„Budúcnosť je plná výziev a nádejí."

/Nathaniel Hawthorne/

~

Myslím, že každý z nás raz, z času na čas, žiarli na svojho mladšieho alebo staršieho súrodenca. Je to normálna vec, úplne prirodzená záležitosť, nič výnimočné. No aj tak sa cítim trocha divne, keď s prižmúrenými očami sledujem svoju malú sestru ako sa vyvaľuje na zemi vedľa mňa a opäť si niečo kreslí na kus papiera. Na tvári sa jej pritom mihá sústredený výraz, ktorý podčiarkuje skrčené obočie a vyplazený jazyk.

Chvíľu ešte zúrivo brúsi hrotom čierneho pera po rohu papiera a potom sa vystrie. „Máš aj červenú?"

A presne tu je dôvod všetkých tých čudných pocitov, ktoré sa vo mne kopia. Luka totižto prestane ťukať do klávesnice, pery mu pretne široký, dokonalý úsmev a keď prehovorí, v hlase sa mu odráža pobavenie. „Samozrejme, že mám aj červenú."

Angie to nepotrebuje počuť dvakrát, rázom vyskočí na nohy, podíde k Lukovi a s úsmevom – v ktorom jej chýba pár zubov – si od neho prevezme pero, akoby to bola kytica ruží, alebo najlepšia čokoláda na svete. Nuž, áno, moja sestra sa vyškiera ako víťazka lotérie, zatiaľ čo ja premýšľam o tom, prečo sa Luka týmto spôsobom neusmieva aj na mňa.

„Môžem vedieť čo to bude až to bude?" spýta sa jej, hlavou kývajúc smerom k zemi, kde mám ja dokonalý výhľad na čudnú spleť machúľ a čiarok, ktorým určite chápe iba ich autorka.

„No predsa naša spoločná budúcnosť," zahlaholí Angie a s vystretými plecami sa posadí späť ku mne s takou gráciou, že zobudí aj spokojne oddychujúceho Rocca, ktorý sa po jej výpade posunie radšej bližšie mojim smerom.

Pohladím ho po hlave, poškriabem za uškom, ale svoj pohľad za žiadnu cenu nemôžem odtrhnúť od Luka, ktorý sa zasmeje, takým tým tichým smiechom s natriasajúcimi sa ramenami. Neviem čím to je, ale aj mne sa ústa roztiahnu v úsmeve, pretože vidieť jeho radosť takto z blízka je niečo, čo ma neskutočne teší.

„A čo ty, Em?" spýta sa ma, opätujúc mi pohľad. „Nechceš si aj ty kresliť?"

Podpichuje ma. Na tvári mu utkvie šibalský úsmev a všetko je to tak nové a zvláštne, že neviem ako reagovať.

„Našu spoločnú budúcnosť?"

Čakám, že sa zamračí, alebo mi znova pripomenie, aby som s ním neflirtovala, i keď to čo hovorím, sa naozaj flirtovaním nedá nazvať, ale Luka ma zas a znova prekvapuje, keď mykne plecom a nadvihne jedno obočie. „Čo len chceš," povie, dvihne ruku a vo vzduchu zamáva ďalším perom, ktoré vyhrabal nevedno odkiaľ.

Cítim sa stratená v zmene jeho správania a v tom ako zrazu nemá problém usmievať sa a rozprávať. Chcem vedieť čo je za tou zmenou a ako dlho to bude celé ešte trvať. Ale nepokúšam šťastie, len sa na neho spokojne zazubím, úplne ignorujúc všetok ten chaos budujúci sa v mojej hrudi. „Ďakujem za ponuku," zažmurkám. „Ale myslím, že v tejto miestnosti je len jeden Picasso."

Luka sa stále usmievajúc vráti k práci a ja teda tiež. I keď tá moja práca je oveľa jednoduchšia, pretože len sedím, hladím huňaté psisko po mojom boku a očami sledujem raz Luka a raz Angie, ktorá sa tu objavila pred hodinou, pretože mama musela odísť na nejakú konferenciu a malá vtieravá Angelina odrazu zatúžila po mojej prítomnosti. Našťastie sa všetka tá napätá energia medzi mnou a Lukom vytratila, takže v miestnosti nesadia dvaja nahnevaný ľudia, ako tomu bolo v toto ráno.

„Chodíš s ním?" šepne Angie po chvíli ticha, ktoré vypĺňa len Lukove ťukanie do klávesnice a škrabanie pera o papier. Jej hlas však vôbec nepripomína šepot a tak sa nečudujem, keď si Luka hlasno odkašle, akoby mu zabehlo.

„Nie," odpoviem rýchlo a rázne, zahanbene sa dívajúc len a len na svoju malú sestru.

Tá prestane maľovať a dvihne ku mne oči plné nádeje a polovičatý úsmev, ktorý jej jednoducho musím opätovať. „Takže sa za neho môžem vydať?"

Snažím sa nerozosmiať, ale nakoniec to nevydržím a z pier mi unikne chichot. „Samozrejme, že môžeš, no len v tom prípade, ak s tým Luka bude súhlasiť."

Angie teatrálne nadvihne jedno obočie, ako keby mi chcela naznačiť– prečo o tom vôbec pochybuješ a opäť sa pustí do maľovania, opakujúc tiché, no predsa počuteľné – vraj, ak s tým bude súhlasiť, pfft.

Usmievam sa tak naširoko, že úplne zabúdam na to počiatočné zahanbenie a keď sa opäť ráz zapozerám Lukovým smerom, vidím, že svoj úsmev skrýva v dlani, ktorú si so zamysleným výrazom prikladá k tvári, zatiaľ čo očami sleduje obrazovku svojho notebooku.

Miestnosť sa opäť ponorí do ticha a ja mám po prvýkrát pocit, že sa nenudím, aj keď nič nerobím. Človek zrejme potrebuje občas len tak vypnúť a oddať sa pokoju a myšlienkam. Nič nerobiť, len premýšľať a usmievať sa, pretože úsmev je veľmi dôležitý.

„Máš ružovú Luka?" opýta sa Angie, krčiac obočie a očami sa pozerajúc na svoje veľdielo. „Chce to ružovú."

„Bohužiaľ nie," odpovie jej Luka a ona sa okamžite s ťažkým povzdychom stavia na nohy.

„Musím sa ísť opýtať ocka," oznámi nám a ešte skôr ako jej stihnem povedať, že ocko určite ružovú farbu nepreferuje, zabuchne za sebou dvere a odskacká preč.

Veď načo by jej vlastne aj bola nejaká rada staršej sestry, všakže?

Rýchlo, ale využívam chvíľu jej neprítomnosti. Očami skĺznem po spiacom Roccovi – vážne? Ozve sa mi v hlave, ten pes dnes nerobí nič iné, len spí! – a potom pohľad zabodnem na Luka. Ten sa pozerá priamo na mňa, neviem prečo... je to divné, ale srdce mi schválne vynechá úder, akoby na tom bolo niečo výnimočné. „Zdá sa, že máš obdivovateľku."

Neviem či skôr nehovorím o sebe, ako o Angie, ale v danom momente je to v podstate jedno.

„Je zlatá," kývne Luka a ja si všemožne želám, aby si aj on myslel, že hovorím o sebe. Nech je to akokoľvek detinské.

„Má byť predsa po kom," podotknem a potom len sledujem ako sa Luka stavia na nohy, skracuje vzdialenosť, čo je medzi nami a keď sa pohodlne usadí na zem, som v takom údive, že mám obrovské nutkanie otvoriť ústa a len tak zízať.

Je vysoký, takže zaberá väčšinu drobného priestoru a chtiac, či nechtiac sa dotýkame. Aj Rocco sa zobudí, olíže Lukovu ruku a spokojne sa uvelebí v malom priestore vedľa nás. No ja dokážem vnímať iba tú horúčavu vychádzajúcu z mojej pokožky na mieste, kde sa ma dotýka látka Lukových tmavých nohavíc. Je blízko, tak strašne blízko a aj napriek tomu, že nikdy nebývam nesvoja, náhle mám o sebe tisíce pochybnosti.

Čo ak si všimne tú drobnú vyrážku, čo mám pod nosom? Čo ak uvidí, ten sotva badateľný rad chĺpkov, ktoré som ešte stále nemala čas zlikvidovať holiacim strojčekom? Čo ak... čo ak... čo ak...

Nebývam taká. Nie som taká. Takže vôbec nerozumiem odkiaľ sa mi v hlave zhromažďujú práve tieto myšlienky.

„Chcem sa ti ospravedlniť, Em," povie Luka a veľkou rukou pohladí Rocca na chrbte.

„Čože? Za čo?"

Pozrie sa na mňa a ja sa skrátka topím. V ňom, v celej situácií, v tom, že je to pre mňa všetko také zvláštne iné, nové, nepoznané. „Ty vieš začo," usmeje sa. Iba jediným kútikom, iba polovičato, ale predsa. „Naozaj som o tom veľa premýšľal. Zachoval som sa ako idiot a nebolo správne ako som na teba vybehol. Som zvyknutý pracovať sám, riešiť veci po svojom a keď mám plniť nejakú úlohu, vždy sa snažím robiť to na sto percent. Navyše muž, ktorého sme zatkli..." nadýchne sa a radšej svoju pozornosť presunie na Rocca.

„Toto mesto má až príliš veľa zločincov, Emily. Preto nechcem, aby si behala sama, alebo ignorovala to, čo ti poviem. Pár hodín mám za teba zodpovednosť a viem, že je toto celé pre teba trestom, ale ver mi, že ja sám nie som šťastný z toho ako sa to celé vyvinulo."

Nemusí hovoriť viac, všetko chápem. Alebo si to aspoň myslím. Preto, keď prehovorím, všemožne sa snažím o to, aby tón môjho hlasu neznel ublížene alebo aspoň z polovice tak, ako sa cítim. „Môžem poprosiť otca, aby som zvyšok svojho trestu strávila v prítomnosti Jonathana, alebo Nelsona...alebo..."

Luka pokrúti hlavou a skrčí obočie, akoby som povedala niečo zlé. „Nie. Takto som to nemyslel. Pozri," povie a zrejme úplne bez rozmyslu natiahne ruku k mojej tvári, jej chrbtom sa obtrie o moje líce a prstami mi za ucho zatlačí celý rad neposlušných vlasov. „Myslel som to tak, že je toto trest pre nás oboch, práve preto, že som všetko s dobrým úmyslom povedal tvojmu otcovi. Som tu nový, neviem ako to chodí, ale žalovanie sa zrejme nevypláca."

Ešte stále predychávam ten chabý dotyk jeho prstov na mojej pokožke. Ešte stále mi telo pulzuje zvláštnou energiou, ktorá vo mne posúva všetky hranice. Preto sa mi naozaj ťažko hľadajú vhodné slová. „Toto nie je pre mňa trestom," priznávam úprimne. „Som rada, že som tu."

„V tom prípade som rád aj ja."

A potom sa len na seba dívame, až do chvíle kým sa nevráti Angie a všetku svoju pozornosť nezvrhne opäť na seba.

Ja som však vo svojom vlastnom svete a v myšlienkach neustále prosím, nech to trvá, nech to trvá, nech to trvá.

~