„Keď prechádzaš peklom, nezastavuj sa."

/Winston Churchill/

~

Nič netrvá večne, aj to je ďalšou teóriou v zbierke mojich nekonečných teórií. Život sa posunie ďalej, či už to chceme, alebo nie. Občas sa posunie tým správnym smerom a občas sa všetko iba skomplikuje.

Možno preto sa práve teraz nachádzam v prítomnosti človeka, ktorého spoločnosť by som za iných okolností v žiadnom prípade nevyhľadávala. Osud ma, ale ohromný zmysel pre humor a keď sa všetko po nekonečne dlhých dňoch začne v mojej hlave pomaly urovnávať, postaví predo mňa Jennu Blair v celej jej dokonalosti.

Nepreháňam. Stojí vedľa mňa vzpriamene a hrdo v draho vyzerajúcich topánkach a ešte honosnejších bledoružových šatách, ktoré sa na túto príležitosť vôbec nehodia. Na tvári má svoj typický hollywoodsky úsmev, pery orámované sýtočerveným rúžom a hnedasté vlasy zaviazané vo vkroči, ktorý vyzerá rozcuchane, no zároveň istým spôsobom sofistikovane.

Za to ja vedľa nej krepčím v krátkych džínsových šortkách, v žabkách a šedé tričko mám ledabolo zastoknuté v páse. Som si istá tým, že smrdím, pretože je brutálne teplo a všetky kusy oblečenia sa mi lepia na kožu, ako jej ďalšia vrstva. Nemám, ale čas sa nad tým pozastavovať, v hlave mám prázdno a každý kúsok mňa kričí, aby som sa čo najrýchlejšie vyparila.

„Som tak rada, že je tu aj niekto, koho osobne poznám," prehovorí Jenna a so zvláštne znechuteným výrazom pozoruje stôl plný jedla, ku ktorému som ju nedopatrením zatiahla. Nechcem ju tu, ale ona sa ma drží, akoby sme boli najlepšie kamarátky. Čo samozrejme nie sme, iba ak by bolo celkom v poriadku bozkávať sa s kamarátkiným nastávajúcim, potom naozaj nie som proti.

„Uh-huh."

Po mojej odpovedi a chabom prikývnutí, Jenna pokračuje ďalej. „Nečakala som, že tu bude toľko ľudí."

Kým sa obzerá okolo seba, ja kontrolujem masu jedla a ešte stále ignorujem svoje splašené srdce, ktoré mi necitlivo udiera o hrudný kôš. Netuším ako sa správať. Výčitky svedomia gniavia všetok môj úsudok a bojím sa, že ak otvorím ústa, dostanem zo seba prvú hlúposť, ktorá mi napadne. A to by bola hotová katastrofa.

Každoročne, už od môjho útleho detstva, sa v našej záhrade za domom, konali slávnosti na počesť policajtov. Bola to vďaka za všetku ich dobre vykonanú prácu a zároveň aj čas, kedy väčšina z nich nemusela pracovať. Vždy som sa na tento deň tešila – hrba vynikajúceho jedla, zábava a ľudia, ktorých som veľmi dobre poznala. Dnes sa, ale všetka moja dovtedy pohodová nálada vytratila, len čo som zbadala Jennu, ktorá sa s úsmevom priplichtila k našej rodine, zatiaľ, čo Luka bol bohvie kam.

Nechcem ho vidieť, no popravde netúžim po ničom inom.

„Si tak zlatá," zatiahne Jenna, keď sa ticho medzi nami opäť predlží. Je milé, že sa všemožne pokúša prelomiť ľady, ale niečo vo mne jednoducho odmieta spolupracovať. A tak sa radšej napchávam domácim hamburgerom, prežúvam a svojim pohľadom kotvím všade, len nie na nej. „Koľko máš vlastne rokov? Pätnásť?"

Len tak-tak, že sa nezadusím a oči sa mi rozšíria nie len v panike, ale najmä v hneve. Vek je pre mňa veľmi citlivá téma. „Mám osemnásť," vyhlásim hrdo, keď sa mi podarí prehltnúť aj posledný kúsok výborného hamburgeru. Chcem stiahnuť po ďalšom a potom ešte niekde nájsť jablkový koláč mojej mami, ale Jenna ma sleduje s toľkým odporom, že ma dozaista prechádza chuť.

„Osemnásť?" obzrie si ma – od špičiek nôh až po strapaté vlasy a váhavo pritom prikývne. „Luka niečo spomínal o tom, že si mala narodeniny."

V sekunde celá stuhnem a moja hlava produkuje varovné signály, ktoré ma opätovne prosia, aby som utekala. Hovoríme o Lukovi, o niekom, kto nemá problém s úprimnosťou. Zhorím však hanbou, ak Jenne povedal o našom bozku. „Och, áno."

Čo iné mám povedať?

Neviem ani ako sa tváriť, kútiky tlačím v silenom úsmeve a ruky si automaticky nájdu miesto vo vreckách džínsov. Kebyže môžem odídem, ale Jenna sa na mňa intenzívne díva a ja pod jej pohľadom doslova mrznem.

„Som rada, že tu má Luka niekoho blízkeho. Viem aký dokáže byť," naširoko sa usmeje a v očiach sa jej objaví niečo, čo veľmi dobre poznám. Je šťastná. „Je veľmi starostlivý, na všetkých mu záleží a často sa stará o veci o ktoré by sa nemusel. Veľmi mi chýba a teším sa, keď budeme zase spolu. Navyše," neviem či je to možné, ale rozžiari sa ešte viac a ja mám pocit, že to svetlo z nej vo mne produkuje iba väčšiu tmu.

Závidím jej. Tak hrozne jej závidím. Nie slávu, ani peniaze, ale Luka, pretože na svete pre mňa bohužiaľ neexistuje nikto lepší. A to poznanie mi sťahuje hrdlo a doslova ma dusí. „Svadba sa blíži. Len čo Luka preložia do Kalifornie, pustíme sa do príprav a vieš čo ? Si určite pozvaná. Priatelia Luka sú aj mojimi priateľmi."

Chce sa mi plakať a tak iba prikyvujem, a ten silený úsmev hovejúci mi na perách nenaberá na reálnosti.

Našťastie, alebo skôr nanešťastie Jenna nestihne povedať nič navyše. Očami zablúdi niekam vedľa mňa a ja vopred tuším – bez toho, aby som sa čo i len pohla, že sa k nám blíži Luka. Do nosa mi vnikne jeho vôňa, pokožku posejú drobné zimomriavky a moje zradcovské srdce netuší, čo od radosti. Celý čas som sa pripravovala na to, ako sa zachovám, keď ho po čase uvidím. Obrnila som sa zákazmi, emóciami, ale predsa je všetko úplne na nič.

Jenna ma obíde, niečo hovorí a keď sa priblíži k Lukovi, počujem, že si vymenia bozk. Je to srdcervúci zvuk, ktorý mi trhá uši a zabraňuje aj môjmu úniku. Nedokážem sa pohnúť, prinútiť svoje nohy k pohybu, stratiť sa ešte skôr než sama sebe ešte viac ublížim.

„Och môj bože, daj to psisko preč, Luka. Vieš, že som alergická!"

Rázom sa strhnem a moje oči chtiac, či nechtiac padnú priamo na neho. A to čo vidím ma zase na pár sekúnd oberá o dych. Luka nemá svoje jemné strnisko na brade a pokožka jeho tváre je hladká, doslova prahne potom, aby som po nej prešla svojimi prstami. Neurobím to a radšej svoj pohľad strhnem k Roccovi, ktorý sa s rýchlo hýbajúcim chvostom obtiera o Jennine nahé nohy.

Môj pes je tu.

„Rocco," vydýchnem šťastne, klesnem na kolená a čakám, kým sa ku mne guča chlpov dovalí. A potom si už len nechám olízať tvár, zvaliť na zem a moje pľúca naplní radosť a pery roztiahne skutočný úsmev. Je to doslova večnosť, čo som Rocca hladila. Večnosť, čo som ho videla a od toľkého šťastia a lásky, doslova horím.

„To je nechutné," ozve sa nado mnou Jennin hlas, ale ani to nezastaví to, čo cítim. Nech si myslí čokoľvek. V danej chvíli som len ja a veselá kopa chlpov, ktorú neskutočne zbožňujem. A keď sa došantím, lapajúc po dychu dvihnem tvár, Jenna je preč a Luka nado mnou stojí s perami roztiahnutými v širokom úsmeve, ktorý mi pripomína všetko, čo nemôžem mať.

Len s neochotou sa vstaviam na nohy, napravím si tričko, ktoré sa mi nedopatrením vyhrnulo a rukou hladím Rocca po hlave. Už je pokojnejší, čo sa nedá povedať o mojom srdci, ktoré tlčie ako o preteky.

Luka napäté ticho medzi nami prelomí ako prvý. „Nechcel som ho od teba držať tak dlho."

„Je to v poriadku," zamrmlem.

Nepozerám sa na neho, aj keď ma láka tá predstava prechádzať po ňom očami. Je iný a pritom stále rovnaký. Stojí tu, vedľa mňa, po toľkých dňoch, potom všetkom, čo sa medzi nami pokazilo. V hlave mi znejú jeho slová, to čo nasledovalo po našom bozku a presne to je tým niečím, čo ma konečne prinúti pozrieť sa na neho.

Nič sa nezmenilo. Je to stále ten istý Luka, ktorý ma zlomil na tisíce kúskov. Ibaže tentokrát nebudem tá naivná, túžiaca po jeho pozornosti. Nebudem tu stáť a pozorovať vlastné utrpenie. Som silnejšia než to všetko, po čom túži moje srdce.

„Podarilo sa mi získať posledný kúsok koláča tvojej mami," prehovorí ku mne, pútajúc pozornosť na tanier v jeho rukách. A naozaj je na ňom môj najobľúbenejší koláč, na ktorý sa mi okamžite zbehnú chute. Prv než sa nazdám, tanier je v mojej ruke a tie emócie vo mne sa rozprúdia ako hurikán.

Chcem Luka nenávidieť. Strašne to chcem, ale s každou snahou presviedčam samú seba, že moje úsilie je celkom zbytočné. Nejde to. Neviem to. Nedokážem to. Mlčky preto pozorujem koláč vo svojej ruke a v hlave sa mi opakuje tá bolestivá spomienka, ktorá je jasnejšia než slnko. A stále to bolí, rovnako a zároveň viac a viac.

Nikdy nebudeme spolu.

Priviedol ju sem.

Budú sa brať.

Odchádza do Kalifornie.

Pobozkal ma späť.

Ja, ale nie som tá, ktorá si klame. Viem čo cítim. Vystriem sa a so spomienkami sa mi do žíl zmieša aj hnev. Zúrim – kvôli nespravodlivosti a preto, že skrátka môžem. „Zjedz si svoj kúsok koláča, Luka," s touto vetou mu tanier vrátim, pohladím Rocca a volám ho so sebou. Preč od všetkého a hlavne preč od Luka.

Je čas riadiť sa jeho pravidlami. Užívať si život, skúšať nové veci a najmä hľadať lásku u niekoho, kto mi ju bude schopný opätovať.