„V prírode nie sú odmeny ani tresty – sú len dôsledky."

/Robert Green Ingersoll/

~

Som dobré dievča.

Teda aspoň v očiach mojich rodičov. Vždy sa snažím porušovať pravidlá, tak, aby o tom nevedeli. Robiť veci poza ich chrbát, bez toho, aby sa o nich dozvedeli. Žiť normálny život mladého človeka.

Až doteraz.

„Neviem, čo povedať, Emily," zamumle otec a prstami už po desiatykrát prejde po ráme pohára, ktorý drží v ruke. Pije kávu. Pretože je ráno. Veľmi skoro ráno. A ja by som mala behať, ale nebehám, lebo ma otec zastavil práve v momente, keď som si obúvala tenisky.

Netváril sa nadšene a ja som okamžite pochopila prečo.

„Niečo podobné by som čakal od Davida, pretože on vždy robí hlúposti, ale ty?" očami prejde po mojej tvári a znova si usrkne z už vychladnutej tekutiny. Pri zmienke môjho staršieho brata – ktorý práve vyspáva niekde v Toronte, kde sa pripravuje na svoju ďalšiu hokejovú sezónu – trocha spustím ramená a zosuniem sa na stoličke o čosi nižšie. Dave sa dokázal dostať do problémov už len v momente, keď sa na niekoho usmial. Aj tých pár šedivých vlasov na otcovej hlave sú jeho vinnou.

Netuším, čo povedať. Pretože netuším, čo otec vie a čo všetku mu Luka vytáral.

Luka.

Malá časť mňa chce byť na neho naozaj nahnevaná. Ale nemôžem, pretože v konečnom dôsledku, pár sekúnd pred tým ako som naštvane vystúpila z jeho auta, sa na mňa pozrel takým pohľadom, ktorý doslova kričal – nehnevaj sa, nemám na výber, prepáč. Alebo si len domýšľam, ktovie.

Trápne to je už aj bez toho, aby som k tomu všetkému pripájala aj svoju bujnú fantáziu.

Otec položí šálku na stôl, prstami trikrát poklepe po ťažkom dreve a potom na mňa znova pozrie pohľadom, na ktorý nie som vôbec zvyknutá. Netuším, či sa hnevá, alebo sa len snaží zo mňa vyčítať, čo najviac. Je predsa policajt a možno v danom momente na mňa používa nejakú tajnú metódu, ktorá dokonale odhalí všetky moje zločiny.

Uh, hlúpa fantázia.

„Nemôžem povedať, že nie som sklamaný," spustí otec po ďalšej vlne ticha, ktoré mi nie je vôbec príjemné. „Klamať nám, že ideš prespať k Rowan je jedna vec, ale nikdy by som nečakal, že ma uprostred noci bude budiť jeden z mojich kolegov, len preto, aby mi oznámil, že našiel moju dcéru na nejakej pustej ceste. Navyše bez vodičáku a pod vplyvom alkoholu."

Musím to povedať. Nie len kvôli tomu, že sa to musí, ale najmä preto, že mi to v danej situácií príde ako nutnosť. „Prepáč?"

Moja polo-otázka sa stretáva s otcovým nadvihnutým obočím a ďalším pokrútením hlavy. „Nie som ten, komu by si sa mala ospravedlňovať, Emmie."

Je to v poriadku, upokojím samú seba, už ma nevolá Emily, ale Emmie. Mračná sú zažehnané.

Zrejme vyzerám naozaj zmätene, alebo len skrátka divne, pretože si otec oprie hlavu o lakeť a prebodne ma veľmi skúmavým pohľadom. Cítim sa ako na výsluchu. Aj keď sa ma nič nepýta. „Našťastie Luka súhlasil s tým, aby sa o tomto nikto ďalší nedozvedel. Čo je dobré nie len pre teba a Rowan, ale najmä pre mňa. Neviem aký trest dostane doma Rowan, ale ja som premýšľal a rozhodol som sa pre alternatívu, ktorá sa ti možno nebude páčiť."

Som odrazu až príliš unavená. Spala som len dve hodiny. Bolo to tým, že som prišla neskoro, no zároveň preto, že som nechcela zmeškať svoj ranný rituál. Nechcela som prísť o Lukovu prítomnosť, aj keď som si nebola celkom istá, či sa potom fiasku vôbec chystal ukázať.

Našťastie ma nebolela hlava. Nebolelo ma nič. A chcela som len behať a nepremýšľať o tomto všetkom.

„V prvom rade... žiadne ranné behy," začne otec a tým ma dokonale vytrháva zo všetkým neusporiadaných myšlienok.

„Čože?"

„V priebehu týždňa budeš chodiť len na tréningy," dodá a ja zisťujem, že sa mračím.

„To je nespravodlivé," zatiahnem a správam sa ako decko, pretože svoj postoj zapečatím prekrížením rúk cez prsia a ofučaným výrazom. Po prvýkrát vo svojom krátkom živote si svoju detinskosť užívam, lebo mám právo. Je to nespravodlivé. Beh je môj život.

A navyše, s kým bude behávať Luka, zatiaľ čo ja budem vysedávať doma?

„Žiadne diskusie," povie otec a trocha sa vystrie. Nemá vo zvyku dávať mi tresty. Nikdy som mu na to nedala dostatočné dôvody. Možno preto sa mu ťažko hľadajú slová. „A aby si si patrične uvedomila následky svojho konania, budeš robiť Lukovi spoločnosť počas jeho služieb. Začínajúc pondelkom. Ak ťa má niečo naučiť vážiť si prácu, ktorú robíme, bude to práve toto," stíchne, poškriabe sa na zátylku, prstami znova objíme šálku a potom sa na mňa opäť pozrie.

Myslím, že otec moje správanie pochopil celkom zle. Prácu, ktorú robí si naozaj vážim. Nebolo mojim úmyslom skomplikovať Lukovi život. Keby sa nám nepokazilo auto mohlo byť všetko inak. Keby sme sa dostali domov, nemusela by som teraz cítiť to obrovské sklamanie, ktoré z otca vyžaruje.

Navyše ma hryzie svedomie, pretože otcov trest vôbec nepokladám za trest. A akoby som aj mohla, keď mi to vlastne iba zaručí dlhší čas strávený s Lukom?

Uh, správam sa ako posadnutá. Nespoznávam samú seba. A neviem prečo, ale už len tá predstava, že s ním budem vo mne prebúdza všetko o čom ani neviem, že existuje.

Otec vstane, opatrne sa zatlačí na moje ramená a do vlasov mi vtisne jeden zo svojich nežných bozkov. „Choď do postele, Emmie."

A tak vstanem a počúvnem ho. Je sobota, deň bez tréningu a zrejme aj prvý deň, ktorý strávim zatvorená vo svojej izbe s domácim väzením. Nemôžem si však pomôcť, usmievam sa tak naširoko, až ma rozbolia obe líca.

Som prvá tínedžerka, ktorá sa teší zo svojho trestu.

~

Viem, že sa teraz trocha točíme stále okolo toho istého, ale dúfam, že vám to nijako nevadí a že si čítanie aj napriek tomu užívate :) akékoľvek pripomienky môžete vždy napísať do komentára, alebo priamo mne!   

Zbožňujem vás!