Zobudila som sa na pretrvávajúci nepríjemný pocit, bolesť hlavy a smäd, ktorý spôsoboval ostré škrabanie v krku. Chcela som vstať a napiť sa vody, ale bola som natoľko unavená, že bolo extrémne ťažké čo i len otvoriť oči. Namiesto toho som sa posunula bližšie do stredu postele a rukami hľadala záchytný bod.

Ten tam však chýbal.

Tá myšlienka ma vydesila tak veľmi, že som okamžite preľaknuto otvorila oči.

Tony bol preč.

Už to nevedeli len moje ruky, ale zistili to aj oči, ktoré zúfalo skenovali prázdnu posteľ. Zostala po ňom len jeho dokonalá vôňa, nič viac, nič menej.

„Tony?" šepla som chrapľavo a pomaly sa posadila.

Nikto sa však neozval.

Nemohol len tak odísť, však nie?

„Tony?" zopakovala som a vstala, čo nebolo také jednoduché, keďže sa mi stále točila hlava.

Určite neodišiel, len pripravuje raňajky. Neodišiel by.

Navliekla som na seba župan, schytila nové oblečenie a zatvorila sa v kúpeľni. Tentokrát som sa cítila oveľa horšie ako po poslednej party. Bolelo ma celé telo, napínalo ma na zvracanie a na zápästiach sa mi vytvorili drobné modriny. Musela som uznať, že som naozaj konala ako decko a naivne som verila človeku, ktorý sa zdal byť priateľský.

Jeremy ma skoro znásilnil.

Lenže tá príšerná noc predsa len niesla v sebe určité pozitíva a ja som konečne mohla byť zase s Tonym. A to bolo za posledné obdobie to najkrajšie, čo sa mohlo stať.

Keď som na seba navliekala čierny hrubý sveter, na perách sa mi objavil široký úsmev. Ľúbi ma, ešte stále ma ľúbi, a ja som sa nemohla dočkať, kedy mu poviem tie isté slová.

Hodiny na stene ukazovali jednu poobede, spoza okna vkukovali do izby slnečné lúče, ale ja som sa aj tak cítila uzimene a chladno, akoby bolo niečo zlé.

Všetko je fajn Ria, nič sa nedeje, utvrdila som samú seba a s tými slovami sa vybrala do kuchyne. Naozaj som očakávala, že ho tam nájdem postávať so širokým úsmevom na perách. Ale na moje vlastné sklamanie bola kuchyňa až mŕtvolne prázdna. Kate totiž pred pár týždňami odišla na vysokoškolský tábor a rodičia boli určite v práci.

*

Keď som konečne po úpenlivom hodinovom kráčaní došla pred jeho dom, zovrelo mi hrdlo.

Celú cestu som totiž strávila premýšľaním nad tým, čo mu poviem, ako mu to poviem a hlavne, či mu to mám vlastne povedať. V hrudi ma pálili obavy a nohy som mala ako z plastelíny. Nič ma však nezastavilo a ja som sa prinútila pritlačiť ukazovák na zvonček.

Dvere otvoril Luke, s výrazom v tvári, ktorý mi napovedal, že niečo naozaj nie je v poriadku.

„Ahoj," kývla som rukou a venovala mu silený úsmev.

„Ahoj, Ria," usmial sa, ale netrvalo to dlho. „Dávno sme sa nevideli."

Krátko som prikývla a strnulo prestúpila z nohy na nohu. „Je doma Tony?" dostala som zo seba a pohľad rýchlo sklopila k zemi. Nechcela som totiž na jeho tvári vidieť náznak súcitu alebo zmätenosti.

„Ja," prečistil si hrdlo a pokračoval. „Mala by si niečo vedieť..."

Jeho veta ma donútila venovať mu pozornosť, ale to sa už v dverách objavila Tonyho mama.

„Ria," oslovila ma a hlas sa jej pritom trochu zachvel. „Poď ďalej."

Netušila som, prečo sa ku mne správa odrazu tak milo, alebo čo je príčinou takejto ohromnej zmeny, ale uvítala som to s otvorenou náručou.

„Prišla som za Tonym," vysvetlila som a oboch som ich obdarila hraným úsmevom.

To čo som však videla pred sebou donútilo môj úsmev ihneď sa vytratiť.

„Stalo sa mu niečo?" spýtala som sa s narastajúcou panikou. „Prečo sa tvárite, akoby sa mu niečo stalo. Je v poriadku, však?"

Obaja mali na tvári sklamané výrazy, ale to ničomu nenasvedčovalo. Nakoniec prehovorila opäť Tonyho mama. „Choď do svojej izby Luke," prikázala mu a on mi venoval súcitný pohľad. „A ty si sadni Ria, máme sa o čom rozprávať."

Urobila som ako povedala a posadila som sa na mäkký kožený gauč, zatiaľ čo sa ona usadila hneď vedľa mňa.

„Pozrite," začala som a rukami si prechádzala po stehnách. „Ak sa mu niečo stalo, tak mi to povedzte priamo, pretože toto napätie ma ubíja."

„Ja viem," prikývla a nečakane ma chytila za ruku.

„Je v poriadku, však?" zopakovala som a roztrasene sa nadýchla.

„V úplnom poriadku," usmiala sa, ale zas to bol len krátky a falošný úsmev. „Viem, že sa to medzi vami v poslednej dobe skomplikovalo, ale musíš sa cez to preniesť."

„Chcem sa s ním len porozprávať, nič viac nič menej," povedala som a zrak mi padol na naše spojené dlane.

Prečo sa ku mne správa tak milo?

„To nepôjde Ria," prehovorila ticho a mne sa úplne zastavilo srdce. „Tony totiž dnes ráno odišiel."

Odišiel? Odišiel kam?

Z pier mi však vyšla úplne iná veta. „Mne to nevadí, ja tu na neho kľudne počkám, to čo mu chcem povedať, je totiž veľmi dôležité."

Chcem mu totiž povedať, že ho ľúbim.

„To nepôjde Ria," dostala zo seba šepotom.

„Ako to, že to nepôjde?" opýtala som sa, cítiac v očiach prvé slzy.

Prosím, nech to nie je to, čo si myslím.. prosím.. prosím..

„On sa totiž už nevráti. Aspoň nie teraz."

Pocítila som prudkú bolesť v hrudi, obrovskú hrču v krku a náhle som nedokázala dýchať.

„Ako.. ako to, že sa nevráti?" spýtala som sa ticho, neistá si tým, či naozaj túžim poznať odpoveď na túto otázku.

„Dnes skoro ráno odišiel do West Pointu," vysvetlila a silnejšie stlačila naše spojené dlane. „Prijali ho na Vojenskú akadémiu...." chvíľu sme zotrvali v tichu. Ja som plakala a ona ma chlácholivo hladila palcom po hánkach. „Je mi to ľúto, Ria."

Aj mne to bolo ľúto. To, že som mu to nepovedala skôr. To, že som sebec a aj to, že ma znovu opustil. Pretože aj toto spôsobilo, že sa moje už dovtedy zlomené srdce rozbilo na ďalších milión drobných kúskov.

„Je mi to hrozne ľúto," zopakovala jeho mama už po stý krát a ani som netušila, čo ju k tomu viedlo, ale odrazu ma držala vo svojom náručí a obe sme úpenlivo plakali. Ja nad stratou lásky a ona nad stratou ďalšieho syna. Vedela som, že pre mňa nastáva ďalšie ťažké obdobie, ktoré tentokrát bude trvať oveľa dlhšie ako dva krátke mesiace. No a moje ľúbim ťa aj naďalej ostáva iba mne.