„Pravda je taká, že každý ti raz ublíži. Musíš proste nájsť ľudí, pre ktorých sa oplatí trpieť."

/Bob Marley/

~

Prišla som k uvedomeniu, že som ako Bella z Twilightu. Narážam na tú scénku, kedy jej Edward prikáže, aby ostala v aute a ona sa odhodlane, ako taká neposlušná školáčka vyberie za ním.

Nuž, Ahoj Bella, moje meno je Emily a som taká istá ako ty.

Ale pekne poporiadku.

Všetok ten adrenalín vo mne spôsobuje, že sa neustále hýbem. Najprv sa hrám so svojimi vlasmi, hneď na to s bezpečnostným pásom, ktorý ma nepríjemne zoviera okolo kľúčnej kosti a krku (naozaj, ten človek, ktorý vymyslel bezpečnostné pásy si mal uvedomiť, že sú veľmi nepohodlné!), a nakoniec sa ošívam ako také neposedné dieťa u lekára.

Luka si ma našťastie nevšíma, je až príliš zapozeraný do cesty, ktorú míňame príliš veľkou rýchlosťou. Niekde za nami sa drží Jonathan s Nolanom – ďalším z otcových kolegov, ktorého úplne zbožňujem. Je nesmierne vysoký, neskutočne vtipný a nadáva ako taký námorník na nejakej potápajúcej sa lodi.

Chcem sa opýtať kam ideme. Chcem porušiť to neznesiteľné, dusivé ticho. Chcem povedať ďalší svoj trápny vtip. Aspoň nejako pozdvihnúť povädnuté kútiky Lukových pier. Ale mlčím, pretože zisťujem, že v tichu sa dá toho naozaj veľa odpozorovať. Najmä ak je objektom pozorovania práve Luka.

Takže v priebehu rýchlo ubiehajúcich minút prídem na pár dôležitých vecí. Napríklad, že keď je Luka až príliš zamyslený, jazykom si z času na čas prejde po spodnej, potom ju vtlačí medzi svoje zuby a po pár sekundách všetko zase zopakuje. Alebo mi neujde ani to, že šoféruje s jednou rukou na volante a druhou na rýchlostnej páke. Pôsobí tak uvoľnene, v pohode, no zároveň, ak je to vôbec možné, strašne seriózne a napäto.

Som si istá tým, že na sebe cíti môj pohľad. Preboha, veď sa na neho ustavične dívam, akoby bol slávny obraz Mony Lisy. Takmer nedýcham, som úplne pohltená a doslova prahnem túžbou zapísať si všetky tie drobné detaily o ňom niekde do zápisníka. Nemôžem sa však správať tak posadnuto, dozaista so mnou len mávajú všetky tie ženské hormóny, ktoré neviem ani pomenovať.

Som v pohode. Nič sa nedeje. Všetko čo cítim je hlúposť.

„Ostaneš v aute, dobre?" preruší mi myšlienky Lukov chrapľavý hlas a ja až v tom momente precitnem a zistím, že sme zastali pred dokonale upravenou záhradou radového domu v jednej z tých pokojnejších častí mesta. Všetko vyzerá na svojom poriadku. Ticho, pokoj, iba vietor sa pohráva so zelenými lístkami vysokého stromu.

Nechápem prečo sme tu a tak krčím obočie a otáčam svoju pozornosť späť k Lukovi, ktorý si rozopína pás, kontroluje veci, kontroluje mňa a zase naopak. „Ani sa nepohni."

Asi odo mňa očakáva, že budem odporovať, niečo sa pýtať, alebo hovoriť vtipy, ale ja len jednoducho prikývnem a venujem mu široký úsmev. Na nič iné sa nezmôžem. Navyše otec mi nevysvetlil aká je vlastne moja funkcia v celom tomto projekte a la – naučme Emily trocha zodpovednosti ako si vážiť policajtov a všetku službu, ktorú vykonávajú za vlasť. Amen.

Takže, keď Luka s ešte jedným prísnym pohľadom opustí auto, chvíľu zotrvám na svojom mieste a potom sa pustím do skúmania. Nepovedal mi predsa, aby som sa ničoho nedotýkala, či áno?

V odkladacom priestore medzi dvoma sedadlami nájdem kus nedojedenej kuracej bagety, ktorá nevyzerá práve vábivo a tak nad ňou otŕčam nosom a radšej malú skrinku rýchlo zatváram. Po čase, keď už v aute nenachádzam žiaden dych berúci dôkaz o Lukovej nedokonalosti, ma celé to moje pomyselné pátranie prestane baviť a rýchlo skĺznem z pocitu nadšenia do obrovskej priepasti nudy.

Nemám so sebou dokonca ani mobil, aby si dlhú chvíľu skrátila písaním si s Rowan alebo s kýmoľvek so svojich priateľov, ktorí si užívajú dovolenky pri mori a letné tábory.

A tak teda trávim ďalšie ukrutne nudné minúty s hraním sa s vlasmi, s pásom, s golierom trička, s pár zaujímavo vyzerajúcimi gombíkmi, ktorých by som sa dozaista nemala dotýkať a potom moje oči padnú smerom do záhrady jedného z domov, kde sa na trávniku povaľuje obrovský, huňatý pes až príliš podobajúci sa Roccovi.

Psi sú moja slabosť a preto nepotrebujem žiadne ďalšie posúrenie a som von z auta rýchlejšie ako namydlený blesk. Mám v úmysle ho len pohladiť. Dvakrát, prinajhoršom štyri, ak budem mať dostatok času, ale hneď ako sa ocitám na chodníku do uší mi doľahne krik a odrazu mi tie policajné autá a celý tento zákrok dáva väčší význam.

Nie sme tu len pre srandu králikom, niečo sa deje a ja som práve porušila Lukov príkaz, ktorý sa mi prehráva dookola v hlave ako varovný signál. Nestihnem však cúvnuť späť k autu, vrátiť sa na svoje miesto, zamaskovať svoj prešľap. Nikdy nemám také šťastie, náhoda je blbec, osud sa rád smeje do očí a ja som doslova kráľovnou všetkých týchto vecí.

Och áno.

Možno keby som netrávila hodinu času premýšľaním a analyzovaním, mohla by som byť už dávno v aute, ale to by mi potom ušiel ten vražedný, ľadový výraz na Lukovej tvári, keď sa vynorí spoza ťažkých dverí v prítomnosti Jonathana, Nelsona a postaršieho pána, ktorý za nimi kráča v putách. Z úst sa mu rinie nadávka za nadávkou. Vrtí sa, protirečí, kope, bojuje. Je to zvláštny úkaz, ale nedívam sa príliš dlho, pretože konečne sa pozviecham, otvorím dvere a do pohodlného, koženého sedadla padnem takou rýchlosťou, že mi nepríjemne zavŕzga pod zadkom.

A potom začne peklo, alebo raj, nie som si istá.

„Bola to úplne jednoduchá úloha, Emily," zavrčí Luka cez zovreté zuby a stisnutú sánku, naťahujúc sa cezo mňa až k bezpečnostnému pásu, ktorý mám za hlavou. Je nahnevaný. Vidím mu to na očiach a šíri sa to z každého kúsku jeho tela. „Keď ti poviem, aby si ostala kurva v aute, tak ostaneš kurva v aute, aj keby vonku stál Johny Depp v spodnom prádle. Dopekla s tebou!"

Neviem, čo je dôležitejšie, či slová, ktoré hovorí, alebo to, že mi odrazu dáva pás cez telo, akoby som to nedokázala sama. V jednom momente, keď sa chrbtom ruky nechtiac obtrie o moje prsia, zlapám po dychu a vnútro mi zovrie vlna neznámych pocitov. Netuším prečo, neviem to ani opísať slovami, ale horím.

V lícach, na hrudi, takmer celá.

„Čo si si myslela!?"

Nadýchnem sa, aj keď to je momentálne úplne nepodstatné. Chápem jeho hnev, je oprávnený a namieste, takže skláňam pohľad a hanblivo ho presúvam na svoje opálené nohy, ktoré sú zrejme oveľa lepšou alternatívou. „Chcela som len pohladiť toho psa."

Nedívam sa, ale počujem ako rukou málinko tresne po volante a potom chvíľu zápasí s kľúčom, ktorý zrejme odmieta spolupracovať. „Nemohla si mi to uľahčiť, však nie? Nie len že ťa mám celý deň na krku, ale musím ti kurva robiť aj opatrovateľku!?" nie je to rečnícka otázka, nechce poznať moju odpoveď, pretože zaryto pokračuje s tónom, ktorý pomaly stúpa až do kriku. „Nemôžem riešiť normálne prípady, pretože sa musím starať o to, aby sa ti počas týchto dní nič nestalo, ale samozrejme Emily si musí ísť pohladiť cudzieho psa, pretože inak by v noci asi nezaspala!"

„Si hrubý," dostanem zo seba, keď priestor okolo nás prelomí ohlušujúce ticho.

„Viem," povie takmer šepky, konečne štartujúc auto. „Prepáč... ja len... momentálne je toho na mňa trocha dosť. Zľakol som sa. Tak to prosím ťa už nikdy neurob."

Nehnevám sa, ale jeho slová sa mi prehrávajú v hlave a dostávajú sa až pod pokožku, kde sa menia na pichľavé tŕnie. Nemýlila som sa, nie je nadšený, som iba ďalšou starosťou na jeho dlhom zozname.

~

Milujem písanie, naozaj veľmi, ale myslím, že mi to niekedy skrátka nejde. Najmä čo sa týka charakterov. Takže vám chcem vážne poďakovať, že to čítate, aj napriek tomu, že si pri tom zrejme trháte vlasy :D 

Zbožňujem vás!