„K šťastnému životu potrebuješ veľmi málo."

/Marcus Aurelius/

~

Domov sa dostávam takmer o hodinu neskôr. Som unavená. Nohy ledva prekladám jednu cez druhú a vak na chrbte ma ťaží natoľko, že mám pocit, akoby som v ňom niesla skaly. Len čo vojdem do dverí, vyzujem si tenisky, kľúče spustím do malej sklenenej misky a vak zhodím pod drevený vešiak. Nemusím ani poťahovať nosom a takmer okamžite ma ovalí lahodná vôňa jablkového koláča, ktorá sa ku mne nesie z kuchyne. Ďalšie moje kroky sú takmer skackavé.

Milujem jablkový koláč.

Ako prvú si všímam mamu, ktorá so zásterou okolo pása tancuje popri kuchynskej linke za rytmu nejakej pesničky od Bruna Marsa. Dlhé hnedé vlasy má spojené vo vrkoči, ktorý sa kolísavo hýbe spolu s ňou, akoby aj on bol súčasťou jej dosť vtipných tanečných kreácií. A potom si pri jedálenskom stole všimnem svoju najmladšiu sestru Angie ako so zamysleným výrazom na tvári vyfarbuje jednu zo svojich Disney omaľovánok.

„Som doma," oznámim teatrálne a rovnakou gráciou sa rozbehnem k Angie, len preto, aby som jej rukou rozstrapatila krátke hnedé vlasy, ktoré jej odstávajú pri ušiach. Moja sedemročná sestra je malé stvorenie meniace imidž častejšie než ktokoľvek iný. Minulý mesiac oznámila rodičom, že už má po krk svojich dlhých vlasov, ktoré jej v tých časoch dopadali takmer po zadok a tak hneď na druhý deň z jej nádhernej hrivy neostalo takmer nič.

„Čo kreslíš?" spýtam sa jej a zrakom prebehnem po obrovskej červenej machuli, zatiaľ čo Angie nahnevane fučí, že som jej pokazila účes.

„Teba," odvetí hrdo a ja len prikývnem, pretože nemám slov. Možno ma jej sedemročné ja naozaj vníma ako červenú machuľu vynímajúcu sa v bielom, jednoduchom svete.

Mama prestane tancovať, stíši rádio a ruky od múky si zloží na štíhly pás. V takomto postoji vyzerá prísne, ale netrvá to dlho a jej olivovohnedú tvár ozdobí široký úsmev ťahajúci sa z jedného líca na druhé. „Aký bol tréning?"

Zrakom prebehnem po svojom tele, márne hľadajúc správnu odpoveď na jej otázku. Doráňané kolená mi totižto zdobia detské leukoplasty z ktorých sa na všetkých škerí bielo-oranžová rybička Nemo. Pravú lakeť mám obviazanú kúskom obväzu, ktorý pomaly povoľuje a v predstavách ma ešte stále straší tá štipľavá bolesť dezinfekčného roztoku. Aj napriek tomu však len myknem plecom a obdarujem mamu nevinným úsmevom. „Myslím, že tento rok patrí mne."

„Každý rok patrí tebe," povie mi hrdo a špinavé ruky od múky si utrie do utierky povaľujúcej sa na linke.

Nehovorí pravdu. Minulý rok som sa totižto kvôli nejakej črevnej chrípke nemohla zúčastniť žiadnej z bežeckých súťaži, ktoré sa konali. Takmer celé leto som strávila v posteli. Len ja a kopa liekov, ktoré vôbec nespĺňali svoju funkciu.

Opäť sa svojimi myšlienkami nachádzam na mieste, ktoré patrí mne a som zamyslená natoľko, že si sotva všímam ako Angie červenou pastelkou dokresľuje svojej dovtedy nevinnej machuľke obrovské rohy a chvost, ktorý sa točí takmer okolo celého papiera. Keď svoje veľdielo dokončí, otočí tvár mojim smerom a ústa roztiahne do úsmevu v ktorom jej chýbajú niektoré zuby.

„Viem, že musíš byť unavená," začne mama, keď klesnem na pohodlnú stoličku vedľa sestry a ona predo mňa položí jeden kus jablkového koláča. Ani sa neotočí a ja už mám ústa plné, akoby som nejedla najmenej tri dni. „Ale otec pracuje na nejakom vážnom prípade a pochybujem, že dnes vôbec niečo jedol..."

Ani nedopovie a ja s plnými ústami mrmlem, že aj tak nemám nič na práci. Avšak celé to znie asi ako: „Fpohotemama, ejtaknemmmštorobiť."

Mamino obočie vystrelí dohora a ja presne viem, čo to znamená. S plnými ústami sa v spoločnosti nerozpráva. A tak sa na ňu usmejem – úsmevom, ktorý mi zdobí lepkavá hmota jablkovej plnky.

„Čože?" zvreskne Angie a červenú pastelku pustí na stôl s takou silou, že sa odrazí a padne niekam ďaleko za ňu. „Aj ja chcem ísť za ockom!"

Stačí mi jeden pohľad na mamu a odrazu chápem, prečo moja malá sestra netrávi príjemné letné dni niekde von so svojimi pojašenými kamarátkami. Opäť niečo vyviedla a mama mi to len potvrdí, keď si prekríži ruky na prsiach a venuje sestre naoko nahnevaný pohľad. „Žiadne také, mladá dáma. Máš dvadsaťštyrihodinové domáce väzenie."

„Ale no tak!" zvolá Angie a skĺzne zo stoličky pátrajúc po svojej pastelke. „Ja som ho naozaj nechcela zhodiť."

Nadvihnem obočie a z prstov zlížem cukrovú posýpku, úplne nedbajúc na mamin karhavý pohľad. Som natoľko zaujatá ich konverzáciou, že mi chýbajú už iba pukance.

„Keď si s niekým nerozumieme, Angelina," začne mama podávajúc sestre pastelku, ktorá sa akýmsi zázrakom skotúľala až k jej nohám. „Nedávame to najavo tak, že do ľudí sácame. Žiadne sácanie, zhadzovanie alebo bitky. Toto dievčatá nerobia."

Angie vyšpúli spodnú peru, schmatne zo stola papiere, s impozantnosťou pozbiera aj rozhádzané pastelky a potom nás obe s mamou prebehne svojim pohľadom. „Idem si teda maľovať do svojej izby, keďže mi ostáva ešte dvadsaťhodinové domáce väzenie."

Len čo sa jej dupot stratí na schodoch, mama si vzdychne a zamrmle niečo v tom zmysle, že je Angie celá po otcovi. A ja súhlasím.

~

O pár kúskov koláčov neskôr kráčam vyľudneným mestom smerom k policajnej stanici. Vo vaku mám obedár pre oca a na tvári vpísaný vysmiaty výraz, ktorý je výsledkom toho, že ma v danom momente nič nebolí. Držím sa totižto toho, že jedlo je tým najlepším liekom na všetky problémy.

A mamin jablkový koláč na mňa zaberá viac ako hociaké antibiotiká.

Aj tak sa však nedokážem zbaviť myšlienky na to, ako ponorím svoje ubolené telo do teplej vody a aspoň na pár minút vypnem ten chaos, ktorý sa mi odohráva v hlave. Tá predstava je natoľko reálna, že sotva vnímam, kedy za mnou zapadnú ťažké dvere a ja sa ocitám v mŕtvolne prázdnom priestore miestnej policajnej stanice. Ruch, ktorý väčšinou otriasa všetkým naokolo je nahradený tichom a pokojom.

Nie je to však prvýkrát, čo sa ocitám v podobnej situácií a tak si ramienko vaku pritiahnem trocha vyššie na ramená a zabočím za roh. Úzku chodbu lemujú malé kancelárie, nástenky s odkazmi, fotky páchateľov a novinové články, po ktorých len letmo prebehnem pohľadom. Otcova kancelárie je posledná v rohu. Najväčšia. Presne ako jeho hodnosť.

„Vstupovať do tohto priestoru je zakázané, slečna, " ozve sa mi za chrbtom, práve v momente, keď sa naťahujem po kľučke. Najprv sebou preľaknuto trhnem a potom sa prudko otočím, prikladajúc si ruku na srdce, ktoré má zrejme pocit, že je v poriadku vyskočiť mi priamo z hrude.

Ten hlas nepoznám. A človeka, ktorému odrazu stojím tvárou tvár, tiež nie.

„Môžem vám nejako pomôcť?" opýta sa ma neisto. Hlas ma chrapľavý, mužný a pomalý, akoby chcel zdôrazniť každé jedno slovo. To však nie je to jediné, čo si všímam. Hovie nado mnou s impozantnou výškou, musím nakloniť hlavu, aby som si prezrela jeho tvár, ktorú zdobí neutrálny výraz. Aj on sa díva na mňa a čím dlhšie naše zazeranie trvá, tým viac sa priestor medzi jeho obočím zužuje, až kým sa úplne nemračí. „Môžem. Vám. Nejako. Pomôcť?"

Mám pocit, že nedýcham. Prvýkrát vo svojom živote sa nachádzam v situácií, kedy slová úplne nedávajú zmysel. A možno preto zabúdam, kto som a prečo som sem vôbec prišla a poviem prvú nelogickú hlúposť, ktorá mi zíde na um. „Uh. Okradli ma."