„I srdce má svoj rozum."

/Blaise Pascal/

~

Držím sa teórie, že život je spleťou udalostí, ktoré na seba nadväzujú. Niektoré očakávame a iné nás pristihnú úplne nepripravených. Občas mám, ale pocit, že osud sa so mnou nepekne zahráva a zatiaľ, čo ja panikárim, ten niekto, kto riadi môj život má na pomyselnej tvári obrovitánsky úsmev.

Len čo prídem domov, vyzujem si tenisky a všetky nepotrebné veci zhodím na zem ku svojim nohám. Medzi tie „nepotrebné" veci patrí moja športová taška, mikina a kľúče, ktoré sa odrazia niekam, kde na nich nedokážem dotiahnuť. Moja nálada je úplne roztrieštená. Polovica mňa pretrváva v panike, ktorú spôsobil mamin telefonát a tá druhá, kypí zlosťou a sklamaním nad tým, že som stratila miesto v tíme.

Možno som mala trénerovi Adamsovi niečo povedať. Ospravedlniť sa. Požiadať ho o pochopenie, alebo mu ukázať prostredník a poslať ho do horúcich pekiel. Ktovie.

„ANGIE!" zhučím do prázdneho domu a pomaly sa presuniem do obývačky, kde moja malá sestra opäť maľuje, rozložená na drevených parketách, akoby sa nič nedialo.

„Čo hučíš?" spýta sa ma, ale moja pozornosť je už dávno preč. Pretože osud má naozaj veľký zmysel pre humor. V obývačke je totižto aj tretia osoba, ktorá si pokojne hovie na našom mäkučkom gauči, s rukami prekríženými na hrudi a pohľadom spočívajúcim priamo na mne. Tá osoba by mala byť práve teraz niekde v Kalifornií, ale nie je. Je tu a čím dlhšie sa na mňa díva, tým viac si uvedomujem, že je to skutočnosť.

Luka. Je. Tu.

Vo Philadelphii. V našej obývačke. Na našom gauči.

„Ahoj, Em," pozdraví ma a málinko pri tom nakloní hlavu do boku. Musím mať na tvári maximálne vyľakaný výraz, alebo mám otvorené ústa, pretože som natoľko prekvapená, že sotva dokážem dýchať.

„Čo tu robíš?" opýtam sa, keď môjmu mozgu konečne dopne, že by som mala reagovať.

Luka sa vystrie, posadí trocha vyššie a stále sa na mňa dívajúc, zase prehovorí. „Tvoja mama mi volala, že ostávate s Angie samé doma, takže ma požiadala, aby som na vás dal pozor."

Neviem, či mám byť nahnevaná na mamu, že mi nedôveruje natoľko, aby som sa o všetko postarala sama, alebo mám byť nahnevaná na Luku, ktorý jej svojou prítomnosťou dáva za pravdu. Mám osemnásť. Dokážem sa o seba postarať a som si istá, že sa dokážem postarať aj o Angie.

Skrčím obočie, no ten hnev, ktorý sa snažím vtlačiť do hrude je až príliš slabý protivník oproti všetkému ostatnému, čo v danej chvíli prežívam. Je tu. Nevidela som ho pár dní a náš posledný rozhovor sa niesol v duchu mojej totálnej opitosti. Chcela som, aby ma pobozkal, pre všetky hranolky na svete!

Do líc mi prúdi červeň, ktorá ma prinúti odvrátiť pohľad a radšej pozrieť na Angie, ktorá náš rozhovor ignoruje a naďalej si kreslí. Našťastie na papier a nie na podlahu. „Mal si byť predsa v Kalifornií," poviem smerujúc pohľadom k svojim prúžkovaným ponožkám a opäť na Luku.

Díva sa na mňa. Intenzívne a zároveň tak zvláštne, akoby ma videl prvýkrát. „Vrátil som sa už včera," prizná a tentokrát je to on, kto uhýba pohľadom. Tá hra, ktorú medzi sebou hráme začína byť nepríjemná a ja netuším prečo sa rozprávame ako dvaja cudzinci, ktorí sa vidia po prvýkrát. „Nemala by si byť práve teraz na tréningu?"

Prikývnem, ale nehodlám sa povedať pravdu o tom, že ma v blízkej budúcnosti už žiadne ďalšie tréningy nečakajú. Je to môj problém, ktorý si vyžaduje moje riešenie a v tej chvíli musím ukľudniť najmä svoje rýchlo tlčúce srdce a myšlienky, ktoré ma doslova zadúšajú. Je to nereálne. Nemôže byť tu. Nemôže byť späť. Nemôžem mu čeliť.

Tak veľmi sa hanbím.

„Už ste sa dorozprávali?" opýta sa nasrdene Angie, kým ja hladkám Rocca, ktorý sa na mňa vyrúti nevedno odkiaľ.

„Čo je to za otázku?" dostanem zo seba, skláňajúc sa k huňatej kôpke chlpov, ktorá dychčí, chrčí a veselo sa váľa na chrbte, žiadajúc si všetku moju pozornosť. Aspoň niekto je rád, že ma vidí.

„Luka sa nesmie hýbať," prednesie Angie a dramaticky pri tom zagúľa očami, akoby ju moja otázka urážala. „Je mojou múzou a práve teraz ho maľujem, takže ho prestaň rozptyľovať..." zazrie na mňa a vycerí svoje chýbajúce zuby v úsmeve, alebo v grimase, ktorá je celkom odstrašujúca. „Navyše, je to môj budúci manžel, nie tvoj."

Usmejem sa. Naširoko a celkom spontánne. A aj napriek tomu, že Angie svoje posledné slová šepotala, Luka ju určite počul, pretože rovnako ako ja, má na tvári úsmev, ktorý sa ťahá cez obe jeho líca a spôsobuje mi menšiu zástavu srdca.

Som v keli.

~

Môj hnev ma opúšťa po niekoľkých hodinách. Možno mala mama pravdu a možno je len dobre, že pri nás Luka ostal - je totižto dostatočným rozptýlením pred každou nepeknou myšlienkou. Dlho hráme človeče nehnevaj sa, potom karty a keď Angie konečne zaspí, obaja s Lukom sedíme na gauči a dojedáme kúsky pizze, ktorú sme si objednali na večeru.

Očakávam veľa vecí. To, že sa dvihne a odíde, alebo naše ticho prelomí otázkou na ktorú nie som pripravená. A presne to sa stane. „Tak aký bol New York?"

Chce sa rozprávať o súťaží, alebo o tom ako som mu volala uprostred noci? Netuším a preto len pomykám plecami a ponúknem mu svoju najúprimnejšiu odpoveď. „Fajn."

„Si si istá?"

Tá otázka odkloní moju pozornosť od pizze a prinúti ma pozrieť sa jeho smerom, na úsmev, ktorý mu hovie na tvári. Je to nádherný úsmev, ale vôbec mu nerozumiem. „Aká bola Kalifornia?" spýtam sa za účelom odvrátenia témy opačným smerom, alebo iba z čistej zvedavosti.

Luka prikývne a zopakuje moju odpoveď na jeho otázku. „Fajn."

Je medzi nami isté napätie, ktoré som spôsobila svojou hlúposťou. Ibaže tie slová nemôžem vziať späť. Sú medzi nami. V našich myšlienkach, v každom nedbalom pohľade.

„Niečo pre teba mám," zamumle Luka, po ďalších minútach ticha, ktoré trávime prežúvaním. Sledujem ho, ako vstane, prehľadáva svoje vrecká a potom sa posadí späť, o niečo bližšie ku mne aj s drobným semišovým vrecúškom červenej farby. Podá mi ho a tvár mu pretne neistota zdobená ďalším úsmevom. Robí to čoraz častejšie a ani si neuvedomuje aký to má na mňa vplyv. Topím sa, doslova a do písmena celá horím s každým úsmevom a s každou sekundou jeho prítomnosti. Je to ako nevyliečiteľná choroba a nedokážem proti tomu bojovať, hoc sa naozaj snažím. „Všetko najlepšie k narodeninám, Emily."

Srdce mi stisne neviditeľná ruka, v bruchu pocítim chvenie a keď otvorím to drobné vrecúško a do dlane mi padne nádherný náramok zlatistej farby, dokážem zo seba dostať iba sotva počuteľné. „Ďakujem."

Luka mi so slovami, ktoré nedokážem vnímať, opatrne chytí zápästie a pripne náramok okolo neho, akoby to bola záležitosť, ktorú robieva každý deň. Som bez slov. Bez dychu. Stratená niekde medzi realitou a emóciami, ktoré mnou prúdia. Napokon zdvihnem hlavu a až vtedy si uvedomujem tú blízkosť, ktorá je medzi nami. Dotýkame sa kolenami, moja ruka ešte stále spočíva v jeho a naše pohľady sa stretnú, práve v momente, kedy niečo vo mne praskne.

Hej, Emily, urob niečo.

A ja počúvnem. Prv než stihnem samú seba zastaviť. Prv než mi telo zachváti strach a panika. Zdolám aj tie posledné milimetre medzi mojou a Lukovou tvárou a urobím niečo, čo je neodpustiteľné. V zápale všetkého čo cítim, v objatí vlastných myšlienok, ignorujúc všetky nesmieš, ktoré na tomto svete existujú, skrátim vzdialenosť medzi našimi perami a Luka pobozkám, akoby neexistoval zajtrajšok.