„Nemusíme povedať všetko, čo je pravda, ale to, čo povieme, nech je len pravda."

/Michelangelo Buonarroti/

~

Niekedy skrátka musíte plávať spolu s prúdom, nie proti nemu. Takže, keď vás vaša kamarátka zatiahne do prvého klubu/baru – skrátka na akékoľvek miesto, ktoré sa jej javí ako to správne, musíte to akceptovať - bez rečí a bez odporu.

Ani ja nepatrím medzi tie dominantné ryby v mori, ktoré si dokážu vydobyť svoje práva, len mávnutím plutvy a preto si užívam všetko, čo voda prinesie mojim smerom. Smejem sa, tancujem, pijem, obzerám pekných chlapcov, ktorí by stáli za moju pozornosť a prechádzajúc pohľadom po tmavom priestore s nízkym stropom, márne pátram po Rowan.

Tá totižto niekam zmizla už pred pol hodinou, bez toho, aby ma o niečom informovala, nechávajúc ma úplne samú medzi stovkami rýb, ktoré nepoznám. Vec sa má takto, že som možno viac opitá, ako si namýšľam. Všetko okolo mňa je farebné. Blikajúce svetielka, drinky, oblečenie, ktoré majú ľudia na sebe. Som vo víre farieb, ktoré ma oslepujú, no zároveň mi prinášajú obrovitánsky pôžitok.

Sú to práve tie farby a atmosféra okolo mňa, čo moju náladu iba zlepšujú. Inokedy by ma pri pomyslení na to, že som sama v nejakom miestnom klube na rohu New Yorku, priam dusila panika, ale v danej chvíli sa všetko javí v najlepšom poriadku. Pomaly sa hýbem v rytme hudby, usrkávam si zo svojho ovocného drinku a márne sa snažím s niekým udržať očný kontakt. Nebudem nikomu klamať, všade sa pohybujú príliš pekní chalani, na to, aby som sa nekochala.

Problém je, ale v tom, že mi nestačia a že každá tvár na ktorú sa pozerám, mení podobu a pripomína mi to jediné, čo nemôžem mať.

Luka.

Nie je tu a predsa ho vidím v každom, o koho čo i len zavadím pohľadom. Chalan, ktorý tancuje len pár metrov odo mňa s dievčaťom oveľa vyšším než som ja, má jeho oči. Ten ďalší, ktorý všetko pozoruje z tmavého kúta, má rovnaký postoj. A každý úsmev mojim smerom, je len ďalšou falošnou spomienkou na Luka.

Je to alkoholom, alebo mnou, pretože nech sa všemožne snažím svoje myšlienky kontrolovať, proti všetkému, čo vnímam, som slabý protivník.

A tak sa nechávam odnášať prúdom, i keď mám obavy, že sa Rowan môže niečo stať. Dôverujem jej a dôverujem aj sebe, ale v žilách mám priveľa alkoholu na to, aby som si bola sebou stopercentne istá. Chcem tancovať. Spievať na plné hrdlo. Smiať sa. Piť. S niekým sa bozkávať a najmä na všetko zabudnúť. Miesto každého chcem, čo sa mi prehráva v hlave, si pritúlim svoju malú kabelku bližšie k sebe a pomaly nájdem cestu von do vyprázdnených ulíc, ignorujúc každého, kto sa mi postaví do cesty.

Našťastie neprší a svet sa nezmenil na more, kde by som mohla ďalej plávať. Potrebujem však istotu. Potrebujem niekoho, kto vie ukľudniť moje rýchlo tlčúce srdce a chvejúce sa ruky. V ušiach mi duní, v hlave mám prázdno, ale akosi automaticky klesnem k prvej stene, ktorá sa objaví predo mnou, nedbajúc na to, že je to pravdepodobne obrovská hlúposť.

Ten strach, ktorý ma pohltí je natoľko reálny, že na moment v panike pátram po dychu. Som sama. V New Yorku. Stratená v New Yorku, ako Kevin so sám doma, preboha. Trasiem sa, keď v kabelke hľadám telefón a trasiem sa ešte viac, keď miesto rodičov vytočím to neznáme číslo, ktoré mi dnes, alebo včera zlepšilo deň.

Ozve sa jedno pípnutie a potom ho počujem, nie vo svojich predstavách, ale na živo. „Emily?"

„Ahoj, Luka," hlesnem a lem čiernych šiat si potiahnem bližšie ku kolenám, aby som náhodou okoloidúcim nevystavila na obdiv svoje najobľúbenejšie nohavičky.

„Si v poriadku?"

Už len z tónu jeho chrapľavého hlasu sa panika vo mne postupne upokojuje. Som, ale opitá. Naozaj opitá, pretože sa mi dvíha žalúdok a všetko, čo som pred pár minútami nevnímala, okolo mňa krúži ako taký žralok. A žralokov sa bojím, lebo som len malá rybka. „Mám narodeniny."

Počujem šuchotanie papierov, jeho dych a všetko je priveľmi intenzívne. „Mala si narodeniny."

Usmejem sa, aj napriek tomu, že sa mi chce zvracať. „Mám takú teóriu, že narodeniny trvajú večnosť."

„Hlúpa teória."

Nepýta sa ma, prečo mu volám. Nezloží a nenalieha. Je to presne ten starostlivý Luka, ktorého mám najradšej. Ten, pri ktorom sa každé jedno nemôžeš, stáva – chcem, musím, nemôžem si pomôcť.

„Nemôžem nájsť Rowan," priznám.

Lukov tón hlasu nestráca na trpezlivosti. Možno z môjho chvenia, ktoré sa mi prenáša na hlas, tuší, že nie som v poriadku. „A kde si ju videla naposledy?"

„V klube."

Je ticho a ja som ticho tiež, i keď na jazyk sa mi rinú slová, ktoré po chvíli nedokážem zastaviť. „Oslavovali sme. Tancovali a potom bola jednoducho preč. Poznám ju, viem, že sa zakaždým vráti, ale... nechcem byť sama."

„A kde si teraz Emily?" spýta sa ma, veľmi pomaly a veľmi opatrne.

„Vonku," poviem a znova si nervózne potiahnem lem šiat o čosi nižšie. Keby som nebola opitá, už dávno by som našla cestu späť do hotela. Síce by mi to trvalo, ale dokázala by som to. V tomto stave sa, ale neodvážim ani znova dvihnúť na nohy. „Čakám na ňu."

„Takže si vonku pred klubom," zopakuje po mne a z jeho hlasu nedokážem vyčítať, či je nahnevaný, alebo si rovnako ako ja, myslí, že som hlúpa. „Aj si niečo pila, Em?"

„Je toto policajný výsluch?" namietam a okamžite svoje slová ľutujem, pretože túto tvrdohlavú Emily, ktorej sa krúti hlava a protestuje žalúdok, úprimne neznášam. „Mám narodeniny, ak si zabudol. Navyše ešte som ti nepoďakovala za správu, neviem odkiaľ máš moje číslo, ale... ďakujem, ani si nevieš predstaviť ako veľmi veľa to pre mňa znamená."

Luka moje neisté a najmä nelogické vyznanie úplne ignoruje. Miesto toho mi položí ďalšiu otázku. Presne ako policajt. „Môžeš mi trocha opísať to miesto, kde sa práve nachádzaš?"

Zasmejem sa. „Čo chceš robiť? Prísť po mňa? New York je od Philadelphie vzdialený..."

„Dve hodiny," skočí mi do reči. „Viem."

Som z toho vedľa a všetky pocity, ktoré vo mne prevládajú mi pomaly prúdia telom, od srdca až po končeky prstov. Celá skrátka horím. „Hľadal si to na internete? Ako sa čo najrýchlejšie dostať k Emily?"

Tentokrát je to on, kto sa úprimne zasmeje a aj moje kútiky pier sa nadvihnú, pretože Lukov smiech je pôžitok, ktorý si nedokážem odoprieť. „Prišiel by som," povie mi a tá úprimnosť vo mne spôsobí ďalšiu vlnu chvenia. „Tentokrát to, ale nepôjde, tak mi opíš, kde si a ja ti zavolám taxík."

Nie je to to, čo by som naozaj chcela, ale predsa sa pootočím hlavu a nadiktujem Lukovi všetko, na čo v danej chvíli dovidím. Od kontajnera, po názov ulice, ktorý sotva prečítam, až po blikajúci názov baru z ktorého som sa sem vytrepala. Celý čas ma pozorne počúva, občas sa niečo opýta a potom je ticho.

A práve to ticho ma popudí k tomu, aby som otvorila ústa a dostala zo seba spŕšku celkom nepremyslených slov. „Prišla som sem, pretože som naozaj chcela od niekoho dostať narodeninový bozk, ktorý by som si pamätala až do svojej šesťdesiatky. Veď vieš, niečo také pekné, no zároveň vášnivé, čo by navždy utkvelo v mojej pamäti. Takže som hľadala a... naokolo je toho naozaj dosť. Myslím chlapcov, ktorí by mi boli schopní splniť môj hlúpy sen, ale nemohla som," nadýchnem sa a potom to celé zaklincujem niečím, čo v okamihu ľutujem. „Keby si bol tu Luka, chcela by som, aby si ma pobozkal."

Len čo dopoviem, odtiahnem telefón od ucha a v rýchlosti zložím. Nemôžem dýchať a v hlave sa mi varovne opakuje – čo si to povedala? Čo si to povedala? Čo si to povedala?! Má snúbenicu, ty hlúpa, naivná ryba!

Chcem tie slová vziať späť, chcem dostať šancu na nápravu, ale nič také v reálnom živote neexistuje a keď sa mi telefón v ruke znova rozozvučí, priložím si ho k uchu a vydýchnem. „Prepáč. Som naozaj veľmi opitá."

Luka, ale na mňa nekričí a správa sa tak, akoby som nič nepovedala. Čo je vlastne dobre. Pre nás oboch a najmä pre mňa. „Už nikdy mi takto nezlož, Em, rozumieme sa? Hovor so mnou až kým neprídeš do hotela."

A presne to urobím.

Zobúdzam sa až na obed a keď vidím Rowan vykukujúcu spod prikrývky, pošlem Lukovi správu, že je všetko v poriadku a ešte jedno ospravedlnenie. Čo iné mám robiť? Svoje slová si totiž veľmi dobre pamätám, aj napriek tomu ako veľmi mi je zle a že väčšina noci sa javí ako záblesk ďalekej minulosti. Povedala som mu, že chcem, aby ma pobozkal. Ak to nie je zlyhanie môjho zúboženého mozgu, tak potom už neviem čo.

~

Včera som si uvedomila, že každá z mojich hlavných postáv sa raz v príbehu opila :D a nechcela som sa opakovať a robiť nepríjemnosti aj Emily, ale mala narodeniny, takže majte s ňou zľutovanie, presne také aké mal aj Luka! :D  

PS: veľmi vás zbožňujem!
Všetko najlepšie k narodeninám Alex ❤