:D Zdravím (zrejme ste to nikto nečakali!), ale to som opäť ja! Rozhodla som sa zverejniť túto bonusovú kapitolu, ako prejav vďaky za všetko, čo ste pre tento príbeh urobili. Je to "krátky" úryvok, ktorý som napísala ešte v čase, keď som verila, že by bolo vhodné napísať druhú sériu :D Nerobte si však zbytočné nádeje, pretože žiadne pokračovanie nebude :D a prečo pochopíte, keď dočítate tento kúsok... Dúfam, že sa vám to bude páčiť :) Ľúbim vás! 

~~~~~

Keď si spomeniem na posledné dva mesiace svojho života, vidím dôležité rozhodnutia a kopec zmien. Už v zrkadle nestretávam uplakané dievča, ale niekoho, kto sa v živote aspoň kúsok posunul. Ktorým smerom síce netuším, ale to všetko sa vyjasní časom, v to aspoň verím.

Ak by som však mala zhrnúť posledné roky, stačilo by všetko pomenovať dvoma slovami: Anthony Cooper. Chlapec, ktorý mi za rok ukázal, že všetko na čom záleží som ja a moje vlastné rozhodnutia. Naučil ma ľúbiť, dôverovať a vážiť si každú chvíľu života, či už dobrú alebo zlú. Ukázal mi, že svet nie je len miesto, kde sa dobrým ľuďom dejú zlé veci. Svet je totiž oveľa viac.

A zároveň je to hrozný idiot.

„Ria," ozvalo sa mi pri uchu, načo som sa unavene otočila opačným smerom a opäť sa príjemne zamotala do teplých perín. „Prišli ti ďalšie."

To ma okamžite prebralo. Dostala som zo seba štipľavú nadávku a pomaly sa posadila, ľutujúc, že musím opustiť svoju posteľ tak skoro . „Prepáč," zamumlala som unavene a zdvihla pohľad ku Stelle, mojej spolubývajúcej, ktorá ma častovala rozzúreným pohľadom.

„Lezie mi to na nervy," zavrčala a namierila na mňa svoj ukazovák, na ktorom sa leskol dokonale nanesený červený lak. „Odkáž svojmu frajerovi nech sa spamätá, inak to nahlásim."

Kebyže túto vyhrážku počujem prvýkrát, asi by som sa ospravedlnila, ale niečo také už po dvadsiaty krát neprichádza do úvahy. Namiesto toho som len krátko prikývla a pohľad sa mi stretol s Anniným, ktorá ma na rozdiel od Stelly sledovala s pobaveným úsmevom, ktorý som jej krátko opätovala.

Pri dverách ma už čakal Tom, kuriér, ktorého som už volala menom, keďže sem chodil takmer každý druhý deň. Ihneď ako ma zbadal, široko sa usmial a s takmer takou istou odhodlanosťou mi do rúk vsunul kyticu červených ruží.

„Dnes sú červené," poznamenal a zamračene sa zadíval na moje ruky, v ktorých som márne zvierala obrovskú kyticu ruží, ktoré aj tak skončia v koši. „Prečo?" dokončil a pohľad sa mu stretol s tým mojim.

Mykla som plecom, ticho vzdychla a kyticu si pritiahla k nosu, aby som si mohla vychutnať jej dokonalú vôňu. „Ver mi Tom, toto sa pýtam už druhý mesiac."

Rozosmial sa tak hlasno, až zaklonil hlavu a z úst mu vyšlo slabé zachrapčanie. Mne to, ale také vtipné neprišlo. Nie, keď ma spolubývajúca plánuje pri prvej ďalšej príležitosti zadusiť.

„Ďakujem," venovala som mu silený úsmev a chabé pomykanie plecom. Chystala som sa odísť, ale on nadvihol ukazovák a do rúk mi vsunul veľkú mliečnu čokoládu.

„Ešte toto," vyhlásil hrdo a krátkym mávnutím ruky sa odobral preč po dlhej chodbe, veselo si pískajúc, úplne ignorujúc, že je sedem hodín ráno a väčšina ľudí dospáva opicu po včerajšej party.

Na chvíľu som ostala stáť na svojom mieste a potom sama sebe prikázala konečne sa pohnúť. Nechcelo sa mi vracať späť do izby, keď som si bola takmer stopercentne istá, že ako náhle zatvorím dvere Stella sa na mňa vrhne s veľavravným pohľadom.

Ach, Tony, prečo mi to robíš?

Premohla som všetky pocity sebaľútosti a ticho vkĺzla do izby, zatvárajúc za sebou dvere.

„To je tak romantické," vzdychla Anna, keď som s tichým šomraním položila kyticu s čokoládou na posteľ a natiahla sa po hrubom svetri, ktorý ako inak patril Tonymu.

„Áno," odsekla som podráždene. „Bolo to romantické. Prvý a možno aj piatykrát, ale teraz..." schmatla som telefón a skontrolovala čas. Bolo niečo krátko po štvrť na osem. „Teraz je to veľmi otravné."

Anna sa posadila a prikrývku si pritiahla až ku krku. Ryšavé vlasy jej roztomilo vychádzali z drdola a zelené oči jej zívali únavou. Pri srdci ma pichol náznak ľútosti.

„Prepáč, že ťa to znovu zobudilo."

„Hej," zasmiala sa a rovnako ako ja sa natiahla po svoj telefón. „Aj tak mi začína za hodinu prednáška."

Chcela som sa znova ospravedlniť, ale môj márny pokus prerušila Stella, ktorej prítomnosť som si v hĺbke svojho hnevu ani nevšimla. Okolo svojho štíhleho tela mala obmotaný uterák a druhý jej zvieral mokré vlasy, ktorých dĺžku a kvalitu som jej v kútiku duše veľmi závidela. Keď si všimla kvety na mojej posteli zamračila sa a nechápavo pokrútila hlavou.

„Prepáč," zamrmlala som a rukou si prehrabla vlasy. „Dnes to bolo posledný krát."

Pozrela na mňa, akoby som jej zjedla raňajky a hneď na to znechutene vykrivila plné pery. „To si hovorila aj minule. Vôbec tomu nechápem," vzdychla a pomalým krokom sa odobrala ku svojej posteli, ktorá bola doslova zaliata ružovými vankúšmi a ružovými dekami. „Pozri sa na mňa a na seba," kývla medzi nami rukou a opäť pokrútila hlavou. „Dobre, nedá sa to ani porovnať, ale mne nikdy nikto nevenoval toľko pozornosti ako tebe."

Prevrátila som očami, samozrejme tak, aby si to nevšimla a venovala posledný pohľad smerom k Anne, ktorá si niečo zaujato ťukala do telefónu. „Dnes to bolo posledný krát, sľubujem," zopakovala som a rýchlo, aby už nemohla nič dodať, som odkráčala k dverám.

„Ty niekam ideš?" zastavila ma a ja som v sebe potlačila tichú nadávku.

„Idem to vyriešiť," vysvetlila som a natiahla sa po čierne vansy, ktoré som si rýchlo navliekla na nohy, už- už som sa chystala vytratiť, keď Stella opäť prehovorila.

„A to ideš v pyžame? " znechutene na mňa fľochla a jej pery sa znova vykrivili do tej známej grimasy. „Ten chalan ti posiela kvety a čokoládu a ty za ním ideš v pyžame?"

Čo je na tom ? Tonymu je úplne jedno v čom za ním prídem...

A navyše som mala na sebe niečo ako tepláky, nie pyžamo.

„Ako hovoríš," veselo som sa zazubila. „Idem za ním v pyžame," venovala som jej ešte jeden falošný úsmev, pozdravila som Annu a takmer bleskovo vybehla z dverí.

Keď som pred pár rokmi túžila odísť z domu a trocha sa osamostatniť, ani by ma nenapadlo, že skončím na internáte, so spolubývajúcimi a kopou ďalších študentov všade naokolo. Spočiatku som to zvládala, i keď moja introvercia mi dala poriadne zabrať, no veci sa skomplikovali akonáhle sa vo dverách objavila Stella. Jej držanie tela, dokonalý výzor a potreba neustále všetko komandovať ma dostala tam odkiaľ som sa celé detstvo snažila ujsť. Ku Kate. Moja sestra a moja spolubývajúca si totiž mohli podať ruky a aj napriek tomu, že som stále pevne dúfala, že sa mýlim, každý deň mi bol väčším dôkazom, že osud so mnou opäť raz kruto vybabral.

~~~

Tony s Chrisom bývali len pár blokov od školy, v útulnom byte s krásnym výhľadom na mesto. Obaja mali vlastnú izbu, vlastnú kúpeľňu a nemuseli sa s nikým deliť o nič. Žili si priam dokonalý život, ktorý som im ja tajne závidela a to nie len pre slobodu, ktorú im spoločný priestor rozhodne zaručoval.

Cesta peši mi netrvala ani päť minút a keď som strčila kľúč do zámky, naplnil ma akýsi čudný, celkom nečakaný pokoj. Na začiatku, ešte niekedy v septembri, ma Tony s Chrisom úpenlivo presviedčali, aby som sa nasťahovala k nim. Vraj by to bol priam dokonalé. Celý ich úžasný plán mal však viacero chýb, keby to zistil otec asi by ma zabil, nikoho nového by som nepoznala a izbu by som musela zdieľať s Tonym, ktorý sa tejto informácií veľmi potešil.

Nestihla som ani poriadne otvoriť dvere, keď sa z nich vyrútila sporo odetá, kučeravá blondína. „Ty Christopher... si úplne prasa!" zvolala a akonáhle jej pohľad padol mojim smerom, venovala mi zhnusenú grimasu a pokrútila hlavou. „Musíš byť hrozne zúfala, keď sem lezieš," s tými slovami rýchlo odkráčala, akoby jej horelo za pätami.

Na malý moment ma jej slová zarazili, ale pri Chrisovom životnom štýle som ju dokázala pochopiť bez toho, aby som sa cítila dotknuto. Odkedy sme totiž odišli z domu nerobil nič iné, len striedal jednu blondínu za druhou a to priam doslovne.

„A ty tu čo stojíš, akoby si nemala kľúče?" spýtal sa ma dotyčný, keď si všimol ako postávam pred dverami s prázdnym, stále prekvapeným výrazom v tvári.

„Toto bolo čo?" častovala som ho nevinnou otázkou a pomaly vošla dnu, zatvárajúc za sebou dvere.

Chris sa najprv tváril, akoby som sa ho nič neopýtala, no nakoniec mykol plecom a typicky sa rozosmial. „Veď ma poznáš. Dajme tomu, že nemám dobrý deň."

Zazubila som sa a spokojne poobzerala okolo seba. Na to, že spolu bývali dvaja dospelí chalani, ktorí sa väčšinu času správali nedospelo, byt bol až pozoruhodne uprataný. Obývačka bola asi najväčšia miestnosť a väčšinu jej priestoru zaberal obrovský hnedý gauč, ktorý som pre jeho mäkkosť doslova milovala. Kuchyňa bola o čosi menšia, lemovali ju staré drevené skrinky, na ktoré som ledva dočiahla a chýbal jej jedálenský stôl. To však chalanom vôbec nevadilo, keďže variť nevedeli a väčšinou jedávali na gauči.

Presne som vedela kde je Tonyho izba, stačilo urobiť pár krokov doľava po úzkej, tmavej chodbe a bola by som pri ňom. Tentokrát som, ale ostala stáť na tom istom mieste s nepríjemným pocitom, ktorý mi zovieral hrdlo.

Bola som natoľko zahĺbená do myšlienok, že som si ani nestihla všimnúť ako ma Chris celý čas zaujato pozoroval. Jeden kútik pier mal pobavene nadvihnutý a prstami si prechádzal po brade. Jeho väčšinou dokonale upravené vlasy pripomínali vtáčie hniezdo a keď mi pohľad padol trochu nižšie, všimla som si, že nemá tričko.

Sakra.

„Čo tu vlastne robíš o pól ôsmej ráno?" spýtal sa ma napokon zmätene, ale úsmev tvoriaci sa na jeho tvári mi neúprosne dokazoval, že presne vie, prečo som prišla.

Tvár mi okamžite zaliala nepríjemná červeň a tak som len sklonila hlavu a ticho zamrmlala. „Ty dobre vieš prečo. Je vlastne doma?"

Chris sa zasmial, akoby som povedala ten najvtipnejší vtip na celom svete a natiahol ku mne ruky, aby ma silno objal. Keď som mu pristála na nahej hrudi, zatvorila som oči a pokojne vydýchla.

„Kde inde by bol?" zažartoval. „Ale neručím ti za to, že je sám, včera tu bolo pár dievčat a..."

Stuhla som a všimol si to zrejme aj on, pretože ma od seba ľahko odtlačil, prstami mi nadvihol bradu a zadíval sa priamo do mojich očí. „Pokoj Ria, ty vieš, že ten pako by ti niečo podobné nikdy neurobil."

Vedela som, ale predsa sa istá časť mňa bála, že raz príde niekto lepší ako som ja.

Môj výraz, však Chrisa neupokojil, lebo zničene zvesil ramená a venoval mi silený úsmev. „Spí, včera sa necítil dobre a navyše, keď tu nie si je s ním obrovská nuda."

Jeho posledné slová spôsobili, že sa mi kútiky pier nadvihli v jemnom úsmeve, ktorý mi Chris okamžite opätoval. „Poslal mi ďalšie kvety," zamrmlala som a hlava mi padla na jeho rameno. „Nevieš o tom niečo?"

Opäť sa zasmial, odtlačil ma od seba a keď som s výrazom mučeníka pokrútila hlavou, rukou kývol smerom k Tonyho izbe. „Hovoril som mu, že už aj stačilo, ale vieš aký dokáže byť čo sa týka teba. A keď o tom hovorím," ruky si prekrížil na nahej hrudi a pokojným hlasom pokračoval. „Radšej choď za ním, pretože ak vstane a nájde ťa tu v mojej prítomnosti, zase si bude niečo domýšľať."

Zahanbene som sklonila hlavu a rukou si napravila krátke vlasy. „Prepáč, už som mu milión krát hovorila, že nemá dôvod žiarliť, ale on..."

Chris mi so smiechom skočil do reči. „Ver mi Ria, kebyže som na jeho miesto robím presne to isté."

Po tých slovách ani jeden z nás neprehovoril, len sme sa jeden na druhého usmiali a každý odkráčal iným smerom. Presne si pamätám ako mi pred pár týždňami skončila škola presne vtedy, keď Chrisovi. Nechcela som sa vracať späť na internát a tak som chcela tráviť čas u nich. Bol to však hrozný nápad, pretože, keď sa Tony vrátil z tréningu doslova zúril. Najprv som si myslela, že sa stalo niečo iné, ale keď nepríjemne slovami útočil na Chrisa, pochopila som.

Ten idiot žiarlil na svojho najlepšieho kamaráta.

Trvalo mi to takmer tri dni kým sa mi podarilo do tej jeho tvrdej hlavy dostať, že s Chrisom spolu nič nemáme. Vôbec som však netušila, prečo mám potrebu niečo mu dokazovať. My dvaja už predsa spolu nie sme a ja sa tiež nezaujímam s kým sa stretáva on.

Bože.. som hrozná klamárka.

Pred dverami jeho izby som mierne zapochybovala. Nevedela som totiž, či mám zaklopať, alebo iba tak prekĺznuť dnu, ale napokon vyhrala druhá možnosť a keď som za sebou ticho zatvorila dvere a našla ho pokojne spať, všetka moja nervozita rázom opadla.

Netušila som čo ma k tomu viedlo, asi pocit ohromného zúfalstva, ale urobila som presne to, čo mi moje ja, úpenlivo zakazovalo. Celkom nevinne som vkĺzla k nemu pod teplú prikrývku a pohľadom skúmala jeho tvár. Vôbec ma neprekvapilo, keď ku mne natiahol ruky, pritisol si ma k sebe a perami zablúdil na moje čelo.

„Musíme sa porozprávať," šepla som a môj dych na jeho hrudi spôsobil, že sa zachvel.

„Teraz nie," zachrapčal a jeho ruky o čosi zosilneli.

„O dvanástej mi začína škola," protirečila som a on ma zas a znovu pripravil o dych bozkom na čelo.

„Dovtedy sa určite zobudíme," zamumlal a keď som už v sebe nedokázala nájsť žiaden zbytočný argument, pokojne vydýchol a pohladil ma po chrbte.

Stačilo úplne málo, iba jeho ruky na mojom tele, istota, že ma drží a takmer okamžite som zaspala.