„Láska lieči ľudí – tých, ktorí ju dávajú, i tých, ktorí ju prijímajú."

/Karl Menninger/

~

„Dúfam, že si uvedomuješ, že to nenechám len tak," povie mi Luka svojim chrapľavým hlasom, práve vo chvíli, keď sa ticho medzi nami zdá byť nekonečné. Stojí priamo predo mnou, zatiaľ čo ja sedím na pritvrdej kuchynskej linke a zaujato sledujem ako otvára a zatvára všetky skrinky okolo seba. Ten počiatočný euforicky pocit, keď ma sem priniesol zo mňa pomaly opadáva a mení sa na vzdialenú spomienku, spolu so všetkým, čo som dnes zažila.

Je to nekonečný deň.

Predsa len dvihnem bradu a zvedavo nakloním hlavu. „Nasadíš mu putá?"

Luka konečne zastaví, podá mi dve tabletky a spolu s nimi aj pohár plný vody, ktorý sa mu v rukách objaví celkom nečakane. Alebo mám spomalené vnímanie, ktovie. „Nežartujem," zamračene pozoruje ako si obe tabletky vkladám so stopercentnou dôverou do úst a zapíjam ich ľadovou vodou. Keď mu podám prázdny pohár, pokračuje. „Viem, že pre to pre teba možno nemá žiaden význam, ale v mojich očiach sa ten hajzel dopustil niečoho, čo mu len tak ľahko neprejde."

Jeho slová ma zalejú teplom a istotou, ktorej vôbec nerozumiem. Niečo v jeho tóne, v tom starostlivom pohľade, ktorým ma pozoruje, spôsobuje, že nedokážem nič, iba bezradne prikývnuť, zmierená s hocakým osudom, ktorý na trénera Adamsa čaká.

„Ako sa cítiš?"

Je to len obyčajná otázka, ktorú by zrejme položil aj niekomu na ulici, ale moje srdce vynechá úder a potom sa znova roztlčie ako opreteky.

Dobrá správa je, že som prestala plakať. Tá zlá, že moje telo ešte stále odmieta spolupracovať a tak len s ťažkosťami pomykám plecom. V kuchyni po mojom chabom vyjadrovaní zostane ticho a kým sa Luka pustí do ďalšieho kola prehľadávania skriniek za neznámym účelom, môj pohľad blúdi smerom ku všetkému, na čo dovidím.

Lukov dočasný dom je malým priestorom zívajúcim prázdnotou podobne ako jeho kancelária. Žiadne fotky, žiadne magnetky na chladničke, len chlad a dokonalý poriadok. Najväčšiu radosť mi však urobí psí pelech blízko gauča, na ktorom si Rocco spokojne oddychuje, akoby sa nič nedialo.

Otočím sa k Lukovi práve vo chvíli, keď z jednej zo skriniek vytiahne lekárničku. „Ako často s tebou ostáva?"

„Každý deň," odpovedá mi, úplne ignorujúc širokánsky úsmev, ktorý sa mi roztiahne na tvári. „Vie byť celkom presvedčivý, keď chce. Navyše si rozumieme."

„Jasné," podpichnem, ale to teplo, ktoré sa mi usadilo na hrudi vôbec nemizne. Ba naopak, každým malým detailom, pohľadom, či slovom je to len horšie a horšie. Chcem to cítiť, ale zároveň sa obávam, že raz zahorím a ten oheň vo mne sa nebude dať zahasiť.

„Mám takú teóriu," začnem, pozorujúc Luka ako z lekárničky vyťahuje dezinfekčný roztok a vatové tampóny. „...že toto ma bude bolieť."

Nie sú to moje prvé doráňané kolená. Nie je to prvýkrát, čo sa sotva hýbem a všetky svaly na mojom tele kričia od bolesti. Je to pre mňa však úplne nové, keď mi Luka začne rozprávať o svojom dni, len preto, aby ma rozptýlil. A zatiaľ čo rozpráva, opatrne mi ošetruje rany – so starostlivosťou, pomaly a precízne – až kým takmer nezabúdam, že ma niečo bolí. Som ako zhypnotizovaná - ním a aj všetkým o čom mi rozpráva. V danej chvíli však nemôžem byť vďačnejšia.

A potom mu začne zvoniť telefón a ten čarovný moment, ktorý prežívam je fuč.

Najprv očakávam, že mu volajú z práce ohľadom nejakého súrneho prípadu, ale keď Luka hovor ignoruje a telefón mu začne zvoniť znova, svoje podozrenia okamžite mením. Netvári sa nadšene, iba tlačí sánku k sebe a stále zvoniaci telefón nakoniec dopadá na kuchynskú linku vedľa mňa. Má priveľa práce s mojimi kolenami, aby si všimol, ako sa nakloním a na rozsvietenom displeji čítam jej meno.

Jenna.

Ramená mi automaticky poklesnú a bolesť sa ku mne vráti vo väčších dávkach, akoby ma vlastné telo chcelo potrestať. Priznávam, že som zabudla. A možno to je nesprávne, ale istá časť mňa chce Lukovu snúbenicu úplne vymazať. Z mojich a najmä z jeho myšlienok. Ibaže nemám nadprirodzené schopnosti, nemám ani krásu a nemám nič, čo by som Lukovi mohla ponúknuť.

Telefón zazvoní ešte dvakrát a až potom po ňom Luka siahne. Stále rovnako rozladený. „Zavolám ti neskôr."

Takmer mi padne sánka, keď rázne zloží a vráti sa k ošetrovaniu mojich rán. Nadobúdam pocit, že to trvá už hodiny, ale nesťažujem si. V mojich očiach totižto neexistuje nič lepšie ako Lukova prítomnosť a dotyk jeho prstov na mojej príliš chladnej pokožke. „Možno by si jej mal zavolať späť, ak teda nechceš, aby sa hnevala."

Čo ja viem o Jenne Blair? A čo ja viem o tom, kto sa kedy hnevá?

„Nenahnevá sa," povie mi Luka, poslednýkrát prikladajúc namočený vatový tampón k rane na mojom kolene. „Nie je taká."

Som masochistka, alebo len milujem bolesť, pretože si neodpustím ďalšiu silnú ranu priamo do srdca. „A aká je?"

„Normálna."

„Chodíš s celebritou, uvedomuješ si to?" spýtam sa ho, vnímajúc, že sediac na kuchynskej linke som takmer v rovnakej pozícií ako on. A je to blažený pocit, teda až na tie emócie, ktoré mi zovierajú hrdlo a hlúpe otázky spôsobujúce bolesť.

„A ona chodí s policajtom. Čo je na tom?" mykne plecom a všetko opäť dôkladne naukladá do lekárničky, ktorú vráti na pôvodne miesto. Nakoniec si umyje ruky a pomaly vyhrnie rukávy na uniforme. Mám nutkanie opýtať sa ešte viac. Dozvedieť sa o nej niečo, čo nikto nevie, ale nakoniec samú seba utvrdím v tom, že na jeden deň mám bolesti celkom dosť.

Takže ignorujem ten obrovitánsky tieň Lukovej snúbenice, ktorý hovie medzi nami a radšej svoju pozornosť opäť zameriam smerom k nemu. Ostane stáť pri umývadle, ďaleko odo mňa a pritom dosť blízko. Ruky má prekrížené cez hruď, nohy trocha od seba a oči splývajú s tými mojimi. Premýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby som v sebe potlačila nutkanie dotknúť sa ho. Čo by sa stalo, kebyže ho pobozkám? Spojím naše pery? Urobím niečo, čo je úplne mimo mňa.

Aj tak odchádza. A moja ďalšia príležitosť sa stráca v kilometroch a v žene, ktorú som kedysi obdivovala.

„Nie si hladná?"

Pokrútim hlavou, opatrne sa zošmyknem z kuchynskej linky a keď sa nohami dotknem podlahy, potláčam bolestivý ston, ktorý sa mi drie spomedzi pier. „Môžem sa u teba osprchovať?"

Vidím na ňom ako váha. Odohráva súboj sám so sebou a so všetkým, čo sa mu v danom momente javí ako nesprávne. Som si istá, že mu myšlienky nahovárajú, aby ma poslal domov a tak napäto čakám, až kým neprikývne. „Samozrejme. Kúpeľňa je na konci chodby doľava. Zatiaľ ti nachystám posteľ."

Moje srdce je tak plné, že doslova praská. „Nerob si starosti, prespím aj na gauči a keď ráno vstaneš, už tu nebudem, sľubujem."

Luka pokrúti hlavou, urobí krok dopredu a keď sa ocitne priamo predo mnou, málinko sa skloní, aby sa naše pohľady zase raz stretli. „Ja gauč, ty posteľ. Jasné?"

Prikývnem a potom sa konečne oddám svojmu telu, skrátim priestor, ktorý nás oddeľuje a silno Luku objímem. Ruky mu oviniem okolo chrbta, hlavu zaborím do pleca a nerobím nič viac, len počúvam tlkot jeho srdca a nasávam vôňu, ktorá z neho sála. Je to moje najobľúbenejšie objatie, pretože trvá a trvá, sekundy a celé minúty. Aj Luka si ma k sebe privinie, cítim ako si položí bradu na vrch mojej hlavy a len ma drží, kým nezamumlem tiché, no predsa počuteľné. „Ďakujem."