Pripravovať pohreb niekomu, kto bol pre vás v živote tak povediac všetkým, je ťažké.

Byť súčasťou objatí, smutných slov a pohľadov, ktoré spôsobujú zimomriavky, je ešte ťažšie.

A dívať sa na mŕtvolne bledú tvár osoby, ktorá vás ešte pred nedávnom držala za ruku, je bolestivé.

Spomenula som si ako mi Chris pred troma dňami povedal, čo sa stalo. Zrútila som sa, nedokázala som dýchať a jedinou útechou mi bolo jeho silné objatie.

Dookola opakoval, že všetko bude v poriadku, lenže ani on sám tomu neveril. Pretože už nič nebude tak, ako pred tým.

Nič.

Pohreb sa konal siedmeho júna. Ľudia, ktorí mi boli istým spôsobom blízky sa navliekli do čierneho oblečenia, vrúcne ma objímali a dookola utešovali. Lenže aj tak som mala pocit, že všetci okolo na mňa čudne zazerajú. Ich pohľady plné ľútosti a sklamania sa mi vyrývali do chrbta a zanechávali ma úplne odhalenú. Áno, presne tak som sa cítila. Ako nahá, sediac v prvom rade dlhých lavičiek, úplne sama, zatiaľ čo sa ostatní túlili niekde vzadu.

Ani jeden z mojich priateľov, či rodinných blízkych sa ku mne nesnažil priblížiť. Netušila som však prečo, veď bolo úplne jasné, že ich všetkých potrebujem. Všetkých. Aj Kate, ak by to bolo možné.

Potiahla som nosom a opäť si chrbtom ruky zotrela slané slzy. Nechcela som plakať. Nie však preto, že som túžila potom, aby ma ľudia považovali za silnú. Tou som už dávno nebola. Dôvodom bol skôr fakt, že ona by to tak nechcela.

Ďalší, pre mňa neznámy ľudia prešli k otvorenej truhle a niečo úpenlivo komentovali, až napokon ustúpili do úzadia a posadili sa do voľných lavičiek, ďaleko za mojím chrbtom. Čím viac ich pribúdalo, tým horšie som sa cítila. Akoby ich prítomnosť nebola správna, akoby na toto miesto vôbec nepatrili.

Akoby nepatrili k nej.

Spomenula som si na úprimné slová, ktoré kedysi úpenlivo opakovala: „Ľudia sú takí dievčatko moje, že ti budú závidieť aj vlastný pohreb." A asi mala pravdu.

Pohreby sú čudné, smutné a uplakané. Keď vám odchádza človek, s ktorým ste si boli nesmierne blízky, želáte si, aby tá chvíľa, ten moment, keď máte možnosť poslednýkrát vidieť jeho telo, trval večne. Lenže takto to v našom svete nefunguje. Ľudia odchádzajú a prichádzajú. A vy si časom začnete uvedomovať, že to nemôžte zastaviť, aj keď po tom túžite. Nemôžte to zmeniť.

Rovnako aj vo mne sa v tých rýchlo idúcich minútach zračilo zdesenie. Chcela som ujsť spolu s ňou, aj keď to znie morbídne. Chcela som ju pre seba. Sebecky, no úprimne povedané. Patrila totiž k osobám, ktoré ma veľa naučili. Bola pri mne aj v ťažkých časoch a odhliadnuc od jej veku, vždy ma chápala. Nemohla som ju len tak stratiť... a nikto ju nikdy nenahradí.

Ten fakt ma rozplakal ešte viac než pomyslenie na to, že sa jej mŕtve telo o malú chvíľu úplne stratí z tohto sveta. Zakopú ju pod hlbokú zem, zasypú kvetmi a navždy odíde.

A keď ma už úplne pohltilo zúfalstvo a cítila som, že čochvíľa ujdem, niekto sa ku mne posadil.

Nedvihla som hlavu, ani som sa nepozrela o koho ide, len som v nose zacítila vôňu, ktorú som rozhodne cítiť nemala.

Bola to totiž jeho vôňa.

V tom momente mi prestalo byť srdce, roztriasli sa mi ruky a z očí vyliali ďalšie slzy.

Nemôže to byť on. Nie teraz.

„Musíš byť silná, Ria," prehovoril a pohladil ma po rukách, ktoré som silno zvierala v lone. Neváhala som a ešte pred tým než svoju dlaň stihol odtiahnuť, som ho chytila za ruku a preplietla si s ním prsty. Rozhodne to nečakal, pretože na malý moment zatajil dych, rovnako ako ja a potom trhane vydýchol.

„Som tu s tebou," uistil ma a mne to stačilo na to, aby som vedela, že hovorí pravdu.

Vrátil sa. Sedel vedľa mňa, držal ma za ruku a neustále niečo kreslil na jej chrbát. Naozaj sa vrátil.

Čakala som rok. Celý rok na to, kedy sa konečne objaví, ale nikdy som neverila, že sa to stane.

Nepozrela som na neho, bála som sa totiž, že ma len klame vlastný rozum a sedí vedľa mňa niekto úplne iný. Lenže tá vôňa, jeho teplá ruka a hlas, tvrdili úplný opak.

Bol to on.

Nakoniec som sa donútila zdvihnúť hlavu a otočiť ju jeho smerom. Bola to však obrovská chyba, pretože sa vo mne opäť niečo zlomilo a ja som sa pri pohľade na jeho tvár zase rozplakala.

„Ja viem, Ria, ja viem," šepkal a stále ma pevne držal za ruku. Ani neviem ako, odrazu ma objímal a ja som plakala, hrozne som plakala. Ľudia sa na nás určite čudne pozerali, ale na ničom mi nezáležalo, pretože bol späť.

*

Tonyho prítomnosť atmosféru v dusnom kostole úplne zmenila. Odrazu si všetci všímali viac jeho ako mňa, a to mi prinieslo obrovskú úľavu.

Zvyšok pohrebu ma pevne držal za ruku, dookola niečo kreslil na jej chrbát a keď som sa mu počas kázne oprela o rameno, pritiahol si ma bližšie k sebe a perami ma pobozkal na vrch hlavy.

Odrazu som chápala, prečo sa ku mne nikto neposadil. Všetci totiž vedeli, že príde a preto ma nechali samú. A ja som vôbec netušila ako sa mám voči tomu postaviť.

Stále som bola nahnevaná, no zároveň som ho v tej chvíli rozhodne potrebovala. Len on ma totiž vedel utíšiť tak ako nikto iný. Len on vedel, čo potrebujem počuť a len jeho objatie pre mňa znamenalo celý život.

„Ďakujem," šepla som ďalšiemu človeku, ktorý ma na cintoríne objal a poprial mi úprimnú sústrasť. Vôbec som síce netušila o koho ide, ale bolo mojou povinnosťou to zvládať.

Keď sa pri mne vystriedali všetci ľudia, ktorých som nepoznala, na cintoríne ostali len tí, ktorí dobre vedeli ako veľa ich prítomnosť znamená.

„Som rada, že ste prišli," prečistila som si hrdlo a prinútila sa usmiať.

Ako prvá ma objala Tonyho mama, ktorá ma silno zovrela, akoby si nebola istá tým, či to naozaj zvládam tak dobre, ako som sa tvárila.

„Prepáč, že som ti nepovedala, že sa vrátil, ale... nechcel, aby som ho prezradila," šepla mi do ucha, tak ticho, aby som to počula len ja a tak som chápavo prikývla.

„Nehnevám sa."

Po nej nasledovala Emma a Luke, ktorý aj napriek bolestivej atmosfére mali na perách široký úsmev. Vedela som prečo.

„Aj vy ste o tom vedeli, krpci?" opýtala som sa, pretože Tony sa niekam vyparil a tak som konečne mohla rozprávať nahlas.

Už dávno som si zotrela posledné slzy, zhlboka sa nadýchla a všetko pochovala spolu s ňou. Obavy, zdesenie, zúfalstvo. Všetko.

„Samozrejme," vyslovili naraz a opäť sa široko usmiali.

„Malo to byť prekvapenie v inej situácií, ako bola táto, ale inak sa nedalo," prehovoril Chris a ja som k nemu vyslala nahnevaný pohľad.

„Čo sa tak tváriš?" zachrapčal a pokrútil hlavou.

„Kto povedal, že to bolo príjemné prekvapenie?"

Všetci si vymenili úsmevy a ja som sa ozaj cítila ako posledný idiot.

„Ale no tak, Ria," zatiahol Chris. „Nehovor, že sa ti nerozbúchalo srdiečko a neroztriasli nohy."

„Nie," zaklamala som a on pochybovačne nadvihol obočie.

Keď sa pri nás zase objavil Tony, so sklonenou hlavou a umučeným pohľadom, všetci stíchli.

To trápne a zdĺhavé ticho prelomila až Cam, ktorá rozhodila rukami, nechápavo pokrútila hlavou a dostala zo seba rýchle. „Tak my už pôjdeme."

Všetci prikývli, venovali mi úsmev a pohľady, ktoré priam kričali - vy sa tu kľudne rozprávajte.

Akoby už nemohli byť viac nenápadní!

Myslela som si, že sa budeme naozaj rozprávať, ale namiesto toho sme obaja zaryto mlčali.

„Tak ja... ja pôjdem," vysekala som zo seba a to celkom stačilo, aby Tony rýchlo zdvihol hlavu, urobil krok dopredu a chytil ma za ruku.

„Nikam nechoď," prehovoril zhurta. „Ja len... Chcem ti toho toľko povedať a namiesto toho sa chovám ako idiot."

Krátko som prikývla.

„Musíme sa porozprávať," povedal a prestúpil z nohy na nohu.

Všimla som si ako nervózne pôsobí, ako sa mu potia dlane a v očiach má množstvo zmiešaných emócií. Všimla som si dokonca aj to, že mu podrástli vlasy, zmužneli črty a bol oveľa svalnatejší ako keď odchádzal.

Takto sa zmení človek, ktorého rok nevidíte?

Tentokrát som sklonila hlavu ja. „Nechcem sa rozprávať."

„Ria, prosím. Musím ti toho fakt veľa povedať," znel zúfalo a ja som netúžila po ničom inom, len sa zase schovať v jeho náručí.

„Nepochopil si ma. Nechcem sa rozprávať teraz," vysvetlila som a rozhodne mu pozrela do očí. „Teraz... chcem, aby si ma objal a dlho, dlho ma nepúšťal."

Na tvári sa mu usadil prekvapený výraz, pretože určite očakával, že začnem kričať, zbabelo ujdem a na všetko sa vykašlem, ale namiesto toho som zostala stáť pevne na svojom mieste. Teda až do chvíle, kedy ma prudko nepotiahol k sebe a ja som neskončila v jeho náručí.

To mi celkom stačilo.

*

K nášmu rozhovoru došlo až po dvoch dňoch. Pracovala som v kaviarni, umývala opotrebovaný riad a vtedy sa objavil. Mal na sebe biele tričko s malým véčkovým výstrihom, chabý úsmev a v ruke držal kyticu bielych ruží.

„Ahoj," prelomil ticho a jeho úsmev sa o čosi zväčšil.

Musela som priznať, že sa mi roztriasli ruky a ani srdcu nebolo dvakrát všetko jedno.

„Ahoj," zopakovala som a konečne mu venovala pohľad.

„Ja," zakašľal. „Myslím, že by sme sa mali porozprávať."

„Prepáč," pokrútila som hlavou. „Dnes to vážne nepôjde, mám veľa práce a..."

Rýchlo ma prerušil. „Nikto tu nie je Ria. Ja viem, čo sa snažíš robiť."

Mal pravdu. Snažila som sa z toho vymotať. Lenže nemohla som si pomôcť a niečo ma nútilo to robiť. Možno som ešte nebola pripravená na vážny rozhovor. Možno som sa až príliš bála toho, čo bude nasledovať.

„Tak fajn," vydýchla som a rukami si prešla po tvári. „Daj mi päť minút, len to tu dám do poriadku."

„Ako povieš," usmial sa a posadil priamo predo mňa. Tým spôsobil, že sa mi pracovalo oveľa ťažšie. Totiž, nebolo práve najjednoduchšie umývať riad roztrasenými rukami a neustále si uvedomovať, že vás niekto pritom pozoruje. Nakoniec som si umyla ruky, spustila ich k telu a venovala mu plnú pozornosť.

„Tak," trápne som zachrapčala. „Môžeš začať."

Na jeho tvári sa objavil ustarostený výraz, nakoniec vstal, pomaly, akoby sa bál, čo urobím, prešiel k pultu, až celkom ku mne.

„Nerob medzi nami ešte väčšiu vzdialenosť," šepol a ja som si povzdychla.

„Nepamätáš? To ty si s tým začal."

„Ja viem," prikývol a rýchlo zažmurkal. „To čo som urobil, bolo zbabelé."

„Myslíš?" spýtala som sa ironicky, ale zachvel sa mi pritom hlas, takže to nemalo také účinky, aké som očakávala.

Tony si prešiel rukou po vlasoch, sklonil hlavu a náhle ma chytil za obe ruky. „Nechcel som len tak odísť, vážne som nechcel, Ria. Ale nemal som inú možnosť."

„O čom to trepeš?" nechápavo som pokrútila hlavou a zúfalosť vo mne bola čoraz väčšia.

„Stratil som nervy," povedal a ľútostivo sa na mňa zadíval. „Nemohol som prestať myslieť na to, čo som v tú noc videl... dookola sa mi to prehrávalo v mysli a ja som skrátka.."

Prerušila som ho. „Zbabelo ušiel ešte skôr než som ti stihla povedať celú pravdu."

Nepovedal nič, len opäť kývol na znak súhlasu.

„Zachoval som sa ako idiot," priznal a pomaly ma potiahol bližšie k sebe. Delili nás len milimetre a vo mne sa objavili všetky tie pocity, ktoré som cítila pred tým.

„O čo.. o čo sa snažíš?" vykoktala som, keď sa mi perami jemne dotkol čela.

„Len si overujem, či ku mne ešte stále niečo cítiš," zašepkal a hneď potom ma pobozkal priamo na pery. Šokovalo ma to natoľko, že som mu okamžite položila ruky na hruď a silno ho od seba odtisla.

„Prosím ťa," odsekla som. „Toto už nikdy nerob."

„Ria," oslovil ma a zase pristúpil o čosi bližšie.

Ja som však okamžite cúvla a pokrútila hlavou. „Nemôžeš sa len tak vrátiť a dúfať, že... že budeme zase spolu. Nemôžeš."

„Ja viem," zamumlal. „Uvedomujem si to. Celé som to pokazil. Neexistuje deň, kedy si to sám sebe nevyčítam. Urobil som veľkú hlúposť..."

Skočila som mu do reči. „Nechaj to tak, Tony. Nechaj to tak."

On však pokrútil hlavou a ticho zanadával. „Nemal som sa vyspať s Kate a nemal som sa prestať o teba snažiť. Lenže bol som tak strašne nahnevaný. Na teba a hlavne na seba, že som sa v tú noc opil a všetko ti povedal."

„Takže," vykoktala som. „Nechcel si mi to nikdy povedať?"

Vzdychol si. „Chcel som. Chcel som ti to povedať už na začiatku, ale nikdy by sme neboli spolu, keby som to urobil. Sama to dobre vieš."

Vedela som.

„Trápili ma výčitky a potom som to skrátka nezvládol a musel som sa opiť. Bolo to aj kvôli Marcusovi, ale hlavne kvôli tomu ako na hovno som sa cítil. Chcel som ťa, potreboval som ťa, no zároveň som ti už nechcel klamať," vysvetlil a mnou prešla triaška.

Všetko čo hovoril dávalo zmysel.

„Netušil som, že ťa to až tak vezme. Viem, klamal som," rozhodil rukami. „Zaslúžil som si to. A tak som si začal vybavovať to hlúpe štúdium. Odišiel som z mesta a Chris mi povedal.. povedal mi, že si spoznala akéhosi chalana. Na ďalšej party som sa o tom presvedčil sám..." chvíľu sme obaja stíchli. Tony pevne stláčal dlane v päsť a ja som silno uvažovala.

Bolo to tak dávno.

„Hrozne ma to bolelo Ria. Ja viem, nemal som právo cítiť bolesť, ale cítil som ju a bola až príliš silná na to, aby som to zvládal. Keď sme potom v tú noc skončili u teba, želal som si len jedno... Aby si mi konečne povedala, že ma ľúbiš. Želal som si to tak veľmi, že keď si tie slová nepovedala, úplne ma to zlomilo."

Och môj...

Tony však úzkostlivo pokračoval. „A tak som odišiel, pretože som si myslel, že necítiš to isté čo ja. Pretože si to myslím aj teraz a viem, že ku mne niečo cítiš, ale nie som si istý..."

„Ľúbim ťa," dostala som zo seba prerušujúc jeho dlhý prejav.

Konečne som to povedala.

Aj jeho to prekvapilo, lebo stíchol a neveriacky ma pozoroval.

„Ľúbim ťa," zopakovala som. „Viem, že som ti to mala povedať. Lenže nikdy som neverila, že to môže byť až také ťažké. Chcela som to urobiť hneď ráno, všetko ti vysvetliť, ale bol si preč."

Obaja sme sa na seba dívali a ja som konečne všetkému chápala.

„Ešte stále ma..." stíchol a zatvoril oči. „Ľúbiš?"

„Chcela som zabudnúť, prestať, ale... nemohla som," priznala som a on sa jemne usmial. Urobil krok dopredu, chytil ma za končeky prstov a potiahol k sebe. Nakoniec sme sa o seba opreli čelami a obaja pokojne vydýchli.

„A čo bude s nami ďalej? Začne škola a každý z nás pôjde..."

S úsmevom ma prerušil. „Ja sa tam už nevrátim, Ria."

„Čože?"

„Nie," pokrútil hlavou. „Zistil som, že by na mňa Marcus nebol dvakrát pyšný, keby zistil, že som odišiel a nechal ťa samú. Pochopil som, že to nie je to čo chcem a potrebujem. Tým si pre mňa ty. A viem, že nás čaká ešte dlhá cesta a, že nebude také ľahké znova si ťa získať, ale urobím všetko. Každú maličkosť, aby si ma milovala ešte viac."