„Mám pocit, že v živote nerobíme iné, len sa usilujeme nikoho nezraniť a utešiť tých, čo smútia."

/Oliver Schreiner/

~

Mám hroznú náladu.

Teda pokiaľ sa únava spojená so sklamaním a hnevom, dá nazvať zlou náladou. Nudím sa. Lakťom sa opieram o vysoký drevený pult pri bare, v prstoch ľavej ruky zvieram obrovský pohár s príliš teplým pivom a očami len matne sledujem svojho spoločníka.

Je o pár centimetrov vyšší než ja, vlasy mu siahajú takmer po bradu a oči ma málinko podliate krvou. Možno to spôsobil alkohol alebo len dym z cigariet, ktorý sa nesie vzduchom. Keď sa mi pred pár hodinami predstavoval, bola som si istá, že povedal aj svoje meno – to si už však vôbec nepamätám. A nie preto, že by ma to teplé pivo nejako ovplyvňovalo.

Jake. Jason. Jared.

Netuším.

Nakláňa sa ku mne, ale len preto, aby cezo mňa dovidel na vysokú blondínu, ktorá postáva na druhej strane baru. Občas sa usmeje. Občas sa niečo spýta. Občas mi objedná ďalšie pivo. A ja občas, ale len občas mám obrovskú chuť schmatnúť Rowan za ruku a odvliecť ju späť domov.

Ibaže nemôžem.

Rowanin smiech preráža aj melódiu dosť hlasnej hudby. Zakláňa hlavu, pohadzuje vlasmi, točí si ich okolo ukazováka a potom to celé opakuje. Aron vyzerá presne tak ako ho opísala. Vysoký, sympatický, modrooký. Pozorne sa díva na jej pery, keď mu niečo rozpráva. Sem-tam zachytí jej vlasy medzi svoje prsty. Nezazerám na nich pretože by som niečo podobné chcela aj ja, len kontrolujem, či sa Rowan čistou náhodou nerozhodne zmeniť svoj pohár čistej vody za pohár niečoho iného.

Aspoň to si nahováram.

Niekde vo mne však je obrovská diera. Prázdnota, ktorá potrebuje vyplniť. Netuším, čo chcem. Ako zo seba dostať ten pocit, ale niekedy to iba cítim. Tú obrovskú túžbu mať niekoho po svojom boku. Držať sa za ruky. Rozprávať dlho do noci. Dýchať rovnaký vzduch počas bozkov, ktoré by trvali do nekonečna. Len tak žiť pre niekoho iného, s myšlienkou, že ten niekto žije rovnako pre mňa.

„Hej," ozve sa oproti mne a keď otočím hlavu v smere toho hlasu, ocitám sa zoči voči barmanovi, ktorý ma sleduje so zamračeným výrazom. Chvíľu sa obavám, že som niečo vyviedla, ale potom znova prehovorí a tá drobná vráska na jeho tvári sa vysvetli. „Si v poriadku?"

„Samozrejme," zasmejem sa a šťastná-pohodová Emily je opäť na svojom mieste.

„Nevyzeráš tak," povie hlasno a farebnou handričkou prejde po obvode pohára, ktorý drží v ruke. „Vlastne vyzeráš tak, že tu vôbec nepatríš."

Svoj vek mám zrejme vpísaný do každej časti tváre. „Prečo si to myslíš?"

„Kto ti kúpil to pivo?" odpovedá protiotázkou a ja sa znova široko usmejem. Barmana však môj smiech nijako nerozhádže. Ba naopak, vystrie sa a očami preskúma môjho spoločníka a ďalšieho chalana, ktorý stojí po mojom boku. A zatiaľ čo sa on díva po ostatných, ja sa dívam na neho. Je vysoký, vlasy mu vo svetle farebných laserov svietia rôznymi farbami a na bielej košeli má takmer nečitateľným písmom napísané na drobnej ceduľke svoje meno.

Parker.

„Pekné meno," zasmejem sa a aj jeho kútiky pier povolia v malom úsmeve.

„Ďakujem, odkážem to mame, určite sa poteší," posunie zrak niekam za mňa, ale naďalej pokračuje v rozhovore. „Takže, keďže ty vieš moje meno, bolo by fajn, keby som ja vedel to tvoje."

Na chvíľu zvažujem, že trepnem prvé meno, ktoré mi napadne – tak ako to mám pri cudzincoch vo zvyku. Niečo na ňom je však natoľko priateľské, že sa rozhodnem pre pravdu. „Emily."

„Pekné meno," zopakuje moje slová, ale nestihnem sa ani zasmiať, keď ho zozadu objíme pár rúk a spoza chrbta vykukne hlava strapatej blondíny.

„Som tu," vykríkne a ja odvraciam zrak, keď Parker skloní hlavu, aby ju pobozkal na pery.

„To ti teda trvalo, srdiečko."

Niečo si medzi sebou hovoria, smejú sa a potom ich pozornosť opäť padne mojim smerom. Teda aspoň pozornosť tej blondíny, ktorá sa na mňa pozerá a na perách sa jej pohráva široký úsmev. „Nevyzeráš dosť staro, aby si tu bola."

„Nie som," myknem plecom.

„Takže prečo si tu?" opýta sa ma a očami akosi podozrievavo sleduje pohár s ktorého som si neodpila už hodnú chvíľu. Vyzerá ako staršia sestra, ktorá sa stará o dobro svojho mladšieho súrodenca.

Chcem jej odpovedať, ale potom na ruke pocítim silný stisk, ktorý ma preberá z akékoľvek sveta v ktorom som sa na pár sekúnd ocitla. Rowan ma na tvári výraz, ktorý aj napriek dlhoročnému priateľstvu nedokážem čítať. Mračí sa, no jeden kútik pier ma nadvihnutý v polo úsmeve, akoby ju niečo trápilo, no zároveň nechce, aby som sa pýtala. „Musíme ísť," zamumle, ale dosť hlasno na to, aby som ju aj napriek hudbe počula. „Hneď."

Vyškriabem sa na nohy. Skĺznem z vysokej stoličky a pred tým ako odkráčam otočím sa späť k pultu spoza ktorého ma sledujú dva páry očí. „Majte sa," poviem a poteší ma, keď ma obaja obdaria širokými úsmevmi.

Netuším prečo, ale vďaka tej krátkej konverzácií, celkom katastrofálny večer nabral iný smer.

~

„Myslela som.... vyzeralo to medzi vami celkom fajn," začnem po dlhej, tichej chvíli v aute. Rowan znova prstami silno zviera volant. Pozerá sa pred seba, krčí pery a aj obočie. Netuším čo sa pokazilo, no zároveň netuším ani ako to z nej dostať.

„Bolo to fajn," odsekne.

„Tak potom...?"

Zavrčí. „Neviem, dobre?"

Cítim v sebe niečo, čo mi je nepríjemné. Cítim, že sa bojím nadýchnuť a bojím sa opýtať, no musím, pretože skrátka... musím. „Urobil ti niečo?"

Ticho. A potom zo seba Rowan dostane falošný smiech. „Nie... možno... neviem."

Nemôžem sa nadýchnuť. Pľúca mám ako vo zveráku a moje obavy sú natoľko silné, že prstami stlačím lem svojich šiat a automaticky privriem viečka. Myšlienky sa mi schádzajú, pripomínajú mi a napomínajú ma, že to je všetko moja vina. Pretože som na pár minút stratila pozornosť. Pretože som sa nepozerala. Pretože som...

„Preboha Emily," ozve sa Rowan zastretým hlasom. „Nič také sa nestalo. Spanikárila som, dobre?"

Nadýchnem sa a prudko otvorím oči. Konečne. „Spanikárila?"

Malý priestor auta naplní ďalšia vlna ticha a zatiaľ čo ja lapám po dychu, Rowan sa pustí do vysvetľovania. Nepozerá na mňa, očami sleduje prázdnu cestu, ktorú osvetľujú iba diaľkové svetlá auta. „Bolo to fajn. Rozprávali sme sa, smiali, flirtovali. Ako vždy," zasmeje sa. „Myslela som si, že to môže byť lepšie ako inokedy. Nahovárala som si, že pokiaľ prestanem myslieť a pokiaľ sa oddám všetkému, čo sa bude diať, budem v pohode. Ale potom sme sa začali bozkávať a on..."

Stíchne, ale spolu s ňou stíchne aj hlasný zvuk motora, ktorý dovtedy pohodovo vrčal pod našimi zadkami. Auto sa ešte párkrát zatrasie a potom celkom zastane. Obe ostaneme ticho. Len sedíme a sledujeme paru, ktorá sa šíri z prednej kapoty auta.

„Skvelé," vydýchne Rowan a hlavu spustí na svoje ruky, ktoré má ešte stále položené na volante. „Skvelé, skvelé, skvelé. Lebo tento večer už vôbec nie je na hovno. Ešte toto mi chýbalo!"

„Ehm," prečistím si hrdlo. „Skús..."

„Čo!" skríkne bezradne. „Znova naštartovať?! Nepôjde to, ale ďakujem za radu, Sherlock!"

„Snažím sa len pomôcť, dobre?"

„Nepomáhaš!" odvrkne a pohotovo si odopne bezpečnostný pás. „Potrebujem baterku a..."

„Hádam teraz nechceš ísť von?" preruším ju a očami prebehnem po tmavej, prázdnej ceste, ktorá sa črtá pred nami. Sme na pol ceste. Na mieste, kde nie je nič a nikto.

Sme doslova v riti.

Rowan znova zavrčí a trocha silno ma udrie do plecia. „Nie, Emily," zatiahne sarkasticky. „Ostaneme sem a budeme si pliesť náramky priateľstva až kým sa za horizontom neobjaví ráno, nepobozká nás na naše nádherne zmaľované tváre a niekde z kríkov nevyskočia dvaja princovia na bielych koňoch, ktorí nás zachránia a odprevadia domov."

„H..."

„Otec ma zabije!" vykríkne a rukou si vojde do vlasov. Teda aspoň to si myslím, keďže v tme ledva dokážem vnímať jej siluetu.

„Och áno?" zaironizujem tentokrát ja. „Lebo ten môj určite usporiada veľkú oslavu na našu počesť."

Poznám Rowan dlhé roky a ona pozná mňa. Preto ani jednu z nás neprekvapuje, že sa v podobnej situácií hádame.

„Tak niekomu zavolaj!" zvrieskne na mňa, akoby to bolo naozaj to najlepšie riešenie.

„A komu? Otcovi...? Mame? Dave je niekde v New Yorku, jeho kamaráti..." hovorím, hovorím a potom si v spätnom zrkadle všímam prichádzajúce auto, ktorého svetlá jasne svietia do diaľky a postupne naplnia aj celé auto Rowaninho otca.

„Mali by sme vyjsť von..." začne Rowan, ale ja jej znova skáčem do reči.

„V žiadnom prípade. Nevieme predsa o koho ide!" pokrútim hlavou a sledujem ako sa jej znova krčí obočie a zužujú viečka. Chce na mňa kričať, ale akékoľvek argumenty, ktoré má, sú úplne neplatné. Ja sama netuším, čo je v danom momente správne. Srdce mi tlčie ako o život, ale v kútiku svojej roztrasenej duše tajne dúfam v nejaký zázrak.

Som odvážna, opakujem si, keď vnútro auta odrazu osvetlia celkom iné svetlá.

Také, ktoré veľmi dobré poznám.

Blikajúce.

Na modro a na červeno.

Svetlá policajného auta.

„Dopekla," syknem a zovreté päste si zatlačím na oči. „Dopekla, dopekla, dopekla."

„Vieš kto by to mohol byť?" opýta sa ma Rowan a jej hlas znie ticho, chrapľavo a vystrašene. Netuším čoho sa bojí. Možno reakcie svojho otca, alebo len toho, že sa všetko dnes pokazilo, a tak k nej natiahnem ruku a silno ju zovriem s tou svojou.

„Bude to v pohode," poviem odhodlane. Utešujúc aj ju, aj seba.

Auto za nami zastane, svetlá ešte stále blikajú a ja sa snažím rozpoznať prichádzajúcu postavu, ale zrak mám rozmazaný a všetko sa odohráva až príliš rýchlo. Ozvú sa tri zaklopkania na sklo na strane šoféra. Rowan zatvorí oči, vydýchne a potom spustí okienko dole, odhaľujúc tvár, ktorá sa v danom momente javí ako ten najlepší, no zároveň najhorší vtip.

„Všetko v poriadku?"

Na pár sekúnd sme všetci ticho, no nakoniec zdvihnem ruku a chabo, pateticky ňou kývnem vo vzduchu. „Ahoj Luka."

Štíhle svetlo baterky, ktorú drží medzi prstami padne mojim smerom a ja zo seba vydolujem polovičatý úsmev. Nepomáha to. Ani úsmev, ani pozdrav nezbavujú Luka vážneho výrazu, ktorý mu zviera tvár.