„Priateľstvo je určite najlepším balzamom na ranu z nešťastnej lásky."

/Jane Austen/

~

Som klamárka. Obrovská klamárka, ktorá klame samú seba a všetkých naokolo dobre premyslenými frázičkami, že je všetko v poriadku. V skutočnosti sa však necítim príliš v poriadku. A tak nasledujúcich pár dní behávam sama. Často a veľa, až nadobúdam pocit, že nedokážem robiť nič iné, len utekať.

Pred svojimi problémami a najmä pred tým všetkým, čo cítim.

„Okej," Rowanin hlas mi naplní hlavu a všetky teoreticky depresívne myšlienky na pár sekúnd zasunie nabok. „Niekto ti nacikal do raňajok, alebo ako mám chápať túto tvoju náladu?"

Obe sedíme na tráve. Vystreté, unavené, udychčané. Pred pár sekundami sme dobehli ďalšie kolo a kým tréner Adams zapisuje všetky naše výsledky do svojho diára, ktorý momentálne zviera v ruke, máme aspoň ako- taký priestor poriadne si vydýchnuť. Nieže by som to potrebovala. Tá obrovská časť mňa má ešte stále dostatok energie na to, aby som zvládla ďalších pár kôl.

„Čože?"

Rowan teatrálne prekrúti očami a venuje mi pohľad, ktorý veľmi dobre poznám. A veru, nie je vôbec príjemne ocitnúť sa pod týmto mám-chuť-poriadne-ti-tresnúť pohľadom. „Čože?" zaironizuje a snaží sa napodobniť tón môjho hlasu. Jej pokus sa však stojí za nič, pretože môj hlas rozhodne neznie tak piskľavo, akoby ma niekto neustále ťahal za vlasy. „Celý týždeň si takáto, Emily. Neustále sa mračíš, málo rozprávaš a po tréningu sa ponáhľaš domov, akoby si nemala žiadnu inú možnosť. Ešte stále sme neboli osláviť to, že mám vodičák!" buchne svojim plecom do môjho a odignorujúc môj prísny pohľad, pokračuje. „Normálne ťa nespoznávam? Čo ti v tvojej krajinke zhaslo slniečko, alebo ako to mám chápať?"

Priznávam, že ani ja nemám rada túto verziu Emily. Neustále nahnevaná, zamračená, utopená vo svojich myšlienkach. Iba málokedy bývam takáto... teda takmer nikdy. Väčšinou žiarim, usmievam sa, rozprávam a najmä žijem. Táto nová verzia Emily by si rozhodne zaslúžila poriadnu facku. Mám však takú teóriu, že tú facku mi dá sám život. Presne tak, ako to bolo aj v tomto prípade.

Snúbenica?!

„Prepáč," dostanem zo seba po chvíli ticha. Pozriem sa na svoje ružové tenisky, opálené nohy, krátke červené šortky a nakoniec aj na Rowan, ktorá ma neustále sleduje, akoby dokázala čítať každý môj pohyb. Nedokáže. Našťastie. „Ja viem, že som posledný týždeň nebola tá najlepšia – najlepšia kamarátka, ale máš pravdu," sotva vydýchnem.

Luka mi chýba. Chýba mi čas strávený s ním. To nebezpečenstvo. Jeho povaha. To aký je, to ako sa ku mne správa. Ale nemôžem sa mu navždy vyhýbať a nemôžem dovoliť ani všetkému, čo cítim, aby prekazilo to, čo sa medzi nami vybudovalo.

Priateľstvo. Alebo som zase až príliš naivná a v skutočnosti medzi nami neexistuje ani to?

Možno je čas... niekam sa posunúť.

Znova sa odvážim prehovoriť a prerušiť tak Rowaninu reč o niečom, čo je úplne mimo mňa, keďže som ju poslednú minútu vôbec nepočúvala. „Takže keďže som tá najhoršia - najlepšia kamarátka... a chcem, aby si mi odpustila, tento piatok môžeme niekam ísť a ja ti sľubujem, že sa nebudem sťažovať."

Rowan hlasno vykríkne, akoby som jej práve oznámila, že bude krstná matka mojich budúcich detí a obtočí mi okolo ramien svoju dlhú ruku. A keďže sme obe upotené a pravdepodobne smrdíme horšie ako smetisko, to poloobjatie nie je vôbec také príjemné, akoby sa mohlo zdať. Snažím sa však nedýchať a nekaziť jej túto radostnú chvíľu.

„Rayová, Porterová, už ste skončili?" ozve sa nad nami prísny Adamsov hlas a jeho pohľad nie je jediný, ktorý sleduje ako sa od seba s Rowan pomaly odkláňame. Len čo sa obe usadíme, potiahnem si kolená k hrudi a Adams prejde očami aj po ostatných dievčatách, ktoré sa povaľujú na tráve vedľa nás. Dnes má na sebe čierne tepláky, sivé tričko a píšťalka na hrudi sa mu pri každom malom pohybe pohne z boku na bok. To ako pomaly skenuje každú z nás, vôbec nie je príjemne. Navyše vo mne začína budovať akýsi strach – posledné dni som totižto jeho zákaz behať pomimo tréning porušila viackrát, ako to bolo potrebné, aj na moje vlastné pomery.

„Ako iste všetky dobre viete," začne Adams prekrižujúc si ruky na hrudi. Jeho postoj neprezrádza nič iné, len nadradenosť. „Budúci týždeň odchádzame na súťaž do New Yorku. Preto od každej, ktorá ešte nemá osemnásť, očakávam do konca tohto týždňa povolenie od rodičov. Bez výnimky..."

Na chvíľu ho prestanem počúvať.

Naozaj som bola tak mimo, že som úplne zabudla aj na tento podstatný fakt?

Skvelé Emily.

Moja myseľ mi však v okamžiku ponúkne dokonalý obraz piatkovej večere. Lukov úsmev. Jeho snúbenica. A moje zasrané pocity.

Navyše. Snúbenica?!!!!!!!!!!!!

„Očakávam, že budete počúvať každé moje slovo, všetky moje príkazy a nebudeme mať medzi sebou žiadne problémy," tréner si nás znova prezrie, ale tentokrát spočinie svojim pohľadom priamo na Rowan. Díva sa na ňu celkom dlho a svoje prenikavé oči odtrhne až, keď začne znova rozprávať. „Odchádzame pondelok, vraciame sa v piatok," otočí sa nám chrbtom, ale v poslednej chvíli zastane a ešte raz nás obdarí svojou pozornosťou. „Nebudem vaša opatrovateľka. Zvyšok pravidiel si povieme v autobuse, chcem, len aby ste teraz jasne chápali, že akékoľvek porušenie pravidiel bude znamenať okamžité vylúčenie z tímu. A je mi úplne jedno ako si to budete chcieť obhájiť."

Len čo sa na pár metrov vzdiali, strhnem sa smerom k Rowan, ale tá sa už stavia na nohy a dlaňami si oprašuje trávu, ktorá sa jej nalepila na teplákové šortky. Snažím sa dešifrovať výraz jej tváre – skrčené obočie a úzko spojené pery. Už len z toho, že sa na mňa nechce ani pozrieť, vyčítam, že čokoľvek sa odohráva v jej hlave, nie je nijako príjemné.

„Čo to malo znamenať?" opýtam sa nakoniec, ignorujúc hlasnú vravu ostatných dievčat, ktoré práve prechádzajú okolo nás.

Rowan sa najprv zapozerá na zem. Na trávu. Na svoje tenisky a až potom na mňa. „Čo ako?"

„Ten pohľad."

„Nenávidím ho," zamrmle, ale prv než zo seba stihnem vyprodukovať ďalšiu otázku, jej ruka sa znova obmoce okolo mojich pliec. „Takže New York... myslím, že si to tam poriadne užijeme. Sesternica, ktorá sa tam v pätnástich presťahovala tvrdí, že každý chlapec s ktorým doteraz spala ju dokázal uspokojiť. Navyše, budúci týždeň máš veľkých osemnásť.... čo povieš na narodeninový orgazmus?"

Zastanem uprostred pohybu a udriem Rowan priamo do plecia. No pery mi chtiac či nechtiac pretne malý úsmev.

„Čo je?" ohradí sa, no sama sa naširoko usmeje. „Vidíš, fungovalo to. Usmievaš sa."

Áno usmievam.

Konečne.

Nič však nezabraňuje tomu, aby som ju celý čas pozorovala. Cestou k Mone, počas jedenia a až domov. Niečo nie je v poriadku a mne už len pri tej myšlienky kožu posievajú zimomriavky.

~

Nová čaaaasť! A bez Luka, sorry :D ale nebojte ďalšia bude dúfam oveľa skôr a možno bude aj Luka :D všetko závisí od vás :D