„Iba život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to."

/Albert Einstein/

~

„Vyzeráš unavene," povie mi mama, keď sa s dosť hlasným povzdychom zvalím vedľa nej na pohodlný gauč.

Má na sebe rozťahané zelené tričko a červené tepláky zastoknuté v bielych ponožkách. V jednej ruke drží pero a tou druhou si na kolene pridržiava jeden zo svojich zápisníkov. Vníma ma, ale ja viem, že sa v skutočnosti nachádza myšlienkami niekde úplne mimo.

„Naozaj?" opýtam sa, ale moje vlastné telo mi potvrdzuje ako veľmi sú jej slová pravdivé. Naozaj som unavená. Príšerne unavená.

„Nemala by si sa toľko namáhať," zamumle a hneď na to pohne zápästím, aby si niečo zapísala.

Ľúbim ju dostatočne veľa na to, aby som si všetky svoje malicherné problémy nechávala pre seba. A tak nenápadne mením tému. „Uzmieria sa?"

Mama dvihne hlavu a konečne na mňa pozrie. Neprekvapuje ma, že sa usmieva. „Ako vieš, čo píšem?"

„Máš ten zamyslený výraz tváre takmer vždy, keď sa tvoje postavy hádajú," podotknem a skĺznem ešte hlbšie do príjemného objatia mäkkého gauča. „A naopak, keď je všetko v príbehu v poriadku, usmievaš sa."

Mamine knihy sú pre mňa a pre mojich súrodencov zakázanou literatúrou. Všetci však vieme dokonale rozpoznať ten moment, keď sa v mame prebudí jej tvorivá chvíľka. Na pár sekúnd prestane vnímať, zapozerá sa do prázdna a potom sa stratí z nášho dohľadu, len preto, aby všetky svoje nápady napísala na papier.

Je piatok poobedie, čas, kedy sa zvyčajne domom ozýva krik a veselé debaty. Dnes tu však panuje ticho a pokoj, sprevádzané škrabaním pera na papieri a mojim občasným vzdychaním. Výrazne totiž cítim bolesť na každom svale svojho tela. Som zvyknutá behať, ale pomaly nadobúdam pocit, že som v priebehu tohto týždňa minula všetku svoju silu.

Aj tak to však stojí za to.

„Čo máte dnes v pláne?" spýta sa ma mama, keď sa natiahnem po svoj mobil a odpoviem na esemsku, ktorú mi pred pár sekundami poslala Rowan. Stojí v nej prosté KS, čo v našom súkromnom slovníku znamená – kde si?

„Nič," odpovedám stroho a súčasne ťukám do displeja – USNC – už som na ceste. „Pozrieme si film, budeme sa do druhej v noci smiať na vlastných vtipoch a potom konečne zaspíme. Vieš ako to chodí."

Nemám vo zvyku klamať svojim rodičom, ale taktiež nemám vo zvyku hovoriť im, že sa chystám do klubu , niekam do vedľajšieho mesta s úplne cudzími ľuďmi. Poznám pravidlá, dokážem ich recitovať takmer naspamäť, to ale neznamená, že ich nerada porušujem.

NTM – odpovie Rowan a ja v danom momente netuším, či má na mysli – neklam ty mrcha alebo skôr nemôžem teraz myslieť. Volím si prvú možnosť a tak sa staviam na ubolené nohy a presvedčivo sa usmievam, pretože naozaj nechcem v mame vzbudiť žiadne podozrenia. Tá totiž na mňa upiera všetku svoju pozornosť a podľa zamysleného výrazu na jej tvári, nedokážem posúdiť, čo sa jej odohráva v mysli a či ten výraz má niečo spoločné so mnou, alebo s dejom a postavami, ktoré práve tvorí.

„Keby niečo, okamžite volaj," povie a natiahne ku mne ruku, aby ma uväznila v jemnom objatí. „A správaj sa slušne."

~

To, že je Rowan príšerná šoférka som zistila asi pred troma mesiacmi, keď ma prvýkrát v noci nahuckala na výlet autom jej otca. Ten totiž po každodennej dávke svojich práškov na spanie, spí tvrdšie ako medveď.

Takže som išla.

Pretože milujem dobrodružstvá a pomyslenie na to, že porušujem nejaké pravidlá.

Moje naivné ja, ale očakávalo nejakú príšerne rýchlu jazdu mestom, bez svetiel a s hudbou pustenou na maximum. Mýlila som sa. Išli sme tridsiatkou. Auto každú chvíľu skapalo a ostatní vodiči nám celkom jasne dávali najavo, čo si o Rowaninej brutálne „rýchlej" jazde mysleli.

„Môžeš ísť rýchlejšie," nahuckám ju, keď opäť trocha ustarostene sledujem ako silno prstami zviera volant, až jej belejú hánky.

„Idem dosť rýchlo," oponuje a iba úskokom na mňa zazrie, akoby sa cesta po ktorej sa „rútime" za tých pár sekúnd mohla celkom vytratiť.

Som nervózna. Netuším prečo a tak sa pohrávam s lemom svojich kvietkovaných šiat a namiesto Rowan sledujem svoje prsty ako nadvihujú látku a potom ju opäť púšťajú späť na pôvodne miesto. Nie som veľký zástanca šiat. Som až príliš nízka a moje nohy sú krivé a svalnaté. Navyše v šatách, ktoré sú posiate potlačou drobných kvietkov si pripadám ešte viac detinsky, než sa v skutočnosti cítim.

„S kým sa to tam vlastne stretávame?" opýtam sa a tón môjho hlasu sa ozve tichým autom takmer ako hlasný výkrik.

Rádio je vypnuté, pretože hudba vraj Rowan rozptyľuje.

„Nuž," Rowan sa trocha pomrví a natiahne roztrasenú ruku k riadiacej páke, aby zmenila rýchlosť. Je to, ale zbytočné, keďže motor hučí a dáva jasne najavo svoju obrovitánsku bolesť. Trocha s ním súcitím. „Arona som spoznala cez Tinder."

„Cez... čo?"

„Tinder," zopakuje, ale stále sa díva pred seba. „Je to taká aplikácia cez ktorú si môžeš niekoho nájsť."

Mám chuť prevrátiť očami a spustiť dlhý monológ, ktorý som takmer šesťkrát počula od otca, o tom, aké sú podobné aplikácie nebezpečné. Som schopná použiť aj pár reálnych príkladov, kedy sa z krásnych, dokonalých chlapcov vykľuli obyčajný úchylní páni, túžiaci iba po jednom.

„Skvelé," zamrmlem neskrývajúc svoj ironický podtón.

„Viem, čo si myslíš," vyhŕkne Rowan a jej hlas znie málinko bezradne, akoby som sa jej svojim sklamaním nejako dotkla. „Nie všetko, čo ti povie tvoj otec musí byť pravda. Aron má dvadsať, chodí na univerzitu, má tri sestry, jedného psa a nádherné modré oči. Navyše ešte o ňom viem, že si dnes privedie kamaráta."

„Rowaaaaan," zatiahnem a hlava mi klesne do dlaní, kde zo seba vydolujem zúrivý výkrik. „Veľmi dobre vieš ako neznášam toto tvoje dohadzovanie. Fakt nie je nič príjemnejšie ako byť tou zúfalou kamarátkou, ktorej musíš vybavovať rande cez chalana s ktorým ideš na rande. Celé to znie asi ako – a inak nemáš náhodou kamaráta navyše, ktorý by robil spoločnosť mojej zúfalej kamarátke? A zatiaľ, čo si my budeme rozumieť, oni dvaja budú pri sebe trápne sedieť a viesť debatu o ničom?!"

Rowan sa na mňa nečakane pozrie a našpúli pery. „Nie je to predsa tak hrozné."

„Uhm," prikývnem. „Tak si len spomeňme na slintajúceho Leviho, ktorému som nestihla ani povedať ahoj a už mal svoje pery na mojich. A čo takto Hugo, ktorý mi celé dve hodiny menoval všetky mená sto osemdesiatich sliepok na biofarme svojich rodičov? A Tristan? Akoby sme mohli zabudnúť na Tristana a jeho listinu – čo všetko som miloval na svojej ex? Nie Rowan, naozaj ma nezaujímalo, že jeho ex mala dlhšie a zdravšie vlasy ako ja."

Po mojom výbuchu je v aute ticho a potom sa Rowan rozosmeje. „Povedz mi Emily, ktoré dievča má v sedemnástich viac nepodarených stretnutí na slepo ako ty?"

Ofučane si prekrížim ruky na prsiach a zadívam sa von oknom, kde panuje hustá tma. „Mohla si sa ma opýtať, alebo mi o svojich plánoch povedať."

Povzdych. A hneď na to ďalší. „Viem, prepáč, ale si moja druhá ruka a bez teba si nikdy nenájdem pravú lásku."

„Och áno, pretože všetci zlí a čudní chalani sa lepia vždy na mňa," zaironizujem, ale kútiky pier sa mi nadvihnú v malom úsmeve.

Usmievam sa, no ten zvláštny nervózny pocit vo mne naďalej pretrváva. Akoby sa niečo vo mne snažilo naznačiť, že by som Rowan celé to rande na slepo mala vyhovoriť.