Čas dokáže byť mnohokrát neúprosný. Nezaujíma ho, či ho chceme zastaviť, alebo naopak pretočiť. Plynie rýchlo, spontánne a prináša so sebou obrovské zmeny.

Starším ľuďom časom zošedivejú vlasy, niekto sa zase pôsobením času úplne zmení a iní...iní vďaka času dokážu zabudnúť.
...

No a ja nespadám ani do jednej z týchto kategórií.

Moje vlasy sú stále hnedé, ja som stále taká istá a niečo ako- zabúdanie- mi vôbec nehrozilo.

Už som sa síce vyrovnala s tým, čo sa stalo a dokonca som bola šťastnejšia a uvoľnenejšia, to však neznamenalo, že som zabudla.

Ani som netušila ako a zase prešlo niekoľko mesiacov. Tie som trávila predovšetkým v škole, kde som sa o dušu snažila získať, čo najlepšie známky.

Čakala ma totiž vysoká a tak som si v apríli podávala prihlášku, písala eseje, životopisy a dlho premýšľala aký bude môj ďalší krok. Nakoniec som si vybrala Kalifornskú univerzitu v Berkeley, kde od budúceho septembra začnem študovať právo, vždy som totiž mala zálusk na spravodlivosť.

Keď spomínam spravodlivosť... Od jeho odchodu uplynulo presne, jedenásť mesiacov a dvadsaťjeden dní. Viem to, pretože to počítam...

Veľmi inteligentné.

Čo sa však týka jeho, neviem takmer nič. Nieže by som sa prestala zaujímať, ale ľudia v mojom okolí ho jednoducho z ničoho- nič prestali spomínať. Akoby sa mi snažili pomôcť a donútiť ma, čo najrýchlejšie zabudnúť. Dokonca aj, keď som sa rozprávala s jeho mamou, alebo súrodencami, nepadlo medzi nami, čo i len jediné slovo o ňom.

Všetci ho prestali zmieňovať. Chris mlčal, Cam a Hugo takisto a ak som sa snažila dostať pod kožu Emme tá, len ledabolo pomykala plecami.

Napokon som si na to musela zvyknúť a prestať zbytočne zhromažďovať nepotrebné informácie o niekom, komu som nestála ani jedno prosté- „Dovidenia."

Hneď po záverečných skúškach som začala pracovať v kaviarni aj cez týždeň. Neskutočne som si to však užívala, pretože to zďaleka nebola taká nuda ako po víkendoch. Aj Kate sa vrátila z univerzity, popriala mi veľa šťastia, zagratulovala k úspechu a odletela na dva mesiace do Londýna, za novým priateľom. Bola som natoľko šokovaná, že som ostala päť minút civieť s otvorenou pusou.

Kate. Mala. Priateľa.

Nieže by nikoho nikdy nemala, ale táto informácia ma načisto vyviedla z miery.

„Tváriš sa, akoby som ti práve povedala, že som tehotná," utrúsila ironicky a nahnevane otvorila chladničku.

Nie, vzťahy medzi nami nie sú znova sesterské ako, keď sme boli malé. Máme však prímerie a to nám dostatočne stačilo.

„Prepáč," prečistila som si hrdlo. „Teda gratulujem. Je to len pre mňa prekvapením."

Zdvihla obočie a nepatrne sa usmiala. Za ten rok sa jej rozšírili boky a aj do tváre bola úplne iná, až som si za to takmer dala facku, pretože som si ju vôbec nepamätala.

„Ty si si myslela, že navždy ostanem zamilovaná do Tonyho?" zasmiala sa a pokrútila hlavou.

V tej chvíli som zostala stáť. To boli totiž presne dva mesiace ako niekto v mojej prítomnosti spomenul jeho meno.

„Myslela," priznala som a ona vybuchla smiechom.

„Milá Ria," zatiahla a potľapkala ma po pleci. „Keď pôjdeš na výšku a uvidíš tu kopu krásnych a inteligentných chalanov, niekto ako Anthony Cooper ti ani nezíde na um."

A mala pravdu, pretože tam ma čakal úplne nový život.

Doma sa však zdržala iba dva dni, cestovala totiž za mamou, s ktorou sa chystala stráviť aspoň týždeň. No čo, ona jej bola skrátka sympatickejšia ako ja s otcom. Nerozlúčili sme sa vrúcnym objatím, ani sme si nepodali ruky, či nepopriali Veselé Vianoce, len sme sa na seba uškrnuli a ona odišla, nezabúdajúc dodať to svoje - „Maj sa, krpec."

*

„Prepáč, Ria," usmial sa Chris a podal mi svoj ďalší prázdny pohár.

Už deviaty.

„Vážne si dnes až priveľmi otravný," vzdychla som a unavene ho obslúžila.

Vypil deväť pohárov horúcej čokolády a ešte stále ma prosil ďalšie, NAVYŠE(!), nebol ani na záchode!! Ako to len robí?

„Mám len zlú náladu," naoko zahromžil a podoprel si hlavu, aby tak pôsobil unavenejšie.

Neverila som mu, pretože som si bola stopercentne istá tým, že má niečo za lubom. Vždy sa totiž potmehúdsky usmieval, keď som obsluhovala iných zákazníkov a stále úpenlivo sledoval svoj mobil.

„Máš rande?" opýtala som sa ho a položila pred neho ďalšiu dávku horúcej čokolády.

Všimla som si ako sa zatváril znechutene, no napokon mi venoval presvedčivý úsmev. „Presne. Mám rande," prikývol a zľahka si odpil. Podľa výrazu v tvári mi bolo hneď jasné, že má horúcej čokolády už po krk a tak som sa opýtala to, čo ma zaujímalo už vyše troch hodín.

„Prečo to robíš Chris?"

Nechápavo nadvihol obočie. „Robím čo?"

„Sedíš tu, piješ niečo čo ti nechutí a navyše... ako to robíš, že si ešte stále nebol na záchod?" vybalila som na neho a on prekvapene otvoril ústa.

„Čo to melieš?" pokrútil hlavou. „Bol som na záchode pred pár minútami, keď si ty obsluhovala henten mladý pár," ukazovákom celkom otvorene namieril ich smerom a ja som ho frustrovane plesla.

„Si dnes až priveľmi podozrivý. Niečo sa stalo?"

Opäť len pokrútil hlavou. „Čo by sa malo stať?"

„Ja neviem," mykla som plecom. „Len mi na tebe niečo nesedí. Pil si?"

Rozosmial sa. „Och áno, mami. Nebuď trápna, len mám chuť s tebou stráviť toto veľmi zaujímavé popoludnie. Čo je na tom?"

Keďže bola kaviareň dosť pustá, posadila som sa oproti nemu a váhavo si ho prezrela. Naozaj sa tváril normálne, ale niečo v jeho očiach priam kričalo, že všetko, čo hovorí je lož.

„Ak sa dobre pamätám," mávla som rukou vo vzduchu, snažiac sa nabudiť dramatickú atmosféru. „Raz si povedal, citujem- „Neznášam toto miesto, je plné kníh a ľudí, ktorí sú v knihách zahrabaný. Ako tu môžeš pracovať?" koniec citácie, takže mi dovoľ sa ťa spýtať, čo to stváraš?"

Chris sa zmätene poobzeral, spojil pery do úzkej priamky a nakoniec prudko vydýchol. „Tak fajn," rozhodil rukami. „Na niekoho tu čakám, ale zdá sa, že ten niekto sa na to poriadne vysral!"

„Mal si mať rande?"

Skrčil obočie a niečo ticho zamumlal.

„Takže áno?" naliehala som a on stále šomral.

„Áno, áno," dostal zo seba napokon. „Mal som mať rande, ale tej osobe asi vôbec nezáleží na tom, na čom sme sa dohodli. Čer to ber!"

„Môžem ti nejako pomôcť?" natiahla som sa k jeho ruke a jemne mu ju stisla.

Venoval mi len úsmev, ktorý sa však podobal na smutný úškrn a chabo pokrútil hlavou.

„Nechceš napríklad," žmurkla som. „Ďalší pohár horúcej čokolády?"

„Fuj!" zhnusene sa zaškľabil. „Už nikdy!"

Pobavilo ma to natoľko, že som sa rozosmiala.

„Som rád, že sa bavíš," odsekol nabrúsene a vytrhol svoju ruku z tej mojej. „Aspoň niekto."

„No tak, Chris," chlácholivo som vstala a pohladila ho po strapatých vlasoch. „To dievča za to zrejme nestojí, keď sa sem ani neobjavilo. Nemyslíš?"

„Úplne," zahromžil a venoval mi silený úsmev.

Chcela som ho ešte objať alebo len niečim rozosmiať, ale zazvonil mu telefón, ktorý si okamžite priložil k uchu a celkom rozhnevane zvrešťal. „Do čerta! Kde si?"

Chudák dievča, má to ťažké.

Odišla som obslúžiť ďalších ľudí, zatiaľ čo Chris ustavične telefonoval. Už sa však nerozčuľoval, len slabo prikyvoval a niečo nepretržite rozprával. Keď odtiahol mobil od ucha chcela som sa spýtať ako to dopadlo, ale on len pokrútil hlavou, akoby vycítil, že sa na niečo také chystám a znova niekomu zavolal.

Trvalo mu to takmer pätnásť minút, kým konečne zložil. Na tvári sa mu však nepohyboval žiaden úsmev, žiaden úškrn, ba naopak bol bledý a pozeral do prázdna. Vycítila som, že niečo nie je v poriadku.. a to čo prišlo potom ma celkom zlomilo.

Zase som do toho padla, svet sa mi opäť zrútil a všetko, čo som sa snažila za ten rok postaviť sa rozpadlo...