To čo som cítila v ten večer, nebolo ani zďaleka tak hrozné, ako to, čo som cítila na druhý deň.

Tupá bolesť v hlave, nevoľnosť a sucho v ústach. Cítila som sa akoby ma prešiel parný valec. Nemohla som sa ani pohnúť, bez toho, aby som trápne skuvíňala. Lenže boli aj horšie veci. Napríklad spomienky, ktoré sa mi z ničoho nič ako záblesk zjavovali v mysli. Jedna horšia ako druhá. Najprv som to nechápala, JA predsa nie som taká... ale opak bol pravdou.

Možno som v tú noc naozaj prekročila hranicu svojich možností. Možno som sa ozaj správala, akoby som to nebola ja. Ale nič z toho čo sa stalo sa už nedalo vrátiť späť.

Áno, opila som sa. Divoko som tancovala, nechávala som ostatných chalanov, aby sa ma dotýkali tak ako sa ma dotýkal on a dovolila som si ešte viac... dovolila som si omnoho horšie veci.

To predsa nie som ja. Ozývalo sa mi v mysli tak hlasno, že som sa bála, že to ľudia okolo mňa môžu počuť aj cez hlasnú hudbu. Našťastie nepočuli a ja som aj naďalej robila hlúposti.

Keď som sa po hodine neúspešných pokusov konečne dostala z postele a spustila na seba nepríjemný príval studenej vody, moju myseľ naplnila ďalšia spomienka. Táto ma však zamrazila, zbavila dychu a úplne dostala. Bola to spomienka na chalana, ktorý ma pri drzom tancovaní pritlačil ku stene. Obaja sme sa rozosmiali, obaja sme nevnímali nič iné len jeden druhého a v tej chvíli, práve v tej chvíli som opäť myslela na Tonyho. Ani neviem ako sa to stalo, kto urobil prvý krok, ale naše pery sa stretli v žiadostivom bozku.

Áno, ten chalan bol Jeremy.

Matne som si spomenula ako ma chytil za zadok, ako ma pohladil po vlasoch, ako dookola niečo šepkal. Odrazu sme boli v jednej z prázdnych izieb, už po druhýkrát za jeden večer. Tentokrát sme sa však nerozprávali, len sme padli na postel, neustále sa bozkávajúc a skôr než sme zo seba stihli strhnúť šaty, úplne som sa spamätala.

„Och, bože," vydýchla som, zatvorila oči a pomaly sa zosunula po chladnej stene až na zem.

Výčitky, obrovské výčitky, presne to som cítila. Tá spomienka spôsobila, že som sa roztriasla a zase rozplakala. V poslednej dobe totiž nerobím nič iné, len plačem. Pravda však bola, že celý ten čas ako ma Jeremy bozkával som nemyslela na neho, ale na Tonyho. Na jeho ruky, na jeho pery, na neho.

Domov ma priviedla Cam, ktorej som skočila s plačom do náručia, hneď ako sa mi podarilo ujsť z tej prekliatej izby. Najprv sa vypytovala, prečo plačem a či mi niekto niečo urobil, ale keď pochopila, že zo seba nič nedostanem, nechala to tak.

Som troska, zamilovaná, hlúpa troska.

*

Trvalo mi to ďalších pár týždňov, aby som sa z toho dostala. Konkrétne tri. Tri dlhé týždne, ktoré som strávila zatvorená doma.

Aj napriek tomu, že bolo leto a ľudia sa potulovali po vonku, ja som preferovala samotu. Pretože, keď je človek sám nikto mu nemôže ublížiť, pokiaľ si teda neubližuje sám. Vtedy to je úplne o inom.

Nakoniec som sa však premohla a urobila som pár dôležitých krokov, až k domu pani Nicolnsnovej. Tá sedela vonku na záhrade, na jednej zo svojich pohodlných kresiel a v ruke zovierala šálku čaju. Aj napriek tomu, že bolo extrémne teplo mala úsmev na perách a pokojný výraz v tvári.

„Ria, dievčatko," vzdychla, keď si ma všimla a potešene ma pohladila po vlasoch. „Ako sa mi máš? Dávno si tu nebola, už som si myslela, že si na mňa hádam aj zabudla."

Prvýkrát po dlhej dobe sa mi na perách zjavil úprimný úsmev. „Na vás by som nikdy nezabudla."

Posadila som sa na kreslo vedľa nej a vystrela som nohy, aby do nich slnečné lúče priniesli aspoň trochu farby.

„Viem čo sa stalo," ozvala sa po chvíli ticho pani Nicolnsnová a ja som zastonala. „Neskutočne si schudla, si bledá a vôbec sa neusmievaš."

Hodila som rukou, že na tom vôbec nezáleží, ale ona starostlivo pokračovala. „Mne môžeš povedať všetko, vieš to."

„Viem," vydýchla som a zatvorila oči, nebola som pripravená niekomu to povedať. Dostať zo seba to, čo som prežívala posledný mesiac.

„Aj ten chlapec sa trápi," dostala zo seba a to celkom zaujalo moju pozornosť.

„Ako... ako to môžete vedieť?" spýtala som sa očami sledujúc jej starú, no stále krásnu tvár.

„Bol tu. Často tu chodí, posledné týždne takmer pravidelne," povedala a jemne sa usmiala.

Zbledla som, nedokázala som sa nadýchnuť a všetko, čo som sa tak starostlivo snažila schovať pred rodičmi sa zase chcelo dostať na povrch.

„Neboj sa," pohladila ma po ruke, ktorú som mala položenú na operadle. Ani som si neuvedomila ako úzkostlivo ho zvieram. „Dnes sem nepríde," pokrútila hlavou. „Dnes nie je jeho deň."

„Och."

„Trápi sa," zopakovala a chytila mi dlaň do tých svojich, v ktorých len pred pár sekundami zvierala hrnček s čajom. „Je na tom rovnako ako ty."

Nemohla som tomu pomôcť. Nemohla som tomu zabrániť a zase som sa rozplakala.

*

Týždeň na to som urobila ďalší nezaujímavý krok a zase som sa ocitla na party. Lenže tentokrát som sa neobliekla vyzývavo, nenaniesla som na seba kilo nepotrebného make- upu a namiesto vysokých opätkov som zvolila pohodlné tenisky. Nie len, že som možno vyzerala lepšie, ale rozhodne som sa tak cítila. Ľudia na mňa už nepozerali ako na zjavenie, nešepkali si za mojím chrbtom a vždy, keď som si chcela vypiť mala som to jednoduchšie. Dostať sa k pivu bola úplná hračka.

A presne tak som začala. Najprv som do seba dostala päť pohárov piva, dve vodky a jednu cigaretu a potom to zase šlo z kopca.

„Nemôžeš to ovládať?" ozvalo sa vedľa mňa a ja som šokovane odskočila.

„Och môj bože," vymotala som zo seba a v tvári sa mi okamžite objavila červeň.

„Volali ma už všelijako, ale toto je rozhodne nové. Rád ťa zase vidím Ria," zasmial sa a červeň v mojej tvári sa zväčšila.

„Jeremy," oslovila som ho zahanbene. „Nemyslela som, že ťa tu stretnem."

„Potom čo si vyviedla minule som si to nemyslel ani ja," hravo ma buchol lakťom.

„Ach, to," kývla som hlavou, akoby ten moment už beztak nebol dosť trápny.

„Ach, to," zopakoval a na perách sa mu pohrával arogantný úsmev.

„Prišlo mi zle," dostala som zo seba a hneď na to sa v hlave imaginárne prefackala. Bolo mi zle, vážne Ria?

„Áno," prikývol. „Väčšine ľudí príde zle a potom ich nevidíme takmer mesiac. Úplne obyčajné."

Mykla som plecom a zahanbene sklonila hlavu. „Nemala som náladu a ani čas."

„Zabúdanie?" opýtal sa a roztomilo si zahryzol do spodnej pery.

„Nie," vzdychla som. „To nie je až také jednoduché," otočila som sa, keďže som dovtedy stála chrbtom k ostatným ľuďom a pozorne som si poobzerala celú miestnosť.

Všetci sa bavili, poskakovali z miesta na miesto, vášnivo tancovali, navzájom sa dotýkali a v rukách držali plné poháre. Moje staré ja neznášalo takéto preplnené akcie, kde ľudia ľahko zabúdali kým vlastne sú. Ale moje nové ja sa týmto ľuďom rýchlo prispôsobilo.

Chystala som sa odvrátiť pohľad a naďalej sa utápať v alkohole, ale vtedy som si to všimla.

Tie najkrajšie oči v miestnosti. Jeho oči.

Sedel tam. Priamo predo mnou, na koženej sedačke, v ruke držal pohár s čírou tekutinou a pohľadom spočíval na mne.

Tony.

Môj... Tony.

Lenže nič netrvá večne a ešte skôr než som si ten moment stihla zafixovať do mozgu, bol preč. Jeho pohľad sa vytratil a s tým aj moja šanca si to všetko zapamätať. Už na mňa nepozeral, len niečo vysvetľoval ľuďom okolo seba.

„To je on?" ozvalo sa vedľa mňa a ja som zase raz prekvapene zlapala po dychu. A keďže mi srdce divoko bilo, takmer som dostala infarkt.

Nezmohla som sa však na odpoveď a tak som len slabo prikývla. Nemohla som totiž zabrániť tomu, aby som v sebe nepociťovala tú ostrú bolesť. Sklamanie z toho, že sa ma rozhodol ignorovať, keď som tu.. keď stačilo tak málo.

„Čo keby sme otestovali to ako veľmi mu na tebe záleží?" zamrmlal mi Jeremy do ucha a ja som si neuvedomila ako blízko vedľa mňa stojí.

Okamžite som sa odtiahla a pokrútila hlavou. Ďalšie slová zo mňa vychádzali ťažšie než som čakala. „Už na tom nezáleží," šepla som. „On už možno ani nevie, že existujem."