Každá situácia má svoje svetlé, aj tmavé stránky.

V septembri zase začala škola, to bolo presne tri týždne od jeho odchodu. Trávila som veľké množstvo času v knižnici, vychutnávajúc si voňavé knihy a samotu, ktorá sa stala veľkou súčasťou môjho života. Nie však na dlho.

Snažila som si udržiavať krok so všetkými úlohami a tým zamestnávať svoju myseľ od všetkých spomienok na neho, a pomáhalo to. Každým dňom som na neho myslela menej a menej. Teda aspoň do chvíle kým som nebola sama. Vtedy som padla na posteľ, zatvorila oči a zovierala ruky v päste, prekonávajúc slzy.

Chýbal mi. Stále mi chýbal.

Vedela som však, že presne to obaja potrebujeme. Odlúčenie. Aj keď to neskutočne bolelo, ľúbil ma a ja som ľúbila jeho.

Spočiatku som sa veľmi hnevala. Už som nedokázala plakať a ľutovať sa, a neostávalo mi nič iné, len hnev. Hnev a agónia, ktoré ma spaľovali a pocit, že čochvíľa vybuchnem.

Odišiel a ani sa nerozlúčil, pretože... pretože si myslel, že to nezvládnem, pretože si myslel, že k nemu necítim to, čo cítil on ku mne.

Odišiel, pretože to bol jeho sen a on jednoducho potreboval odísť. Aspoň tak mi to vysvetlil Chris, ktorý napočudovanie ostal v meste a stal sa ďalšou súčasťou môjho nového života. Často sme spolu sedávali pod nočnou oblohou v parku a sledovali sme hviezdy. To boli tie chvíle, kedy som samej sebe dovoľovala opäť na neho myslieť.

Tak tomu bol aj teraz.

„Ozval sa ti?" opýtala som sa a Chris mi venoval ostražitý pohľad.

„Nie," vzdychol a jemne sa usmial. „Môže volať iba rodine, teda to mi hovorila jeho mama."

„Aj mne," prikývla som a obaja sme zaklonili hlavy.

„To ma za to, že je idiot," zasmial sa Chris a ja som ho hravo buchla do ramena. „No čo, hovorím pravdu. Mohol ísť na ktorúkoľvek univerzitu v okolí a on vypadne priamo do tej najväčšej..." zakašľal, aby tak zakryl nadávku. „Teraz môže posielať biele holuby, aby sme vedeli, že žije."

„Hej!" buchla som ho o čosi silnejšie. „Žiadne reči o smrti v mojej prítomnosti."

Chris vyčaril široký úsmev a ukazovákom mi ťukol po nose. „No čo. Nebuď fajnovka, vystrojíme mu krásny pohreb, chvíľu nad ním poplačeme a potom sa vezmeme, splodíme spolu krásne deti a ak to bude chlapec môže mať jeho meno."

Úprimne som sa rozosmiala a zase ho silno udrela do ramena. „Pripomeň mi prečo sa s tebou vôbec kamarátim."

„Pretože som dokonalý?"

„To určite," prikývla som a on sa sebavedomo vystrel.

„Čo povieš na ďalšiu party?" navrhol a ja som zhnusene skrčila tvár.

„To ani náhodou. Mám migrénu," zaklamala som a on sa pochybovačne usmial.

„Nedostatok sexu?" nadvihol obočie a naklonil sa mojim smerom.

„Si debil," vyslovila som pomaly a jemu z pier ušiel krátky smiech.

„Ale no tak, Ria. Už je tomu takmer mesiac a vieš, čo sa hovorí," naznačil rukou vo vzduchu a ja som sa zatvárila nechápavo.

„Neviem čo sa hovorí a ako tak na teba pozerám, ani ma to nezaujíma."

„No tak, s Tonym sme kamaráti, samozrejme, že mi rozprával ako ste spolu..."

Skočila som mu do reči. „On ti rozprával o našom sexuálnom živote?"

To ho rozosmialo a zase ma ťukol po nose. „Chcel som povedať, že mi rozprával ako ste spolu pozerali filmy, ale ďakujem cítim sa poctený. Dostanem aj detaily?"

„Debil," zopakovala som a obaja sme sa rozosmiali.

*

V piatok večer sme sa dohodli, že si spolu niekam vyjdeme. Hugo sa vrátil na víkend domov a tak sa k nám aj s Cam pridali. Tá sa so mnou stále bavila, akoby sa bála, že sa pri spomenutí Tonyho mena rozpadnem. Hneď však zistila, že som v pohode a to napätie, ktoré dovtedy medzi nami bolo uvoľnene povolilo.

„Ani si neviete predstaviť aká je to nočná mora," hromžil Hugo a oduševnene rozhadzoval rukami. „No to si nevieme," zatiahol Chris a ostražito sa posunul bližšie ku mne, akoby sa bál, že mu rozzúrený Hugo môže ublížiť.

Ten ho však ignoroval a namiesto toho ho pobúchal po pleci. „Uznávam ťa, že si sa rozhodol rok oddýchnuť, mám pocit, že sa čochvíľa zbláznim."

„Tak vieš," zasmial sa Chris a rukou ma objal okolo ramien. V poslednej dobe to robil dosť často a tak som si až prirýchlo zvykla. „Nás inteligentných je málo. Ty a Tony ste bohužiaľ iná liga a v tomto nehráme za rovnaký tým."

„Keď je reč o Tonym," kývol Hugo. „Vie, že mu balíš Riu?"

Obaja s Chrisom sme sa zasmiali. „Čo povieš Ria?" oslovil ma a ja som vystrúhala uvoľnenú grimasu.

„Ty mi povedz..." usmiala som sa. „Čo povie Tony na to, že ma balíš?"

„Stane sa krstným otcom našich detí?" zavtipkoval a zase sme sa zasmiali.

Vyslúžili sme si preto trocha zmätené pohľady od Huga aj Cam, ktorá sa takmer začala dusiť na svojom pomarančovom džúsy.

„Pokoj ľudia," vyslovila som a prečistila si hrdlo. „Sme len kamaráti. Nič viac, nič menej."

Aj keď sa obaja tvárili, že pravda je na ich strane, mňa to nerozhádzalo. Vedela som totiž, že Chris je v mojej prítomnosti tak často, hlavne preto, že mu to kázal Tony. Nie, nepovedal mi to sám, len sa raz preriekol a to mi celkom stačilo.

Odišiel, ale predsa donútil svojho najlepšieho kamaráta, aby na mňa dozrel.

Prečo mi to robí tak ťažké?

Samozrejme, nechcela som na neho zabudnúť a hodiť všetko, čo sme spolu prežili, len tak za hlavu. Uvedomovala som si totiž, že jedného dňa by aj tak odišiel. Potreboval ísť na univerzitu a či to bolo tu, alebo tam, odišiel by. Jediná vec, čo ma stále bolela, bol fakt, že sa nerozlúčil... že ma len tak opustil, aj keď sme už vlastne spolu ani neboli, myslela som si, že po tej noci by sme znova mohli byť.

Keby nezdupkal.

Chýbaš mi.

Naťukala som a hlavou sa oprela o mäkký vankúš.

Hrozne mi chýbaš.

Tieto správy však nemali príjemcu a navždy ostávali uschované v mojich konceptoch. No istým spôsobom mi pomáhali dostať zo seba všetky tie pocity, ktoré ma trápili po nociach.

Už som však nebola opustená ako pred pár mesiacmi. Mala som okolo seba ľudí, ktorých skutočne zaujímalo to ako sa cítim. Cam, pani Nicolnsnovú, Chrisa, Huga a dokonca aj Tonyho mamu a Emmu s Lukom. Kopu svojho času som trávila u nich doma, pripravovali sme večeru, smiali sa na rôznych vtipoch a dokonca sa rozprávali aj o ňom. Vždy som tak vedela to ako sa má. Raz dokonca domov volal práve v čase, keď som tam bola aj ja. Nemohla som však prijať ponuku, aby som si sním pohovorila, bola som totiž až príliš ranená, až príliš nahnevaná.

Aj veci doma sa dali do poriadku. Mama po pár mesiacoch odišla, nechcela sa totiž už viac trápiť. S otcom podpísali rozvod, zašli na pojednávanie a obaja boli voľní. Keby som bola menšia, určite by ma ich rozchod ranil, ale časom som prišla na to, že tak to bolo správne. Neboli si skrátka súdení, neboli pre seba vhodní, nepatrili k sebe a tak museli ísť každí svojou cestou.

Ja som ostala s otcom, ktorý sa mi stal obrovskou oporou. Po večeroch sme spolu pozerali vojnové filmy, jedli sme pizzu a dlho, dlho sme sa rozprávali. Bol ďalším dôležitým človekom, ktorý mi pomáhal na nohy.

Najlepšou udalosťou však bol môj návrat do práce. Konečne som sa totiž mohla znova zašívať medzi policami, rozprávať s ľuďmi a piť hektolitre horúcej čokolády. Aj pri tom som však myslela na neho a stále som uvažovala, či aj ja jemu chýbam tak, ako on chýba mne. Či aj on na mňa myslí, každú sekundu dňa. Či vôbec netúži vrátiť sa späť, vrátiť sa ku mne.

Nech to znie akokoľvek sebecky, chcela som, aby sa vrátil späť.