„Milovať, znamená odpúšťať."

/Lev Nikolajevič Tolstoj/

~

Niekedy je odpoveďou na všetky otázky práve ticho. Také odstrašujúce, pretrvávajúce, topiace každý kúsok nádeje v hlbokých vodách pochybností. To ticho ma zase láme na kúsky a spôsobuje, že sa mi do očí tlačia slzy, ktoré už neviem a najmä nedokážem zastaviť. Otáčam sa preto k oknu, ruku si tlačím na ústa a vzlyky schovávam v teple svojej dlane.

Tajne verím v niečo lepšie. Vo svojich myšlienkach prosím Luka o to, aby nemlčal, aby povedal pravdu o všetkom, čo cíti, nehľadiac na to, či mi tým ublíži, alebo nie. Chcem len vedieť pravdu.

„Odvez ma domov," zachrapčím, keď pozbieram odvahu a silu prehovoriť. Hlas sa mi, ale chveje a v mĺkvom interiéry auta znie asi tak, ako sa cítim – ublížene.

Luka ma aj naďalej kŕmi tichom a to sa mi dostáva pod kožu, a dusí ma, až takmer zabúdam dýchať. Tak veľmi túžim potom, aby niečo povedal. Po jeho hlase, po jeho slovách dychtím ako smädný po vode. Potrebujem to počuť. „Odvez. Ma. Domov!"

„Nie," odvetí rázne a jedným pohľadom jeho smerom sa uisťujem v tom, či som počula správne. Mračí sa, volant drží pevnejšie ako pred tým a síce sa nedíva na mňa, ale som si istá tým, že to jedno slovo vykĺzlo spomedzi jeho pier.

Alebo už načisto prichádzam o rozum.

„Chápem to! Nemusíš nič hovoriť, nemusíš ma ani voziť domov, len zastav, ja si vystúpim a každý z nás pôjde svojou vlastnou cestou. Ak chceš, vygooglim ti aj najbližší let do Kalifornie," zniem duto, sarkasticky a tie vzlyky, ktoré som pred chvíľou schovávala sú síce preč, no slzy ostávajú a ďalej ma šteklia na tvári.

„Budeme sa rozprávať, ale nie tu," povie a len úskokom na mňa pozrie, akoby sa chcel o niečom presvedčiť. Ak čaká, že plačem, má pravdu a ak si myslí, že ma svojim úzkostlivým správaním stiahne na svoj obrovitánsky ostrov pokoja, veľmi sa mýli.

Pravda je totižto taká, že panikárim a predstava akéhokoľvek rozhovoru, ktorý bude viesť k ešte väčšiemu plaču, sa mi vonkoncom nepozdáva. Ibaže nemôžem naliehať, nechcem ísť domov a rozhovor je presne to, čo celý čas chcem. A tak si chrbtom ruky zotriem slzy, potiahnem nosom a prikývnem, dávajúc Lukovi odpoveď a povolenie v jednom kývnutí hlavou.

~

Niektoré veci v živote skrátka očakávame. Stromček na Vianoce, problémy v škole, bolesť brucha v dôležitých momentoch.

Iné veci sú totálnym prekvapením.

Aj ja mám desivé predstavy o tom, ako sa vyvinie celý rozhovor s Lukom, keď sa ale za nami zatvoria vchodové dvere jeho domu a ocitáme sa osamote, moje zvrátené predstavy sa vytratia, akonáhle si ma Luka pritiahne k sebe.

Dotýkame sa.

Obklopený tmou.

Telo na telo.

Jedna z jeho rúk spočíva na mojej tvári, tá druhá vo vlasoch. Drží ma - pevne, no nežne, ako držíte niečo, čo pre vás znamená neskutočne veľa a bojíte sa, že sa to nedopatrením rozbije na drobné kúsky. Možno si namýšľam, možno sa mi to celé sníva, alebo zostávajúci alkohol vo mne prebúdza nereálne obrazy mojej predstavivosti.

Nič však nezabraňuje reakciám môjho tela, ktoré sa chveje z očakávania a túžby, konečne sa pohnúť dopredu. V ústach mám sucho, srdce spieva vlastnú melódiu a celým vnútrom sa mi šíri niečo ťaživé a príjemné v jednom.

„Čo mám s tebou robiť Emily?" pošepne Luka do tmy a súčasne aj do pokožky na mojom líci, kde cítim nežný pohyb pier. Je tak blízko, no ledva dokážem rozoznať siluetu jeho tela, ktorým sa o mňa opiera a drží ma pokope. Chcem, aby táto chvíľa trvala večne, chcem navždy ostať žiť v tomto momente a tak zatlačím viečka k sebe a robím iba jedno – cítim.

Cítim teplo kolujúce mojimi žilami. Cítim výraznú vôňu Lukovej kolínskej. Cítim každé pohladenie jeho prstov, ktoré v tme vnímam o to viac intenzívnejšie.

„Nie som pripravený ťa stratiť."

Šepká a svojimi slovami ma trhá na kusy, čo nikdy nikto opäť nezacelí. Ak som doteraz žila so srdcom na milión franforcov, tento okamih ma bolí ešte výraznejšie a pritom inou bolesťou, ktorá bolí a takisto aj teší.

„Tak ma nestrať," zašepkám a hlas sa mi chveje spolu s celým telom. Vo svojej vlastnej tme, schovaná za viečkami, dvihnem ruku a prstami sa zakvačím o Lukovu policajnú uniformu, držiac sa pevne so strachom, že celé toto skončí až prirýchlo.

„Myslel som si, že to dokážem..." povie chrapľavo. „...držať sa od teba na míle ďaleko. Nikdy som ti nechcel takto ublížiť, ale pomotala si mi hlavu, Em a tak dlho som sa snažil proti tomu bojovať, že koniec koncov predsa len odchádzam ako porazený."

Oprie sa o mňa čelom, prstami jednej ruky sa mi pohráva s koncami krátkych vlasov a tou druhou si pridržiava moju tvár v blízkosti tej svojej. Dýchame takmer rovnaký vzduch, ale ani jeden z nás vzdialenosť medzi nami nekráti alebo nerozširuje. „Máš pravdu, už nemôžem klamať sám sebe a žiť s tým, že raz budeš možno patriť niekomu inému a tým niekým nebudem ja."

Všetko po čom niekoľko týždňov túžim sa práve odohráva a ja neverím, že je to reálne. Musí sa mi snívať. Ale v snoch neprežívam každý dotyk, či len vety vyrieknuté do hĺbky noci. V snoch mi srdce netrepoce a pľúca nehoria. Sny ostávajú snami a to, čo práve cítim je živé, rovnako ako tento moment.

„Stránil som sa tomu," pokračuje Luka a prstami z mojej tváre skĺzne až k zátylku. „Dúfal som v to, že keď odídem podarí sa mi zabudnúť a dám ti priestor, ktorý pomôže zabudnúť aj tebe. Ale nemôžem. Prichádzam o rozum, keď neviem s kým si. Záleží mi na tebe, viac než si dokážeš predstaviť..."

Hlasno smrknem. Dočerta, kedy som začala zase plakať?

„Čo to... znamená?" opýtam sa šepotom a hlas mam po dlhej chvíli mlčania čudne chrapľavý.

Aj Luka je ticho a keď konečne otvorí ústa, srdce mi stlačí neviditeľná ruka. „Odchádzam do Kalifornie."

Čože?

Ako mám ďalej dýchať? Ako sa mám cítiť po všetkých tých slovách, ktoré povedal? Ako budem existovať, keď viem pravdu, ktorá mi otvorila oči?

Ako to môže len tak povedať?

To, že zrýchlene dýcham a nevnímam okolie si uvedomím, až keď ma Luka dvakrát osloví. Celkom sa strácam v panike, ktorá pretrváva, navzdory jemnému dotyku Lukových prstov na mojej tvári. „Chcem, aby si na mňa počkala, Emily. Rozumieš?"

Nie, nerozumiem. Sama sebe, ani slovám, ktoré hovorí. V tme, čo nás ešte stále ukrýva je všetko tak intenzívne, že každý môj nádych sa strieda s tým jeho a každé slovo znie ticho, a predsa ako zúfalý výkrik.

„Vraciam sa do Kalifornie, aby som zrušil svoju žiadosť o presun a vyriešil všetko s Jennou," objasní mi a v danej chvíli zo mňa niečo velikánske opadá a zároveň rastú nové a nové obavy.

Mal sa ženiť.

Som to tretie dievča vo vzťahoch.

Mojou vinou sa rozídu.

Čo som to urobila?

„Och, Jenna."

Mám výčitky a sebecky sa pritom teším z toho, že za veľkými mračnami, ktoré ma celé dni obklopovali nakoniec svitá. Toto je to čo chcem, to po čom prahnem tak strašne dlho a odrazu je to tu aj a neviem ako sa cítiť.

Mám vôbec právo byť šťastná?

Luka sa odo mňa odtiahne čelom a ja mu klesnem hlavou na hruď, kde slová, ktoré povie podčiarkuje zrýchlený tlkot jeho srdca. „Ten súboj už dávno prehrala, Em, už veľmi dlho to nie je ona. Porazila si ju a je to moja idiotská chyba, že som to nechal zájsť až takto priďaleko."

Plačem a trasiem sa, neistá si tým, či toto je ono – môj šťastný koniec.

Ostávame, ale stáť v tme, obaja ponorený do vlastných myšlienok. Tie moje sú roztrúsené všade naokolo a neistota sa strieda s radosťou. Som v jeho rukách, hladí ma, pohráva sa mi vlasmi, s prstami na mojej ruke. Robí to pomaly a nežne zároveň, a ja zomieram a zase ožívam. Sme tu. Potom všetkom čo povedal, len dvaja ľudia a jedno nekončiace objatie.

V tej neskorej nočnej hodine ma Luka nepobozká, pretože Jenna je ešte stále medzi nami. A ja nepobozkám jeho, lebo verím, že potom ako sa vráti z Kalifornie príde niečo lepšie. Máme čas, more a more času.

~

Prvýkrát za dlhú dobu mám obavy z vašich reakcií na túto kapitolu, ja len dúfam, že si nebudete myslieť, že je to moc nanútené. 

Ďakujem za všetko, v poslednej dobe sa mi píše tento príbeh tak ľahko, najmä kvôli vám. Takže si môžete zatlieskať, lebo ste úžasné!