„Hnev sa neprekoná hnevom, ale láskou."

/Budha/

~

Celý víkend som bola nadšená. A myslím to skutočné nadšenie, ktoré doslova kričí - nemôžem zaspať, nemôžem o tom premýšľať, nemôžem sa z toho prestať tešiť. Všetok svoj voľný čas, ktorý zvyčajne trávim behaním, som obetovala svojej mladšej sestre. A tak som aspoň chvíľu namiesto premýšľania maľovala po výkresoch a hrala sa rôzne hry, ktoré mi spočiatku nedávali vôbec význam. Ale užívala som si to a na ničom inom ani nezáležalo.

Nemohla som však ani tušiť, že moje nadšenie bude neopätované.

Práve totižto sedím na nepohodlnej zemi v Lukovej pracovni. Je pondelok. Ráno, ale vôbec netuším koľko presne. Dotrepala som sa sem pred hodinou, posadila sa na zem a odvtedy som sa takmer nepohla. Občas len natiahnem ruku, aby som pohladila Rocca po mäkučkej srsti. Ten leží vedľa mňa, hlavu má čudne naklonenú na bok, telo rozčapené cez celú podlahu a dychčí tak hlasno, až mi to je nepríjemné aj za neho.

„Hmmm...." dostanem zo seba - zamyslene, nahlas a už asi desiatykrát. Prstami opatrne prejdem po drevenej konštrukcií stoličky, ktorá mi nedotknutá hovie priamo pred očami. Och, áno, je tu stolička, ale zem je mi oveľa pohodlnejšie a najmä sa na nej ocitám dosť často. Táto podlaha mi aspoň nespôsobuje žiadne rany.

Ak vám to ešte nedošlo.... nudím sa. Príšerne sa nudím.

Luka ma zaryto ignoruje. Niečo ťuká do notebooku a len občas si odpije z tej svojej šálky na ktorej je napísané to pre mňa ešte stále nerozlúštiteľné D. Na nose ma okuliare s čiernym rámom, pôsobí seriózne, no zároveň tak inak, že v sebe len sťažka potláčam obrovskú túžbu poprosiť ho, aby som si tie okuliare mohla vyskúšať. Neviem, prečo je to tak, ale my, čo okuliare nepotrebujeme, vždy radi skúšame okuliare ľudí, ktorí ich potrebujú.

„Mám takú teóriu...." skúsim znova a dvíham obočie, keď na mňa Luka konečne aspoň úskokom pozrie spoza svojich okuliarov. „...že pondelky sú najlepšie dni z celého týždňa."

Nespýta sa ma prečo, ani nič podobné, len sa opäť vráti k svojej práci a to beriem ako dostatočne dobrý dôvod pokračovať. „Viem, že si sa chcel opýtať, takže sa neboj, rada ti to vysvetlím. Väčšina ľudí nemá rado pondelky, pretože sú začiatkom nového týždňa. Musíš ísť do práce, do školy, kamkoľvek, ale ja vnímam pondelky ako novú šancu. Nový začiatok. A dnes by sme mali byť obaja vďačný, že sme tu," chcem dodať aj to tiché - spolu, ktoré je výkrikom v mojich myšlienkach, ale radšej si zahryznem do jazyka.

Po ďalšej ukrutnej hodine, keď už vystriedam desiatu polohu a zadok ma boli viac ako kedykoľvek pred tým, na to jednoducho prídem. Luka nie je nadšený z toho, že som tu, tak ako som nadšená ja. Snažím sa to chápať. Snažím sa, aby sa ma to nedotklo, ale jeho zlá nálada a to ako ma ignoruje sú dostatočným ukazovateľom toho, že sa nemýlim.

„Hmmmm..." Sedemnásty krát, ale kto by to počítal, že?

Luka vzdychne, chrbtom ruky si pošúcha čelo a okuliare zloží na svoj pracovný stôl priamo vedľa tej šálky, ktorej nápis sa snažím všemožne rozlúštiť už takmer polhodiny. „Chceš niečo povedať, Emily?"

Venuje mi všetku svoju pozornosť. Díva sa na mňa. A ja dvíham kútiky pier a hruď sa mi napĺňa radosťou. Už len jeho pohľad ma robí šťastnejšou a ja vôbec netuším prečo, alebo ako, no nemienim sa tomu brániť. „Chcem povedať vtip. Môžem?"

„Nie."

„Uh-uh," pokývam hlavou a v hlave pátram po nejakom dobrom vtipe, ktorý ho dozaista rozosmeje. „Vieš, prečo má stonožka toľko nôh?"

Tvári sa neurčito. Viem, že sa chce opýtať prečo, ale uľahčím mu to a odpoviem pár sekúnd potom ako zo seba dostanem tú otázku. „No predsa preto, aby mohla chodiť, hlúpáčik."

Nezasmeje sa, tak ako očakávam, ale to nevadí. Rýchlo sa vyškriabem na nohy, trocha si ponaťahujem stuhnuté svaly a prekročím Roccovo mohutné telo, ktoré sa ešte stále nehybne povaľuje na podlahe. Využívam chvíľu rozptýlenia, to, že Luka nie je vo svojom „policajnom" tranze a pristúpim bližšie k jeho stolu, ktorého obsah sa od nášho prvého stretnutia vôbec nezmenil. Žiadne osobné fotky. Len notebook, okuliare, šálka, telefón a mohutný spis papierov, ktoré chcem preskúmať a prečítať, ale nemôžem.

Miesto toho obídem stôl a zvedavo nakuknem Lukovi do notebooku. „Na čom pracuješ?" a keďže z tohto uhla vidím ozaj veľké nič, obídem stôl a odhodlane popri ňom prekĺznem, až kým sa kolenami takmer nedotýkam Lukových stehien. Nestihnem toho vidieť veľa, nestihnem sa ani nadýchnuť, keď Lukove ruky spočinú na mojom páse, akoby sa ma snažil zastaviť. Ja však vnímam niečo úplne iné. Dotyk jeho prstov cítim aj cez látku červeného trička. Páli. A spôsobuje, že na pár sekúnd prestávam dýchať.

Nie som v tomto nováčik. Už veľakrát sa ma niekto takto dotýkal a už veľakrát som dotyky opätovala, ale tento prípad sa mi zdá byť ako vytrhnutý z úplne inej knihy. Z takej, ktorú som ešte nečítala.

Aj napriek tomu, že Luka sedí, je odo mňa málinko vyšší. Nadobúdam pocit, že som ešte nikdy pri ňom nestála tak sakramentský blízko. A tak dovolím očiam blúdiť po jeho tvári, po všetkých tých drobných nedokonalostiach, ktoré som si pred tým nikdy nevšimla.

Má krivý nos, pod očami drobné kruhy a chĺpky na obočí rozhádzané, akoby si priam žiadali, aby som po nich prešla prstami a upravila ich na ich pôvodne miesto.

Ale nemôžem, pretože som ako socha, ktorá sa nedokáže ani nadýchnuť. „Čo?" opýtam sa hlúpo a zniem presne tak ako sa cítim. Bez dychu, bez slov, bez myšlienok.

„Namiesto," zavelí Luka a dotyk jeho dlaní sa vytráca aj s tým pokojným výrazom, ktorý mu hovel na tvári. Odrazu sa mračí a ja netuším prečo.

„Nie som Rocco, aby si mi takto rozkazoval," upozorním ho, ale keďže ho nechcem ešte viac nahnevať, vraciam sa na to miesto z ktorého som prišla. Čiže na zem, ktorá sa javí ešte viac nepohodlnejšia ako pred tým.

„Pozri Emily," povie Luka, keď sa ofučane pustím do uhladzovania Roccovej srsti. „Nebudem ti klamať..." nadýchne sa, ale práve v tom momente sa z vysielačky, ktorú má pripnutú na hrudi ozve ten zvláštny chrapľavý zvuk. Stačí pár sekúnd, jeden zvuk a Luka je opäť vo svojom vážnom, policajnom tranze, ktorý moc nemusím, no zároveň ho milujem pozorovať. A pozorujem oveľa viac. Napríklad aj to, ako sa rýchlo stavia zo stoličky, ako sa mu pri každom pohybe napínajú svaly a ako na mňa v rýchlosti pozrie. „Musíme ísť."

A tak znova vyskočím na nohy a niekde hlboko v sebe pociťujem to obrovské nadšenie, no zároveň paniku. Čaká ma niečo nebezpečné, netuším čo, ale už len tá myšlienka mi do žíl vlieva pocity adrenalínu.

Luka schmatne zo stola svoj telefón, prikáže Roccovi, aby ostal na svojom mieste a nakoniec svojim nahnevaným pohľadom pozrie priamo na mňa. „Budeš počúvať každé moje slovo, každý môj príkaz. Je ti to jasné Emily?"

Iba prikývnem.