„Ako málo sa dá urobiť, keď našu dušu ovládne strach."

/Florence Nightingale/

~

Mám takú teóriu, že pokiaľ niečomu pevne veríte, stane sa to skutočnosťou.

Moja teória však nefunguje, keď ešte stále ukrytá za Lukovým chrbtom zúfalo žiadam nejakú nadprirodzenú silu, aby všetko, čo sa odohráva priamo pred očami, okamžite zmizlo. Moje prosby však ostávajú nevyslyšané a nech sa snažím, ako sa snažím a nech sa na veci pozerám z akéhokoľvek uhla, tréner Adams stále stojí priamo pred nami a svoj vražedný, zamračený pohľad smeruje na mňa.

„Čo tu dopekla robíš, Emily?"

Poznám otázky tohto typu a tak zaryto mlčím, pretože viem, že tréner sa v skutočnosti nepýta na vysvetlenie. Všetko je totižto jasné ako facka. Stačí mu len jediný pohľad na moje rozhádzané vlasy, začervenanú, upotenú tvár a to čo mám na sebe – čiže teplákové šortky, voľné tielko a bežecké tenisky – a hneď dokáže posúdiť, čo tu dopekla robím.

A ak by to nebolo jasné niekomu inému, porušujem jeho pravidlá o tom, aby sme mimo tréning vôbec nebehali.

„Ja..." otvorím ústa a konečne nazbieram odvahu predstúpiť spoza Lukovho chrbta. Ten celú situáciu pozoruje v tichu a bez slov, s prísnym, policajným výrazom, ktorý som u neho často videla práve počas svojho týždenného trestu v jeho prítomnosti.

Nemôžem sa však sústreďovať na Luka, ani na to ako vystreto stojí, akoby bol pripravený čeliť akýmkoľvek nástrahám, ktoré všade naokolo číhajú. Tentokrát je však touto nástrahou samotný tréner Adams, ktorý rovnako ako Luka, nado mnou hovie svojou impozantnou výškou. Jeho výraz je však stále zlostný, obočie aj pery má úzko spojené a zakaždým, keď zažmurká, ten pomyselný oheň v jeho očiach sa iba znásobí.

Po ukrutných sekundách ticha, Adams vystrie bradu, pomaly prejde očami po celej dĺžke mojej postavy a konečne prehovorí. „Čo tu robíš, Emily?" zopakuje a ja viem, že teraz sa odo mňa očakáva odpoveď – najlepšie taká, ktorá by ma zachránila pred vylúčením z tímu. Nič mi však nenapadá a všetky výhovorky, ktoré sa mi kopia v hlave znejú až príliš umelo alebo detinsky. Navyše, načo by som sa mala vyhovárať, keď tu pred ním stojím rozbitá a unavená, ako jasný dôkaz mojej vlastnej rebélie?

Lož ma krátke nohy a možno keby vedela behať tak dobre ako ja, nič podobné by sa nemuselo stať.

„Budeš stále mlčať?" opýta sa tréner, zrejme popohnaný hnevom a mojou mlčanlivosťou. Urobí krok vpred, čo mňa automaticky posunie dozadu, až kým chrbtom nenarazím o Lukovú hruď. Ten ma našťastie od seba neodtláča, ani sa nehýbe a jeho blízkosť spôsobuje, že sa na pár sekúnd upokojím. „Možno by som mal teda rozprávať ja," povie Adams príkro a zas a znova sa zamračí. „Už niekoľko dní sledujem ako sebecky porušuješ moje pravidlá, Emily. Vedela si aké to bude mať následky, dobre si pamätáš, čo som povedal a aj napriek tomu si každý deň robila presne to, čo som vám všetkým zakázal! Čo si o sebe sakra myslíš? Že si nenahraditeľná?"

Chcem sa brániť, naozaj sa mi na jazyku formuje tisíc výhovoriek a prosieb, ktoré by som mohla využiť, ale nedokážem prehovoriť, bez toho, aby som sa rozplakala. Pretože áno, všetko, čo som tak dlho budovala, každý môj maličký bežecký sen sa môže rozpadnúť a stačí na to iba jedno Adamsovo slovo.

Odrazu mi chýba aj Rocco, ktorý by bol dokonalým dôkazom mojej „neviny". Huňaté psisko, však ostalo niekde na policajnej stanici a môj pokus o záchranu spolu s ním.

„Ja..." skúsim znova, ale Adams urobí ešte jeden krok dopredu a celé ospravedlnenie, ktoré som si pripravila, ostáva zastoknuté niekde v mojom krku.

„Ty čo?" zasyčí a tvárou sa nebezpečne prikloní k tej mojej. Už nemám kam cúvnuť, nemám sa kam schovať a všetok hnev, ktorému čelím je takto z blízka ešte viac hrozivejší. „Chceš sa ospravedlniť? Chceš niečo povedať? TAK KURVA HOVOR, EMILY!" skríkne a ja sebou preľaknuto trhnem.

V jednej sekunde premýšľam nad tým, ako veľa by som dokázala zo seba dostať, bez toho, aby sa mi z očí vyrinuli vodopády sĺz, a v tej ďalšej na predlaktí cítim jemný dotyk, ktorý ma posunie znova za Lukov chrbát, kde okamžite nadobúdam nesmierny pocit bezpečia.

Nemôžeš.

Je to stále v mojej hlave, ale nedokážem si pomôcť. Ja chcem. Ja chcem. Ja chcem.

„Netuším aký je tvoj problém," začne Luka a jeho hlas v sebe vôbec neskrýva ten pokoj, ktorý sála z jeho tela. Ba naopak, znie drsne a chrapľavo, akoby si potreboval prečistiť hrdlo.

„Nehovorím s tebou," sykne Adams a ja nadobúdam pocit, že pre neho Luka do tej chvíle vôbec neexistoval. „Tento rozhovor nie je tvoj problém."

Luka sa napne a urobí nepatrný krok dopredu, ktorý sa snažím zastaviť nešikovným chmatom jeho trička. „Nie," zakvílim a v danom momente netúžim po ničom inom, len nech sa celý tento začiatok dňa stane iba akýmsi snom, z ktorého sa čo najrýchlejšie zobudím.

„V momente, keď si na ňu zvýšil hlas, tak sa váš problém, stal aj mojim problémom," povie Luka, ignorujúc to ako silno mu zvieram látku trička medzi svojimi prstami.

Adams znova pohľadom skontroluje svoje okolie, čiže mňa, aj Luka a keďže ten nad ním prevyšuje nie len výškou, ale aj postavou, niečo v Adamsovych očiach blesne a on okamžite cúvne. „Porozprávame sa na tréningu, Emily," zašomre a nečakajúc na odpoveď, pomaly odkráča preč, akoby sa nič nestalo.

Ibaže sa stalo. A moje srdce zúrivo naráža o hrudný kôš, ruky sa mi trasú a myšlienky v hlave lepia do nelogických útvarov. Chcem sa rozplakať, no zároveň chcem kričať – tak hlasno a tak intenzívne, že by som prišla o hlas.

Vedela som aké to bude mať následky. To ja sama som sa rozhodla behať, aj napriek všetkým zákazom. To ja som si ráno obula tenisky a bežala v ústrety tomuto dňu. Je to moja vina, že teraz moja budúcnosť visí len na tenkom vlákne.

Riskovala som, pretože som chcela byť s Lukom. A práve teraz strácam oboje.

„Hej, Hej, Em... Emily, pozri sa na mňa," z mrákot ma prebúdza práve Lukov hlas a jeho teplá dlaň na mojom líci. Ani som nepostrehla kedy sa otočil a kedy som povolila svoje zovretie na jeho tričku. No ešte stále sme pri sebe blízko, špičky našich tenisiek sa dotýkajú a každý môj prudký nádych spôsobuje, že hruďou narážam o tú Lukovu. „Dýchaj," šepne a ja ho počúvnem. „Všetko bude v poriadku."

Nie nebude.

Ale chcem tomu veriť a tak sa znova nadýchnem a pomaly vydýchnem.

„Chceš, aby som išiel s tebou?"

Som zmätená, vystrašená a všetko, čo práve pred sebou vidím je moje okamžité vylúčenie z tímu. Viem, viem, možno to nie je koniec sveta... ale pre mňa? Pre mňa áno. „Kam?"

„Na tréning," vysvetlí a palcom mi celkom jemne prejde po lícnej kosti. „Mám službu a môžem prísť skontrolovať, či je všetko v poriadku."

„Nie," zachrapčím, cítiac prvý nástup sĺz, ktoré sa mi tlačia do očí. „Je to v poriadku."

Ale nie je.

Nič nie je v poriadku.

Lukovi zrejme neujde strápený výraz na mojej tvári, ani slzy v mojich očiach, pretože mu ruka z mojej tváre zablúdi až na zátylok, na ktorý mi málinko zatlačí, až kým čelom slabo nenarazím o jeho hruď. A vtedy pochopím, že ma objíma, i keď vôbec nevie, prečo panikárim. Schováva ma medzi svojimi pažami, hladí po chrbte a niečo šepká, aj napriek tomu, že mi pred pár minútami tvrdil, aby som k nemu nič necítila.

Nemôžeš, kričí rozum. Môžeš, protirečí srdce.

A ja stojím niekde medzi, v Lukovom silnom objatí, so strachom, ktorý ma dusí. V tej chvíli však nemyslím na to, čo ma čaká na tréningu. Nemyslím na to, ako to celé dopadne. Myslím a cítim, iba jedno – Lukove ruky okolo mňa a jeho tíšiace slová, ktoré ma pomaly upokojujú.