„Stále nedokážem uveriť tomu, že moja najmladšia dcéra odchádza na vysokú školu," spustil otec váhavým hlasom, akonáhle som zatiahla zips kufru a oprela ho o stenu.

Celý čas počas balenia mlčal, len ma pozoroval neistým pohľadom a občas mi niečo nemotorne podal. Netúžila som po ničom, iba ho upokojiť nejakými slovami, ale v tej chvíli ma nič rozumné nenapadlo. Vedela som totiž, že sa trápil.

„Nieže by som ti nedôveroval Ria," pokračoval a v hlase sa mu odrážali obavy. „Len... si moje malé dievčatko."

Vzdychla som, pomaly položila stále neposkladaný sveter na zem a venovala otcovi plnú pozornosť. Cez rok sa veľmi zmenil, rovnako ako ja, už nelipol len na svojej práci, ale začalo mu záležať aj na rodine. A ja som nemohla byť vďačnejšia.

„Budem doma častejšie než si myslíš," povedala som so smiechom a potešilo ma, keď sa otec široko usmial. „Sú to len štyri hodiny autom."

Tá veta spôsobila, že sa otcov úsmev rázom stratil a nahradil ho ustarostený výraz. „Veď práve Ria."

„Oci..." vstala som a pomaly podišla až k nemu. Sedel na mojej posteli, v rukách úpenlivo zvieral malého plyšového macka, ktorého som mala od narodenia a hlavu mal sklonenú. V tej chvíli som nedokázala urobiť nič, len sa k nemu posadiť a hlavu mu položiť na rameno. „Tiež sa bojím, ale musím to zvládnuť."

Po mojom vyjadrení sme sa obaja pohrúžili do ticha, premýšľajúc každý o svojom. Moje myšlienky viedli presne tam, kam posledné mesiace. Bála som sa. Hrozne som sa bála nového začiatku, nových ľudí a rovnako tak, aj nových príležitostí.

Vážne som netúžila po ničom inom, len, aby môj život v tomto meste naďalej pokračoval. Nikdy som neverila tomu, že moje myšlienky povedú práve týmto smerom. Už od detstva som nechcela nič iné, len odísť. Vziať si všetky veci a ujsť, len tak a navždy. A teraz, keď mám príležitosť, nedokážem nič, len spomínať na všetko, čo mi toto mesto dalo a naopak aj vzalo.

„Ešte stále chceš bývať na internáte?" prerušil ma otcov tichý hlas a moje pochybovačné myšlienky sa okamžite vytratili.

Pomaly som zdvihla hlavu z jeho pleca, rukou si prešla po tvári a chabo prikývla. „Chcem."

„Ale Ria..."

„Nie," prerušila som ho ešte skôr než stihol niečo povedať. „Už sme sa o tom rozprávali. Kebyže si nájdem byt, nemala by som príležitosť niekoho spoznať a ty dobre vieš, že som asi tá najhoršia v spoznávaní nových ľudí."

Veď za celú strednú som mala len jednu kamarátku, pomyslela som si trpko a hrdlo mi znovu zovreli obavy. Ako to zvládnem?!

Chystala som sa vstať a ďalej pokračovať v nekonečnom balení, otec ma však chytil za ruku a hneď nato náhlivo objal. „Verím ti Ria, kto iný to môže dokázať ak nie ty?"

Usmiala som sa do jeho mäkkej košele a na malý moment zatvorila oči. Poznala som osobu, ktorá sa na rozdiel odo mňa nebála urobiť nič z toho, čo si sama stanovila. I keď som svoju sestru vždy neznášala, v jednom bola rozhodne obrovská inšpirácia. Nikdy sa nebála.

×××

Nasledujúce ráno som sa prebudila na to, ako ma niekto jemne hladí po líci. Nemusela som ani otvárať oči, ani sa hlúpo pýtať, dobre som totiž vedela kto to bol.

„Vstávaj Ria, je čas ísť," šepol a na čelo mi vtisol jeden zo svojich typických bozkov.

Moje naivné srdce si to opäť vysvetlilo po svojom a v bruchu sa mi rozleteli kŕdle motýľov, ktoré som sa tak únavne snažila odohnať.

Márne.

„Nie," zamumlala som a hlavu schovala pod teplú prikrývku, ako malé dieťa, ktoré sa túži schovať pred svojimi rodičmi. Cítila som sa hrozne ospalo a to z toho dôvodu, že som išla spať dosť neskoro a celú noc som sa prevaľovala, len preto, že ma dusila nervozita a strach.

„Ria," oslovil ma zatiahol za okraj prikrývky, načo som zlostne zavrčala.

„Vypadni Anthony."

Počula som ako sa zasmial, niečo si nezrozumiteľne zamrmlal a hneď na to bola moja prikrývka preč a spolu s ňou aj príjemné teplo, ktoré mi zohrievalo telo.

Nezmohla som sa na nič, len na ďalšie zavrčanie. „Neznášam ťa."

„Nie," znova sa zasmial. „Ty ma miluješ a raz mi za toto poďakuješ."

Chcela som povedať niečo ironické o tom, ako si priveľmi namýšľa, ale nemohla som klamať. Ten idiot totiž hovoril číru pravdu.

„Už si hore?" opýtal sa, keď som otvorila oči a unavene si po nich prešla dlaňou.

„Čo tu vlastne robíš..." zachrapčala som šepky a konečne pozrela jeho smerom. Bolo to až nesmierne nespravodlivé ako dobre vyzeral, tak krátko potom, ako vstal z postele. Vlasy mal síce rozcuchané na všetky strany, ale stačil jeden pohľad na jeho tvár, na tie roztomilé bodky v lícach, široký úsmev a dokonalé oči... a bola som v raji.

Sakra, nič nejde tak, akoby som chcela.

„To je prekvapenie," venoval mi svoj najširší a zároveň najkrajší úsmev, ďalší bozk na čelo a pomaly odkráčal až k dverám. „Obleč sa a príď do kuchyne."

Nič viac, nič menej, len za sebou zatvoril dvere a odišiel.

To, že som bola zmätená viac než inokedy, bolo celkom pochopiteľné, ale nehodlala som sa nikam ponáhľať. Toto bol moje posledné ráno, ktoré som trávila doma, s raňajkami, so sprchou a všetkým čo najviac milujem... a tak som si to rozhodne chcela užiť.

Sprcha mi trvala snáď hodinu, vyberanie vhodného oblečenia možno aj ďalšiu a keď som sa konečne dotrepala do kuchyne, nikto v nej nebol.

„Fajn," zamumlala som si sama pre seba. „Nádherné prekvapenie."

Vtedy som však okolo pása pocítila ruky a hneď na to som na líce dostala jeden vlhký a celkom dlhý bozk. „Dobré ránko!"

Prekvapene som sa zvrtla a bola si celkom istá tým, že mám na tvári ten najviac zmätený výraz. „Čo tu robíš Chris?"

Tonyho najlepší kamarát sa len hlasno zasmial a znova ma pobozkal na líce. „Nie si rada, že ma vidíš?"

Samozrejme, že ma to tešilo. Chris totiž hneď po pohrebe pani Nicolnsnovej odišiel pracovať na farmu k svojmu strýkovi, niekam na západ. Hrozne som sa bála, čo bez neho budem celé leto robiť, ale nakoniec som to úspešne zvládla, v prítomnosti ľudí, ktorých som si neskutočne vážila.

„Ruky preč Chris," ozvalo sa za nami zlostne a hneď na to som sa ocitla v iných rukách, ktoré tentokrát patrili Tonymu. Tá stará časť mňa netúžila po ničom, len navždy ostať v jeho objatí, ale nová, zmenená Ria sa z jeho zovretia vymanila a odstúpila nabok.

„Drž tu svoju žiarlivosť na uzde Cooper," prehovoril Chris a hneď na to sa hlasno rozrehotal.

Mne to ale vtipné neprišlo a tom som len naďalej trápne postávala bokom, dokým sa obaja chalani vraždili nástojčivým pohľadom.

Áno, Tony žiarlil, nie.. nemal prečo a my s Chrisom sme mu k tomu vôbec nedávali žiaden podnet. To, že si náš priateľský vzťah vysvetlil po svojom, nebolo chybou ani jedného z nás.

„Čo tu obaja robíte?" spýtala som sa a tým konečne prerušila ich zazeranie. Ako prvý mi venoval pohľad Chris, ktorý sa opäť naširoko usmial a rozhodil rukami.

„Ideme predsa do Berkeley..." vyslovil až príliš šťastne a moje obočie okamžite vyletelo dohora.

„Nie," pokrútila som hlavou a ukázala na seba prstom. „Ja idem do Berkeley. Teba predsa nikam nevzali a Tony ide na Yale."

Obaja si vymenili pohľady a potom sa hlasno rozosmiali.

„Asi sme ti zabudli povedať, že sa zmenili plány, že?" pokračoval Chris a jeho hlas bol plný pobavenia. „Všetci traja ideme do Berkeley, nie je to skvelé?"

NIE!

Chcela som vykríknuť tú istú odpoveď aká sa mi ozývala v hlave, ale zmohla som sa len na chabé pokrútenie hlavou. Využila som moment, ktorý naplnil Chrisov smiech a môj pohľad sa stretol s Tonyho. Netváril sa pobavene, ani sa nesmial, len ma sledoval a očakával moju reakciu. Rovnako ako pred pár týždňami, keď sme sa po ročnom odlúčení prvýkrát rozprávali u Grace v kaviarni.

Ani tentokrát som však netušila čo robiť.

Vysoká škola mala byť pre mňa novým začiatkom, novou cestou. Mala som žiť nový život a konečne nájsť samú seba. A teraz... teraz sú moje plány fuč.

„Môžeme sa porozprávať?" zamumlala som a Chrisov smiech rázom ustál. Preletel pohľadom zo mňa na Tonyho a pomaly prikývol, akoby okamžite vedel, čo robiť. Ani som mu nestihla poďakovať a ticho sa vytratil, nechávajúc ma s Tonym v miestnosti, v ktorej sme sa pred rokom rozišli.

„Prepáč," začal a ako na povel sklonil hlavu. „Mal som ti to povedať."

Nebola som si istá ako reagovať a tak som si mlela svoje. „Vzali ťa na Yale, tvoja mama mi hovorila, že si dostal list... vzali ťa na Yale."

Zaklonil hlavu, zatvoril oči a ticho zanadával. „Kašľať na to kam ma vzali Ria, na tom nezáleží!"

„Ale záleží!" skríkla som a on sa na mňa znova zadíval. „Nemôžeš meniť svoje rozhodnutia len kvôli mne. Yale Tony!"

Sekundu trvalo, kým prekonal vzdialenosť medzi nami, schmatol ma za obe ruky a pritiahol k sebe, až sa nám dotýkali čelá. „Stále to nechápeš Ria, celý rok som strávil bez teba a teraz nechcem nič..."

Prerušila som ho ešte skôr než by ma jeho slová ranili. „My nemôžme byť spolu... nie teraz."

Všimla som si ako zaťal sánku, zatvoril oči a pery nadvihol v jemnom úsmeve. „Tieto slová počúvam od teba už celý mesiac."

Mal pravdu. Odkedy sme sa rozprávali v kaviarni, všetko sa zmenilo, no zároveň ostalo ako pred tým. Nevedela som ako mu opustiť, ako sa preniesť cez to, že mi zatajoval pravdu a potom na rok odišiel, len tak a bez rozlúčenia. Tony bol však tvrdohlavý a nedokázal pochopiť, že všetko má svoj čas. Ja som jednoducho nevedela zabudnúť. A tak sme trávili mesiac v prítomnosti jeden druhého. On si to užíval a ja som trpela, pretože som bola rozpolená na dve časti. Jedna po ňom bezhlavo túžila a druhá sa stále topila v niečom čo som nedokázala opísať.

„Ľúbim ťa Ria," šepol a palcom mi jemne prešiel po hánkach. „Viem, že sa momentálne nechceš ku mne vrátiť, ale spomeň si na moje slová. Urobím všetko preto, aby si ma znova chcela."

Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. „Chcem odísť do Berkeley s čistým štítom."

„Teda bezo mňa?" zachrapčal váhavo a mnou prešla neznáma vlna emócií. Vedela som, že ho môj postoj ničí, vedela som, že ho to celé mrzí, ale nedokázala som urobiť nič, čo by nezničilo mňa.

„Potrebujem čas, kopu času a priestor," šepla som a trocha posmutnela, keď som pocítila ako sa odtiahol.

Moje sklamanie však netrvalo príliš dlho, pretože som na čele pocítila jeho pery a následne celkom vyrovnane prehovoril. „Dám ti toľko času koľko budeš potrebovať, len ten priestor sa mi nepáči, nedokážem sa totiž od teba držať ďaleko a tiež nedovolím, aby mi ťa ukradol nejaký pako."

Usmiala som sa, i keď som sa mala mračiť a ľahko vytiahla ruku z jeho zovretia, len preto, aby som mu mohla položiť teplú dlaň na líce. „Čo len s tebou budem robiť?" šepla som a jeho smiech bol jedinou odpoveďou ktorej som sa dočkala.

Takže idea môjho nového život sa rázom zmenila. Nevedela som, čo sa stane a ako sa veci viac skomplikujú, ale jedno bolo isté : Anthony Cooper bol jeden veľký, tvrdohlavý idiot, ktorý mi celkom zmenil život.