„Nezáleží na tom, ako pomaly napreduješ, pokiaľ nezastavíš."

/Confucius/

~

V hlave mám úplne prázdno, keď mäkkou podrážkou svojich bežeckých tenisiek dopadám na pieskovitú dráhu. Som ako vietor. Nezastaviteľná. Všetku svoju pozornosť obraciam k správnemu dýchaniu a k cieľu, ktorý sa javí tak strašne blízko, ale pritom je na míle vzdialený.

Dlhý čierny chvost dievčaťa predo mnou sa pohúpáva zo strany na stranu. Je odo mňa takmer o hlavu vyššia, nohami švihá neskutočne rýchlo, ale ani len ten pocit zúfalstva, že ju nestihnem dobehnúť, ma nezastavuje. Cítim každý napätý sval na svojich nohách. Cítim cícerky potu, ktoré mi v drobných pramienkoch stekajú po chrbte a dole tvárou. Vonku je neskutočne teplo a každý maličký nádych mi do pľúc ženie páľavu.

Čím dlhšie bežím, tým bližšie som k cieľu, preto pozbieram všetku silu, ktorá mi ostáva a zaberiem, i keď sa to pred pár sekundami zdalo nemožné. Nevnímam dav okolo seba, ostatné dievčatá, ktoré sa nám držia za chrbtom a keď sa ocitnem len chvíľu vpredu, okamžite ma zaplavuje pocit víťazstva.

Oslavujem však príliš skoro. Moja nevšímavosť vedie k tomu, že úplne ignorujem pokriky trénera, ignorujem všetko až do takej miery, že mi celkom ujde rozviazaná šnúrka na mojich nových bežeckých teniskách a tak prv než sa moja noha ocitne v cieli, zakopnem a náhlivo dopadám na zem. Ako prvé pociťujem bolesť v kolenách a na lakti. Drobné kamienky sa mi zarývajú do kože a jediné, čo pred nimi ostáva uchránené je tvár, ktorú držím vo vzduchu, zatiaľ čo z pier sa mi rinú nepekné nadávky.

Myšlienka na to, ako blízko som bola k cieľu ma bolí viac ako všetky obdržané rany.

„Čo to malo sakra znamenať Emily?!" prenikne mi do myšlienok vysoký a prísny hlas môjho trénera, ktorý sa nado mnou skláňa so skrčeným obočím na slnkom opálenej tvári. Vyzerá poriadne nahnevane a keď sa zadívam za jeho chrbát ostatné dievčatá zarývajú svoje pohľady do zeme, presne tušiac, čo nás všetky po jeho výbuchu čaká. „Vstaň!" skríkne a vystrie sa, prekrižujúc si ruky na svalnatej hrudi v strede, ktorej mu okolo krku visí sýtomodrá píšťala.

Vstanem a nedávam na sebe poznať žiadnu emóciu, aj napriek tomu, že ma každý kúsok kože poriadne štípe a vo svojich ranách ešte stále cítim dotieravé skalky.

„Čo to malo sakra znamenať?" zopakuje svoju otázku a jeho rozzúrené oči si ma celé prebehnú, akoby kontroloval, či okrem vonkajších rán nemám poškodené aj niečo iné. Stojí vzpriamene, biele tričko mu obopína svalnaté ruky a nohy ma málinko od seba. Pripomína mi šelmu, ktorá sa chystá zaútočiť na svoju obeť a tú obeť pre neho v danom momente predstavujem práve ja.

„Spadla som," poviem priamo a všímam si ako sa Rowan v mojom periférnom videní búcha po čele, akoby mi práve z úst vyšla tá najhoršia hlúposť.

„A prečo si spadla Emily?" spýta sa ma tréner znova a tentokrát sa mu už vôbec nedarí zakryť iritovaný podtón hlasu. Snažím sa zabudnúť na bolesť, ktorá sprevádza moje myšlienky a sústreďujem sa len na jeho oči v ktorých sa jasne premieta zlosť. Väčšinou ho dokáže rozhnevať hockto iný v tomto tíme. Je ako časovaná bomba, ktorá čo i len pri malom neistom zaváhaní – vybuchne. Pokiaľ však ide o mňa, stačí maličkosť a mení sa na hotový uragán.

„Rozviazala sa mi šnúrka," vysvetľujem, vopred tušiac, že sú moje argumenty celkom márne.

Tréner sa pošúcha po brade, pery mu pretne úsmev a potom sa otočí na ostatné dievčatá, ktoré za jeho chrbtom ticho stoja ako poslušné psíky. Rowan sa však díva na mňa, hnedé oči má vypúlené a blond vlasy jej v pramienkoch padajú z dlhého chvosta. Snažím sa jej očami ospravedlniť, už pred hodinou sa mi totižto so slzami v očiach sťažovala na to, že nevládze a ja som ju práve vystavila ďalšiemu trestu.

„Aké bolo prvé pravidlo, ktoré ste sa naučili v tomto tíme?"

Všetky mlčíme a on svoju otázku zopakuje o čosi vyšším hlasom.

„Vždy si máme pred behom skontrolovať šnúrky, pane," odpovie Riley Wassová. Hlas ma ustráchaný a neistý, akoby ani netušila, že jej odpoveď je presne to, čo tréner Adams chce počuť. Náznak súhlasu jej iba prikývne a potom sa znova otočí mojim smerom venujúc mi ďalší odstrašujúci pohľad. Oproti výške ktorou nado mnou hovie sa odrazu cítim ako zrnku prachu zašliapnuté pod jeho obrovskými teniskami.

„Dnes to bude len desať kôl navyše, slečna Porterová. Nabudúce to schytajú aj vaše kolegyne," kývne hlavou k mojim rozviazaným šnúrkam a potom sa mi otočí chrbtom.

Okamžite cítim značnú úľavu, ktorá však zanikne, keď ticho prelomí Rowan svojim netypicky chrapľavým hlasom. „Nebolo by lepšie, pane, keby Emily najskôr navštívila ošetrovňu?"

Mám chuť znova zanadávať, ale namiesto toho si len zúfalo zatlačím jeden neposlušný vlas za práve ucho a pokračujem v mlčanlivosti. Rowan sa netrpezlivo pozerá priamo na Adamsa, ktorý mi je ešte stále otočený chrbtom a preto mi uniká to ako sa tvári. Jasne nahnevané výrazy na tvárach ostatných deviatich dievčat mi však nahovárajú, že to nemôže byť nič pozitívne.

Nakoniec si prečistí hrdlo a pokrúti hlavou zrejme sklamaný zo všetkého, čo sa dnes na bežeckej dráhe odohráva. „Slečna, Rayová, pokiaľ viem trénerom som tu ešte stále ja, takže za svoje hrdé činy si tých desať kôl odbehnete spolu so slečnou Porterovou, potom ju môžete zaviesť do ošetrovne."

Viem, že sa Rowan ledva drží na nohách, je bledá a sánka sa jej chveje, pod náporom sĺz, ktoré sa jej kopia v očiach. Nevládze a nie je jediná. Aj mne sa chvejú stehna a do rán ma udiera nepríjemná bolesť, znesiem však viac ako ona. Navyše, ak veľa odbehnem teraz, nepôjdem behať večer a všetko sa tým aspoň na chvíľu vyrieši. „Odbehnem to za nás obe, pane," prehovorím a všetci sa na mňa v momente pozrú, akoby som potratila rozum.

Neriešim ich pohľady, ani ten tichý šepot, ktorý sa roznesie medzi dievčatami. Moja pozornosť ostáva na Adamsovi, ktorý znova raz len otáča hlavu. Čakám, že povie aká som hlúpa, alebo, že mám odbehnúť dvadsať kôl, čo by ma určite zabilo. On však začne kráčať smerom k tribúnam a jeho hlas sa nesie prázdnym priestorom. „Desať kôl, Porterová, potom vás slečna Rayová odprevadí do ošetrovne. Ostatné do spŕch a domov, zajtra vás tu čakám o tom istom čase!"

Zohnem sa, zaviažem si šnúrky a keď sa vystriem venujem Rowan svoj najlepší pokrivený úsmev. „Netvár sa ako pokazené jablko, budem v poriadku, dobre?"

Iba prikývne a potom sa posadí na umelý trávnik, priťahujúc si kolená k hrudi, aby tak zrejme aspoň na chvíľku zastavila silné kŕče brucha. „Ďakujem, asi by som to vážne nezvládla."

Chystám sa odpovedať, ale môj hlas zaniká v kriku, ktorý k nám dolieha z tribúny. „Ešte dnes, Porterová!"

Prevraciam očami, ale neodporujem. Som viac ako odo mňa čaká, som nezastaviteľná, som rýchla a neexistuje nič a nikto, kto by ma zastavil.