Láska vôbec nie je taká jednoduchá ako ju básnici opisujú v knihách, alebo speváci ospevujú v piesňach. Láska je ťažká.

Najprv vás k sebe priláka, núti vás stratiť hlavu, obetovať všetko, užívať si to, že vás niekto ľúbi a potom sa stratí. Odchádza totiž rovnako rýchlo ako prichádza. Lenže s odchodom za sebou zanecháva obrovské jazvy plné bolesti, ktoré sa nedokážu zo dňa na deň len tak vytratiť. Zostávajú vo vás každú minútu dňa, až kým sa vo vašom živote neobjaví osoba, ktorá vás donúti toto všetko cítiť odznova.

A presne tak som sa cítila.

Prázdna. Nepotrebná. Neschopná. Prvé dni som nedokázala vôbec nič. Jesť, piť, spať. Všetko bolo odrazu až príliš komplikované a ťažké. Nemohla som sa dokonca ani s nikým rozprávať. Teda, skôr som nechcela.

Jediné čoho som bola schopná bol plač. Ten sa stal mojím jediným spoločníkom, vo dne i v noci. Plakala som takmer stále, pri každej príležitosti, s každou myšlienkou, ktorá len na malý moment zaletela k nemu. Bolo to zvláštne, ale nič iné som ani robiť nechcela. Len plakať a čo najrýchlejšie zabudnúť.

Na ďalší týždeň som sa dostala do fázy, ktorá predstavovala ľútosť. Objavili sa vo mne obrovské výčitky svedomia. Dávala som si za vinu hádam všetko, čo sa v ten deň stalo. To, že sme sa pohádali, to, že som ho vyhodila a aj to, že som si ho nevypočula. Možno to mohlo dopadnúť všetko inak. Po čase som začala chodiť do školy. Opäť som sa dostala medzi ľudí a každá chodba, každá stolička, každí študent mi pripomínali jeho. Bol na každom kroku, aj keď tam v skutočnosti nebol a stav mojej úzkosti sa zvyšoval.

Všetko sa však zamotalo ešte viac, keď sa Tony objavil u nás doma. Otvoril mu otec a prosil ho, aby odišiel, zatiaľ čo som ja bezmocne sedela na schodoch a objímala si kolená.

„Vy to nechápete," vzdychol Tony a hlas sa mu zachvel. „Musím s ňou hovoriť."

„Je mi to ľúto," zopakoval otec už po stý krát. „Nemôžem nič urobiť chlapče."

„Nechcel.. nechcel som ju zničiť," započula som a moje srdce sa roztĺklo tak rýchlo, že som sa bála, že mi hádam vyskočí z hrude. Proti ďalším slzám a vzlykom som bola úplne bezmocná a tak som sa im zase poddala. Takto ma našiel až otec, ktorý ma v tichosti objal a dookola opakoval, že to bude dobré. Ach. Kiežby.

Už som nevedela čo robiť. Čomu veriť a ako ďalej stretávať ľudí čo majú niečo spoločné.. s ním. A tak som zamedzila všetky kontakty, ktoré nás spojovali. Nestretávala som sa s Chrisom, Hugom a dokonca ani s Cam. Títo ľudia pre mňa znamenali kopu spomienok a to som nechcela dopustiť. Nechcela som spomínať.

Lenže moje myšlienky si aj tak robili svoje a ja som v každom človeku videla kúsok neho. Vždy, keď bol niekto ku mne milý... myslela som na neho. Keď sa na mňa niekto usmial, zase som myslela na neho. Keď som videla zamilovaní pár, myslela som na neho. Bol všade. Bol totiž až priveľkou súčasťou môjho života, bol mojím všetkým, poznal každé moje tajomstvo, všetky moje útrapy. Poznal ma tak dokonalo ako nikto nikdy pred tým. A to ma doviedlo až k ľútosti, že som mu to všetko povedala, že som mu všetko dala, že som sa na neho až príliš nadviazala a nakoniec som sľúbila samej sebe, že ak sa jedného dňa znovu zamilujem, nedovolím tej osobe, aby ma zničila tak veľmi, ako to urobil on.

Blížili sa záverečné testy a tak som všetku svoju pozornosť obrátila na ne. Už som neplakala, len som ostala zavretá v izbe a trápila som sa nad obrovským množstvom kníh. Boli to presne tri týždne. Tri najhoršie týždne, ktoré som strávila v nevedomosti, ignorujúc všetko a všetkých naokolo.

Postupne som však začala komunikovať. Najprv s otcom a následne s Cam, ktorú som zase vpustila do svojho života a nebolo to práve najjednoduchšie rozhodnutie. Snažila sa predo mnou mlčať aj keď som vedela, že stačí jedna otázka, a mohla som vedieť o ňom.. všetko, ale nechcela som sa zase trápiť. Už nie.

Kate sa mi vyhýbala a podobne ako ja, trávila všetok voľný čas zavretá v izbe. Bol to jej posledný rok a ja som vôbec netušila, či sa chystá niekam na vysokú, alebo ostane doma. O takých veciach sme sa v živote nerozprávali.

Nestretávali sme sa ani v kuchyni, ani v škole, ani na chodbe a istá časť mňa bola za to neskutočne vďačná. Netúžila som totiž potom, aby ma videla ako veľmi sa trápim, aby konečne mohla zbadať, že ma zničila.

Po skúškach, ktoré sme obe zvládli nastal deň jej promócií a ja som sa bohužiaľ musela zúčastniť. V ten deň ma konečne uvidela. Mala som kruhy pod očami, unavený výraz a červené oči a tak bolo stopercentne jasné, že som znova plakala. Stretli sme sa pred autom a keď ma zbadala na tvári sa jej na pár sekúnd objavil ľútostivý pohľad, ktorý však okamžite zmizol a nahradila ho číra zlosť.

„Ty ešte stále smútiš?" spýtala sa a upravila si svoje dokonalé blond vlasy.

Mala som chuť dostať zo seba niečo sarkastické, ale nezmohla som sa na nič len na chabé prikývnutie. To ju prekvapilo natoľko, že zarazene zostala stáť na mieste, neschopná slova.

„Je..." prečistila si hrdlo. „Je mi to ľúto."

Tentokrát som bola prekvapená ja.

„Nepozeraj tak na mňa," rozhodila rukami. „Môže mi byť niečo ľúto. Odchádzam preč a tak chcem, aby veci medzi nami boli celkom jasné."

Zostala som nehybne stáť. To je ten čas? To je tá chvíľa, kedy sa dá všetko do poriadku?

„Neznášam ťa, ok?" kývla hlavou a navlhčila si pery. „Nikdy som nechcela mať ďalších súrodencov a ty si bola veľkou prekážkou, ale fajn. Sme sestry," vyhlásila a dostala zo seba unavený povzdych. „A toto čo práve poviem... Som schopná povedať iba raz tak si to dobre zapamätaj. Prepáč. Za všetko."

„Ja..." začala som, ale ona ma prudko prerušila.

„Vždy budeš pre mňa krpec, ale si moja mladšia sestra a nechcem odísť preč bez toho, aby som sa ti ospravedlnila. Chcem začať nový život, na novej škole, s novými ľuďmi a keď sa vrátim domov, chcem, aby bolo všetko medzi nami tak ako... kedysi."

„Vyhlasuješ prímerie?" zachrapčala som a ona ľahko prikývla.

„Dočasné."

S tým sa nám za chrbtom objavili rodičia a všetci sme spoločne nastúpili do auta. Kate spokojná a ja úplne vykoľajená. Nečakala som to. Nikdy som od nej nič podobné nečakala a aj keď som si vždy tajne želala mať normálnu staršiu sestru, toto ma dostalo. Čím bližšie od školy sme boli, tým horšie som kontrolovala svoje myšlienky a tie sa z Kate až prirýchlo preniesli na Tonyho.

Bude tam? Stretnem ho? Ako sa správať? Čo povedať? Ako bude vyzerať?

Stávala som sa šialenou.

Lenže on tam nebol. Neprišiel. Nemohol. Nechcel. Uvidela som len jeho rodičov, ktorí ruka v ruke kráčali smerom k rade stoličiek spolu s Lukom a Emmou.

„Nepríde," ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa rýchlo otočila. Cam stála predo mnou, s rukami prekríženými na hrudi, v krátkych čiernych šatách a s vážnym výrazom v tvári.

„Ne- nehľadám ho," vysúkala som zo seba a ona pochybovačne nadvihla obočie.

„Samozrejme, že nie. Nepríde," zopakovala neistým hlasom a potiahla ma za ruku. „Odišiel preč z mesta a chalani nevedia kedy sa vráti."

Informácia podobná tejto ma mala tešiť, ale namiesto toho ma z nej len pichlo v hrudi.

Kam išiel? Čo ak sa mu niečo stalo? Má sa fajn?

Ria.

Cam ma stiahla až na miesto, kde bolo menej ľudí a šťastne sa zazubila. „A práve preto by si mala dnes večer ísť so mnou!"

„Kam?" opýtala som sa ticho, sledujúc ako veselo pôsobí.

„Na jednu skvelú party!" vyhlásila a keď si všimla môj výraz tváre, donútila sa pokračovať. „No tak, Victoria! Celé dni nerobíš nič iné len čakáš a plačeš!"

„To nie je pravda."

„Ale je," prikývla. „Myslíš, že Tony robí to čo ty? Tak určite, že nie! Stretávam ho takmer na každej party a práve to by si mala robiť aj ty. Zabudnúť, vyčistiť si hlavu, spoznať niekoho iného!"

„Aj on... Aj on spoznáva niekoho iného?" zamumlala som cítiac tú hlúpu hrču sĺz.

„To neviem," odsekla a pohladila ma po pleci. „Začínajú prázdniny Ria! Voľnosť, sloboda, party! Nechceš hádam zomrieť doma? Prosím."

Mala pravdu. Už je to mesiac. Nikde som nebola a s nikým som sa nebavila. Navyše tam bude veľké množstvo alkoholu a práve to potrebujem.

„Si si istá, že ho tam nestretnem?"

„Stopercentne," vyhlásila a usmiala sa o čosi širšie.

Kate odchádza, Tony zmizol a škola skončila, prečo sa nebaviť?

„Tak fajn," vydýchla som. „Pôjdem."