„Čím viac sa človek pokúša vyhnúť utrpeniu, tým viac trpí, pretože ho začínajú mučiť nepodstatné alebo bezvýznamné veci."

/Albert Einstein/

~

Austin má motorku, ktorú šoféruje prirýchlo a partiu priateľov s vtipnými menami. Všetci majú na sebe ťažké kožené bundy, bagandže a celkom desivo vyzerajúce tetovania. Snažím sa nezazerať, pretože strach vo mne je väčší než zvedavosť. Čím dlhšie však stojím po Austinovom boku, tým viac si uvedomujem, že netuším čo robím.

A tak si k perám prikladám plastový pohár s príliš teplým pivom, očami skúmam svoje čierne tenisky a v myšlienkach vediem dôležitý rozhovor sama so sebou. To jediné si dovolím robiť v prítomnosti svalnatých ľudí, ktorí vedú debaty o veciach, čo znejú ako z hororového filmu.

Moja druhá ruka - tá ktorá úzkostlivo nezviera pohár s pivom – hovie v Austinovej spotenej dlani, ktorej zovretie vôbec nie je príjemné. Dokonca mám pocit, že stačí málo a svojou silou mi roztriešti všetky kostičky na prstoch, a už len tá predstava je dosť desivá na to, aby som neodporovala. A preto mlčím a rýchlo prehĺtam pivo za pivom, zbavujúc samú seba zdravého úsudku a z polovice aj strachu.

Nemám sa čoho báť. Zatiaľ mi nikto nepohrozil a okrem rýchlej jazdy na motorke, kedy mi beleli hánky a hučalo v hlave, som celkom v poriadku.

Nedokážem sa, ale nijakým spôsobom zbaviť zlého pocitu, ktorý sa ma skalopevne drží ako taký kliešť. Je to tou atmosférou, alebo len tým, že si s ľuďmi okolo mňa nemám čo povedať. Tajne som dúfala, že ma Austin vezme niekam, kde by som aspoň na pár minút zabudla na všetko, čo ma posledné dni dusí. Som ale tu a kým sa ostatní zabávajú a s hurónskym smiechom popíjajú pivo, ja sa pekelne nudím a spolu s alkohol prehĺtam aj obrovitánske sklamanie.

A čo som vlastne čakala? Od človeka, ktorého sotva poznám. Na tej párty som bola poriadne opitá a ten krátky rozhovor, ktorý sme spolu viedli si už ani poriadne nepamätám. Môže to byť tým, že mám v hlave niekoho iného, alebo to vôbec nie je podstatné a ja hľadám lúč svetla na miestach, ktoré sú obklopené tmou.

To ale nie je to najhoršie.

Vždy, keď čo i len na chvíľku dvihnem hlavu a pohľadom preskúmam dav okolo seba, oči sa mi stretnú so starším dievčaťom s červenými vlasmi. Tá ma prepaľuje so zlosťou vpísanou do bledej tváre, akoby som jej zjedla večeru, ktorú pripravovala celé hodiny. Je to celkom strašidelné a preto zakaždým obraciam pohľad späť k svojim teniskám, tie sa zdajú byť najubezpečenejšou cestou.

Srdce mám beztak kdesi v hrdle a svaly na bruchu stiahnuté v bolestivom kŕči. Mám priveľa otázok a jazyk zviazaný v uzle, čo nejde rozmotať. Bojím sa, že keď pípnem, pritiahnem na seba pozornosť a nakoniec skončím ako obetný baránok, ktorého zjedia miesto dezertu ku všetkému tomu pivu.

Keby tu bol Luka, v ruke by som držala nejaký chutný koláč.

Keby tu bol Luka, vôbec by som sa nebála.

Keby tu bol Luka, nemusela by som na neho stále hlúpo myslieť.

Je zvláštne, že ma tak veľmi hnevá a pritom na neho neviem byť nahnevaná ani hodinu.

Z myšlienok ma preberie až chladná ruka pod tričkom, ktorá preruší nie len tok v mojej hlave, ale aj samotné dýchanie. Je to sekunda, nepatrný dotyk a odrazu ma namiesto nevinného držania za ruku, Austin hladí po odhalenej pokožke na chrbte. „Si nejaká mĺkva, maličká," zachraptí a rukou skĺzne nižšie tak, že sa ľadovými prstami dotýka lemu mojich džínsov. Nie je mi to príjemné, ale neodťahujem sa a ani neprotestujem, keď sa ku mne skloní a nosom ma pošteklí na krku.

Spolu s chladom, ktorý ma objíma zo všetkých strán má Austinovo svalnaté telo, celkom opačný účinok. Necítim z neho teplo a tobôž sa necítim bezpečne, ako v rukách niekoho iného. Aj Austin, ma podobne ako Luka, prevyšuje svojou dominantou výškou. Hovie nado mnou s tvárou schovanou v mojich krátkych vlasoch. Z dychu, ktorým mi aspoň čiastočne ohrieva pokožku, cítiť zmes cigariet a horkosť piva. Nemám ani poňatia o tom, čo robiť a tak sa len bez najmenšieho pohybu oddávam prítomnosti, ignorujúc to aká je zvrátená.

To, že som zase pripitá zistím, až keď sa mi málinko podlomia kolená a vpadnem do ešte hlbšej priepasti Austinových rúk. Ťahá ma k sebe, tlačí sa na mňa každým kúskom svojho tela, ale jediné čo cítim je chlad a výčitky svedomia, že robím niečo, čo by som nemala.

A potom to príde. Ako blesk z jasného neba. Stačí jeden pohľad od dievčaťa s červenými vlasmi a všetkému chápem. Následne mi to potvrdia aj Austinove ľadové slová roztápajúce všetko moje dovtedajšie nadšenie. Som naivná a hlúpa o tom niet pochýb.

„Spolupracuj, maličká," pošepne a skôr než stihnem žmurknúť, jeho ruka prenikne do prednej časti môjho trička, vysoko až k čipke podprsenky, na miesta, kde nechcem cítiť jeho dotyk. „Pozerá sa?" spýta sa ma a ja zmrznem, stuhnem a zase sa roztápam.

„Čože?"

Trhnem sebou, ale Austinove ruky ma nepúšťajú a jeho telo sa k môjmu pritlačí ešte tuhšie. Ani nedýcham, neviem či žmurkám a moje myšlienky pripomínajú nezastaviteľné tornádo.

„No tak maličká, pomôž mi tak ako som ja pomohol tebe," povie mi a s tými slovami sa priblíži k mojim perám s odhodlaním urobiť niečo, na čo nie som pripravená. Som opitá, viem to, poznám to, ale predsa sa v pravej chvíli odtiahnem, zapriem sa rukou o jeho hruď a tým zabránim tomu, aby sa naše pery dotkli.

Tu máš Emily, za to, že dôveruješ ľuďom, ktorých nepoznáš!

„Čo to dopekla robíš?" osopím sa na neho a nedopatrením mi pohár s pivom vykĺzne z voľnej ruky na zem, kde sa odrazí a vyleje priamo na moje tenisky. Dočerta so všetkým!

„Netvár sa tak prekvapene," zamumle a očami mi prebehne po tvári, ďalej ma pevne držiac vo svojich rukách. „Myslíš, že prečo si tu?"

„Prečo som tu?"

„Vidíš to dievča?" uchopí mi bradu medzi prsty a tvár natočí smerom, ktorý veľmi dobre poznám. Stojí tam totižto to dievča s červenými vlasmi. „To je Cara, moja bývala."

„Čože?"

Moja tvár sa pod prudkým pohybom jeho prstov opäť vráti na pôvodne miesto a výraz na Austinovej tvári mi doslova vyrazí dych. Ten idiot sa usmieva. Od ucha k uchu, naširoko, posmešne, akoby bol sám kráľ. Som tak hlúpa. „Pomohol som s bývalým tebe a ty si tu preto, aby si pomohla mne.... tak spolupracuj."

Svoj dotyk na jeho hrudi iba zosilniem, keď sa zase raz nakloní bližšie. Je to ako hra na mačku a myš, ktorá sa mi prestáva páčiť. „O čo ti ide?!"

Nemala som piť, ten alkohol vo mne mi mätie hlavu a celkom jasne zo mňa robí blázna. Pretože nie je možné, aby jeden človek mal v živote toľko nešťastia. To naozaj pre mňa neexistuje niekto, kto by to so mnou myslel vážne? Musím sa zamilovať do chlapov, ktorí sa idú ženiť, alebo totálnych idiot, čo ma chcú iba využiť? To mám hádam na čele napísané – „Som naivná a hlúpa, nech sa páči, poslúžte si!"

„O čo ide tebe?" zavrčí Austin a jeho výška ma dozaista začína desiť. „Čo si si myslela, že som ťa vzal von, preto, že sa ti snažím dostať do nohavičiek? Nebuď hlúpa, maličká, nie som pedofil."

Čože?

Som síce malá, vlasy mám krátke a postavu útlu. Zaniknem aj v jasných farbách a do tváre vyzerám ako dieťa, ale pedofil? Mám predsa osemnásť.

Nasledujúce slová zo seba vydýchnem tak ticho, že si nie som istá, či ma Austin počuje. „Chcem ísť domov."

Akúkoľvek moju prosbu, ale prerušia hlučné motory motoriek, ktoré zobudia aj chladnú noc okolo mňa. Je mi ešte väčšia zima než doteraz. Trasiem sa hádam na každom kúsku tela, nikto mi však neponúkne objatie, alebo bundu, ktorá by ma zohriala a namiesto toho dostávam len chladný Austinov pohľad, ktorým ma sleduje, zatiaľ čo ostatní na neho volajú, aby si pohol.

„Môžeš ostať tu, alebo môžeš ísť s nami. Tak si vyber."

Tu, je prázdne parkovisko na okraji cesty, ktoré nezazrie ľudskosti, až niekedy s príchodom slnka. Váhavo prikývnem, lebo nemám inú možnosť. Samota ma desí, no rovnako tak ma desí aj predstava toho kam idem a ako celá noc vlastne dopadne. Možno sa už nikdy nevrátim domov, možno ma naozaj použijú ako obetného baránka a možno ma zmláti to červenovlasé dievča tak veľmi, že už ma nikto nikdy nespozná.