„Snívaj! Snívaj! Snívaj! Nikdy nebudeš mať čas na zúfalstvo."

/Sri Chinmoy/

~

Na čase je najhoršie to, že plynie neuveriteľné rýchlo. Sú momenty, kedy by sme ho chceli len tak zastaviť. Zaseknúť sa vo chvíli, ktorá pre nás znamená niečo viac. A presne to som chcela urobiť aj ja, so zvyškom týždňa, s celým trestom, s každým ubúdajúcim dňom.

Jednoducho zastaviť.

Ale nemohla som, pretože život nehrá podľa našich pravidiel a nech je náš osud akokoľvek zlomyseľný, musíme sa mu prispôsobiť.

„Ako ďalej pokračuje tvoj trest, Emily?" spýta sa ma mama zvedavo, pričom na jedálenský stôl položí misu s nejakým zeleninovým šalátom, ktorý nepôsobí vôbec vábivo. Po ukrutnom tréningu, ktorý trval o hodinu dlhšie ako zvyčajne, som však taká hladná, že som ochotná zjesť aj niečo, čo v normálne dni, považujem za nechutné – napríklad takú paradajku, ktorá sa na mňa vyškiera spoza šalátových listov.

Štvrtkové večere u Porterovcov sú niečím, čo neradno vynechať. Teda pokiaľ nie ste mojim starším bratom Davidom, ktorý momentálne korčuľuje na jednom zo svojich tréningov v Toronte, alebo Luan, ktorá si už tretí týždeň užíva na letnom tábore, kdesi v Yosemitskom národnom parku, kde ju určite po večeroch ohrýza nejaká napodobenina medveďa Yogiho.

Takže za stolom sedím len ja – s príšerným hladom z ktorého sa mi krúti žalúdok, Angie, ktorá si pospevuje jednu z tých otravných pesničiek od Disneyho, mama a otec, na ktorom je jasne vidieť, že by bol radšej vo svojej kancelárií a riešil jeden zo stovky nevyriešených prípadov.

„Fajn," zamumlem a naťahujem sa po miske s mäsom, ale zastaví ma mamin karhavý pohľad.

Ustrniem uprostred pohybu, pery mi pretne úsmev a rýchlo sa ospravedlním, naťahujúc sa po otcovej ruke, aby sme sa ako rodina poďakovali za dobré jedlo, dobré príležitostí a to, že môžeme byť opäť spolu.

Keď sa jedálňou ozve naše zborové : „Amen", už neváham a za pár sekúnd mám tanier plný až po okraj.

Prežúvam, tlačím si lyžicu plnú zemiakovej kaše až niekam do hrdla a mama ma opäť počastuje pohľadom, ktorý je predzvesťou ďalších otázok alebo len karhania. Nie som si istá. „Dúfam, že...." otočí sa na otca a skrčí obočie. „Hovoril si, že sa volá Luka?"

Už len pri zmienke jeho mena mám v hrdle zvláštnu guču, ktorú nedokážem prehltnúť. Alebo to je len kaša. Ktovie.

Otec chabo prikývne a mama sa znova pozrie mojim smerom, naberajúc si na tanier kôpku toho nevábivého zeleninového šalátu. „Dúfam, že si sa k Lukovi správala veľmi dobre. Nechcem, aby mal o našej rodine nejakú zlú mienku."

„Uhm," prikývnem a ústa si naplním ďalšou várkou kaše, ktorá ma zachráni pred tým, aby som povedala nejakú hlúposť.

Pretože áno, priznávam, moja hlava je plná hlúposti.

„Aj tak nechápem," povie mama a svoju pozornosť tentokrát obráti na otca, ktorý naďalej s pokojom prežúva, i keď takmer vôbec nevyzerá tak pokojne ako sa tvári. „Prečo si Emily ten trest nemohla odsedieť pri tebe, Cade?"

Jedáleň pretne otcov hlasný výdych, nasledovaný zaškrabaním stoličky o drevenú podlahu. „Už som ti povedal, miláčik, že Luka je nový, preto bolo lepšie nechať Emily s ním. Nie len pre jej bezpečnosť, ale najmä preto, že Luka ešte nemá toľko povinností, ako napríklad niekto iný."

Nie som naivná. Od toho pondelkového fiaska som všetok čas svojho trestu trávila práve v Lukovej kancelárií. Bez stresov, bez prípadov - tráviac všetok čas, len sedením a zízaním priamo na neho. Najprv som si myslela, že nemal žiadnu inú prácu, ale neskôr mi došlo, že to bolo práve kvôli mne.

„Je to nespravodlivé," ozvem sa, skôr než by ma vlastné myšlienky stihli zastaviť.

„Čo je nespravodlivé?" spýta sa otec, nechápavo nadvihujúc jedno obočie.

„Že Luka musí robiť iba takú podradnú prácu, len preto, že je medzi tvojimi kolegami nový."

Otec sa málinko vystrie, príbor položí do taniera a očami preskočí zo mňa na mamu, a zase späť. Nakoniec pokrúti hlavou a konečne prelomí to dusivé ticho, ktoré sprevádza iba Angieno neustále hmkanie. „Nikoho zo svojho tímu neuprednostňujem pred nikým, Emily."

„Tak prečo..."

„Emily," zastaví ma otec prísne, teraz však jeho obočie skĺzne do zamračeného výrazu. „Nikoho neuprednostňujem," zopakuje, kladúc dôraz na oba slova. „Lukovi len nedávam riešiť žiadne závažné prípady, pretože tu nie je nastálo."

V momente cítim, že moje pľúca majú nedostatok kyslíka. Tie slová visia vo vzduchu a menia atmosféru a aj moju dovtedy dobrú náladu. „Čože?"

„Čaká na preloženie," povie mi otec, znova uchopujúc vidličku do svojich prstov. „Je tu iba ako dočasná náhrada," pokračuje a ja každé jeho slovo znášam ťažšie a ťažšie. „Hneď ako sa uvoľní nejaké miesto tam, kam chce ísť, jednoducho odíde a ja ho nemôžem poveriť prípadom, ktorý tu po ňom ostane. Presne tak to totiž bolo aj s Timom, Willom a Aronom. Ostalo po nich zbytočne veľa nedoriešených vecí a to si nemôžeme dovoliť."

Zvyšok večere sa už takmer nerozprávame. Vymieňame si iba zdvorilé frázy, ktoré počujem jedným uchom dnu a druhým von. Nemôžem si pomôcť... otcove slová na mne oťažievajú a v hrudi mám nepríjemný tlak, ktorý ma dotlačí až do postele, kde strávim aj zvyšok večera. Zvyčajne by som išla v podobnej situácií behať, ale tentokrát upadám do spánku za hluku svojich vlastných myšlienok.

~

„Už si niekoho zabil?"

„Čo je toto za otázku?" opýta sa ma Luka a s úsmevom nado mnou pokrúti hlavou. Je to ďalší skvelý deň, kedy má dobrú náladu, takže na oplátku mám dobrú náladu aj ja - aj napriek tomu, že niekde v mysli stále počujem otcove slová o Lukovom odchode.

Práve teraz je tu. So mnou. A možno na tom záleží asi najviac.

Sedíme v jednom z policajných aut, za oknami je hlboká tma a obaja očami sledujeme tiché ulice, ktoré sa pomaly míňajú okolo nás. Je to môj posledný deň trestu, teda noc, keďže si Luka vymenil službu s Jonathanom, ktorý chce tráviť piatok so svojou rodinou.

Takže som tu a budem tu celú noc, čo momentálne z môjho uhla pohľadu vyzerá takmer nereálne. Dokonca netrávime čas zatvorený v kancelárií, ale v teréne, ktorý ponúka tisíce nepreskúmateľných možností. A preto sledujem nie len cestu, ale aj všetky tie gombíky na palubnej doske a koniec koncov aj samotného Luka, ktorý aj napriek tomu, že som v aute spolu s ním, nepôsobí vôbec nahnevane.

Mám len jediný problém. Únavu, ktorá mi oťažieva viečka a láka ma hlbšie do pohodlného sedadla. Dnešný tréning ešte stále výrazne cítim na každučkom svale svojich nôh. Žiadna bolesť mi, ale nezabráni v tom, aby som využila všetok svoj čas, ktorý mi s Lukom ostáva. Preto si opakujem, len nezaspi, Emily, len nezaspi.

A potom svoju mantru poruším a ako na potvoru, zaspím.