnermi. Bol ešte šteňa a ja som bola malé dievča, takže sme si okamžite padli do oka. Mala som obrovskú radosť, ktorá však netrvala príliš dlho. Mať totižto štyri deti a psa bolo to posledné po čom rodičia túžili a tak som sa musela Rocca rýchlo vzdať. Našťastie neodišiel ďaleko a tak som s ním mohla byť takmer každý deň.

„Nikoho nepočúva," zopakuje otec, no v hlase sa mu odráža pobavenie. „Najprv Johnovi ušiel z vodítka a potom sa namiesto hľadania drog rozhodol hľadať nejakú sučku, ktorá behala po okolí."

Zasmejem sa a Rocco pri mojich nohách hlasito zaskučí, akoby sa mu to ohováranie vôbec nepáčilo. A keďže presne viem, že mu to musí byť nepríjemné, rozhodnem sa zmeniť tému a zamerať pozornosť na niečo, čo pre zmenu príde nepríjemné mne.

„Takže... nový kolega?" nadhodím a sledujem vlastný pohyb ruky, ktorou opatrne prechádzam po Roccovej mäkučkej srsti. Až po istej chvíli dvihnem pohľad a obrátim ho k otcovi, ktorý sa pre zmenu díva do nejakého spisu. Na tvári sa mu rysujú drobné vrásky, vlasy mu od toľkého stresu mierne šedivejú a namiesto pivného bruška sa mu pod čiernym tričkom črtajú svaly. Máme rovnako belasé oči, takmer rovnako široký úsmev a obrovský výškový rozdiel. Som skrátka krpec a môjmu sebavedomiu vôbec nenapomáha, že ma dokonca prevyšuje aj pätnásťročná sestra.

„Áno," zamumle otec zahĺbený do myšlienok. „Luka. Stretla si ho?"

Rýchlo prikývnem a keď si uvedomím, že sa na mňa otec nepozerá, vydolujem zo seba prosté áno. Nie som však hlúpa a presne viem aké reči sa budú šíriť priestorom za pár hodín a tak sa otcovi priznám, aj keď mi mierne červenejú líca. „Trocha som si z neho urobila... eh... srandu?"

To ihneď upúta otcovu pozornosť. Zdvihne hlavu a pozrie na mňa s jedným obočím nadvihnutým, ako keby vopred tušil, čo sa chystám povedať.

Možno preto trocha neochotne pokračujem. „Doniesla som ti večeru a keďže tu nikto nebol chcela som ísť rovno do tvojej kancelárie, ibaže on sa mi objavil za chrbtom a tak som zazmätkovala a povedala mu, že ma okradli. Nebolo to úmyselne, ale môžem ti hrdo zvestovať, že som z jeho výsluchom nadmieru spokojná."

I keď som ešte nedokázala presne odhadnúť aký Luka v skutočnosti bol, niečo na ňom skrátka upútalo moju pozornosť.

Čakám, že ma otec vykarhá za to, že som klamala, ale on sa miesto toho iba usmeje a prikývne, akoby som mu svojim priznaním urobila radosť. A ja mám pocit, že ničomu nechápem. „Priznávam, že to nebolo do teba moc milé, ale schvaľujem to. Niekto nám musí nováčika trocha podusiť. Bude to tu mať zo začiatku celkom ťažké."

„Prečo je vlastne tu?" spýtam sa s predstieranou ľahostajnosťou zatiaľ, čo presuniem svoje prsty k druhému Roccovmu uchu.

„Preložili ho k nám minulý týždeň, bolo to dosť na rýchlo, ale museli sme nájsť náhradu za Toma, čo najrýchlejšie, pretože inak by sme sa tu všetci asi zbláznili."

„Uh-uh," prikyvujem a na jazyku mám ďalšie otázky na ktoré by som chcela vedieť odpoveď, ale radšej som ticho. Po tomto rozhovore zaplaví miestnosť ticho a zatiaľ čo otec ešte stále zamyslene študuje papiere, ja sa hrám s Roccom až kým sa znova nerozšantí a nezačne ma oblizovať ako svoju obľúbenú príchuť zmrzliny.

~

Mám svoju rutinu. Každý deň. Presne päť hodín ráno. Obujem si svoje tenisky, zapnem si hrubú mikinu až ku krku a pred začatím behu sa poriadne rozcvičím, aby som neskôr nebola stuhnutá. Letné rána nie sú veľmi studené, no predsa sa mi na kožu prederú zimomriavky, len čo za sebou zatvorím vchodové dvere.

Najviac zo všetkého milujem to ticho, ktoré sprevádza môj beh. Ani ľudia, ani autá, len ja a moje myšlienky, ktoré sa snažím všemožne posúvať do úzadia, až kým nebežím bezhlavo a bezcieľne, stále rovnako slobodná, stále rovnako silná.

Medzi prstami zvieram fľašu s vodou a vrecko mi ťaží zväzok kľúčov, ktoré pri každom dopade mojich tenisiek na asfaltový chodník slabo zaštrngocú. Je to však zvuk na ktorý som zvyknutá, keďže ma sprevádza takmer každodenne. Väčšinu času naozaj nepremýšľam, len sa strmhlav rútim poloprázdnymi ulicami za svojim cieľom, ktorý predstavuje policajnú stanicu.

Musím totiž vyvenčiť Rocca. A robím to naozaj rada.

Najprv som to robila v tajnosti. Iba som prekĺzla pomedzi otcových kolegov, ktorí mali nočnú a Rocca som si v čo najväčšom tichu pripojila na vôdzku. Myslela som si, že som neviditeľná a verila som tomu, až kým mi otec na šestnáste narodeniny nevenoval kľúče, so slovami, že už sa nemusím ďalej zakrádať. No a presne tak sa stala z náhodného venčenia určitá povinnosť. Nieže by som sa sťažovala. Mať spoločníka pri behu bolo pre mňa oveľa znesiteľnejšie, než behať úplne sama.

Najviac ma však tešil fakt, že mi otec dôveroval natoľko, aby ma poveril takou malichernou, no predsa len dôležitou úlohou.

Spomalím až pár metrov pred stanoveným cieľom. Dýcham pomaly, no pľúca mi horia a na zátylku pociťujem prvú kvapku potu. Ešte pred tým než vstúpim do miestnosti, ktorá je vyhradená výlučne pre Rocca, rozopnem si zips a vyhrniem rukávy mikiny až po lakte.

Vonku je ešte stále prítmie a tak sa chvíľu pasujem so správnym kľúčom a so zámkom, ktorý nie a nie povoliť. Opäť som však pohrúžená do vlastných myšlienok a keď sa dvere po dlhšom lamentovaní konečne otvoria, sotva stihnem otvoriť ústa a ocitám sa v silnom zovretí niečích rúk. To, že panikárim nemusí nikoho prekvapovať. Mám chuť kričať, najmä, keď si uvedomím aké je to zovretie silné a nepríjemné a potom počujem povzdych, a niekoho teplý dych ma pošteklí na krku.

„Preboha, to si znova ty?" ozve sa.

Mám chuť otrieskať si hlavu o stenu, pretože môj život nadobúda podobu komédie, ktorá mi vôbec nepríde vtipná.