Nasledujúce dva týždne so sebou nepriniesli takmer nič nové. Stále som žila ten istý život, s tými istými ľuďmi, čeliac tým istým situáciám. Mama na moje, aj otcove prekvapenie, naďalej zostávala s nami. Prestúpila s pretvárky na dokonalý herecký výkon, ktorý by jej mohli mnohí závidieť. Lenže mňa nedokázala oklamať. Na mňa, jej láskavé slová a skutky vôbec nezaberali. Ja som mala stále ten istý názor.

Kate zostávala taká istá, pracovala, vysmievala sa a robila všetko preto, aby mi kazila život. Snažila sa však omnoho viac a to najmä potom, keď zistila, že sme s Tonym vo vzťahu urobili ďalší dôležitý krok. Po tej dokonalej noci som sa totiž domov vrátila s dobrou náladou a asi najväčším úsmevom na perách, v histórií najväčších úsmevom. V kuchyni som však narazila práve na Kate,ktorá si krájala zeleninu a postupne ju hádzala do mixéra. Keď si všimla ako sa potešene usmievam, hneď jej bolo čosi podozrivé.

„Môžem vedieť prečo sa tváriš, akoby si práve vyhrala milión dolárov?" opýtala sa a postupne si ma premerala, čo mi vôbec nebolo príjemné.

„Čo je teba do toho?" odbila som ju, dávajúc si pozor, aby mi nepokazila náladu. Lenže slová, ktoré hneď na to vypustila z úst, to urobili.

„Dostal ťa?" zasmiala sa a krátko pokrútila hlavou. „Jasné,že áno."

„O čom to hovoríš?" spýtala som sa a ruky si prekrížila na hrudi. Kate ma však odignorovala a naďalej sa venovala načatej práci. Ďalšie dni sme sa k tejto debate vôbec nevracali. Snažila som sa jej dostať pod kožu otázkami, ale ani raz mi neodpovedala a robila všetko preto, aby ma čo najviac nahnevala. Takže všetky naše rozhovory končili hádkou. Nič nové.

S Cam sme sa udobrili hneď ako sme jedna druhú stretli v škole. Padli sme si do náručia a obe sme sa hlúpo ospravedlňovali, až kým nás neprerušilo zvonenie. Nakoniec sme zakopali vojnovú sekeru a rozhodli sa, že budeme stáť jedna pri druhej aj keď sa nám niečo nebude pozdávať. To, že som sa s Tonym vyspala som jej samozrejme nepovedala, nechcela som totiž počúvať jej názory o tom aká som naivná....

A Čo sa týka Tonyho, veci nemohli byť lepšie a krajšie. Potom ako sme spolu okúsili čosi nové, bolo oveľa ťažšie držať sa jeden od druhého. Nechceli sme totiž nič iné, len byť spolu.

Chodievali sme na dlhé prechádzky, držali sa za ruky, nepretržite sa bozkávali, rozprávali a hlavne si vychutnávali prítomnosť toho druhého. A ja som sa každým dňom stávala čoraz závislejšia na tom, že ho pri sebe mám.

Veľa času sme trávili aj u pani Nicolnsnovej, ktorú pustili z nemocnice po týždni ustavičného ležania. Keďže musela v nehybnosti tráviť čas aj doma, snažila som sa byť pri nej čo najčastejšie. Popíjali sme horúcu čokoládu, hrali karty a rozprávali sa o živote. Tony sa k nám pripíjal vždy keď mohol a jeho prítomnosť atmosféru len zlepšovala.

Veci sa zdali byť v poriadku až príliš dlho a ja som čakala,kedy sa skomplikujú. To, že sa to stane tak skoro som však neočakávala.

*****

Ležala som na posteli, v rukách zvierala učebnicu matematiky a pohľadom skenovala rozličné príklady. Koncoročné testy sa blížili a moje vedomosti boli na hranici úplného zúfalstva. Chystala som sa natiahnuť po ďalšiu knihu, ale zapípal mi mobil,na ktorom svietila sms od Tonyho.

Môžem prísť k tebe? Xx

Sama pre seba som sa usmiala, pozrela na neporiadok v izbe a pustila sa do odpisovania.

Práve sa učím a ty by si mal robiť to isté ;)

Odpovede som sa dočkala takmer okamžite.

Môžem ti dať doučovanie z biológie. Som v nej extrémne dobrý.

No ja neviem.

Škoda. Som už totiž pred tvojím domom a nemienim sa vracať.

Tentokrát mi z pier ušiel chichot, vstala som a rýchlo zutekala dole schodmi. Dvere som otvorila tak prudko, že takmer vyleteli z pántov, ale v tej chvíli to vôbec nebolo dôležité. Tony sa opieral o ich vonkajší rám, ruky mal zasunuté vo vreckách svetlých džínsov a pohľad upretý na moju tvár.

„Ahoj," zamrmlal a venoval mi svoj široký úsmev.

Keďže som sa už dávno usmievala, pošepla som len to isté slovo ako on a pozvala ho dnu.

„Si doma sama?" opýtal sa a poobzeral sa dookola, čím sa mu naskytol dokonalý výhľad na celkom prázdny a tichý dom.

„Nuž áno," vzdychla som a pomaly ho ťahala hore schodmi. „Rodičia sú v práci a Kate tiež niekam zmizla."

„Si doma sama," zopakoval a prekvapene otvoril ústa. „A vôbec si ma k sebe nezavolala? Cítim sa dotknutý."

Zatvoril za nami dvere a ja som hlasným povzdychom dopadla na postel. „Chcela som sa učiť."

Tony sa pomaly presunul až ku mne, ľahol si vedľa mňa a pohľadom stále skúmal moju tvár. „Škola je dôležitejšia než ja?"

„Čo to trepeš?" spýtala som sa so smiechom, lenže jeho tvár zostávala bez pohybu. „To si vážne myslíš?"

„Nie," pokrútil hlavou a pohladil ma po líci. „Len som očakával, že pri podobnej situácií budeme spolu."

„Definuj pojem, podobná situácia," zamrmlala som a skrčila obočie.

„To že si tu sama!" zvolal akoby tomu stále nemohol uveriť a zatváril sa nesmierne zmätene.

„Bývam sama dosť často, Tony," odsekla som a chystala sa posadiť. Ale on bol rýchlejší a okamžite ma uväznil pod svojim mohutným telom.

„Prepáč," šepol a jemne sa usmial. „Mám zlý deň."

Prikývla som a pohľadom zotrvala na jeho tvári, ktorú stále zdobil zamračený výraz.

„Čo sa stalo?" opýtala som sa, ale odpovede som sa nedočkala. Tonyho pery sa totiž prisali na moje a všetko zase prestalo existovať. Bozkával ma vášnivo a drsne, akoby na tom závisel celý jeho život. Keď nám dovolil opäť sa nadýchnuť a perami mi skĺzol na krk, zacítila som nepríjemnú vôňu alkoholu.

„Tony?" oslovila som ho, lenže jeho meno mi z pier vyšlo ako trápny pridusený vzdych. Pocítila som ako sa mi usmial do krku a rukami,ktorými dovtedy blúdil pod mojim tričkom sa presunul k lemu teplákových nohavíc.

„T-tony," zopakovala som, keď sa mu podarilo odviazať teplákovú šnúrku a druhou rukou rozopnúť zapínanie podprsenky. „Pre-prestaň," šepla som, ale v ňom to nevyvolalo žiadnu reakciu. Nakoniec som ho od seba prudko odstrčila a okamžite vstala, cítiac v sebe narastajúcu paniku.

„Čo sa deje Ria?" skríkol a podráždene zavrčal. „Čo som urobil?!"

„Si opitý?"

Skrčil obočie a tvár mu zahalil nahnevaný výraz. „To je len moja vec, nemyslíš?"

„Si opitý!" zvolala som. „O piatej poobede!"

„A čo je teba do toho?" oponoval rovnako zvýšeným hlasom.

Pocítila som ako ma bodlo kdesi pri srdci, ale nedala som to najavo. „Kedy si s tým začal?"

„Kedy som začal s čím?" opýtal sa nechápavo.

„S alkoholom!"

„To, že som si dnes s chalanmi trocha vypil nerobí zo mňa alkoholika!" zrúkol a rýchlo vstal. Neurobil však žiaden krok dopredu ani dozadu, takže som ostala v pokoji.

Ako som si to nemohla všimnúť?

„Môžem vedieť čo bolo dôvodom toho, že si si vypil?" prekrížila som si ruky na prsiach a hlavu naklonila na bok. Chcela som pôsobiť čo najstatočnejšie aj keď som sa v skutočnosti triasla ako osika.

„Môžeš sa prestať správať ako moja matka, Ria?"

„Nie som tvoja matka," odsekla som podráždene. „Ale tvoja priateľka a mám právo..."

„Nemáš právo na nič!" hrubo mi skočil do reči. „Zase sa správaš ako jedno malé, hlúpe decko! Zase tá istá situácia!"

Jeho slová ma opäť ranili. „Tak prepáč!" vykríkla som rozhnevane. „Prepáč, že sa bojím, že do toho zase spadneš! Prepáč, že o teba nechcem prísť!"

„Ty vôbec nič nechápeš !" zavrčal. „Život sa nepodobá na tie sk*rvené romantické knihy, ktoré čítavaš!"

„Tak mi to pomôž pochopiť!" dostala som zo seba chrapľavo.

Tony sa ani nepohol. Pohľad mu padol na moju tvár, ruky zaťal v päste a z úst dostal tichučký, takmer nepočuteľný ston. „Bol to hlúpy nápad liezť sem."

„Och."

„Nechcel som nič iné, len ťa mať pri sebe," pokračoval a ja som ho naďalej nečinne pozorovala. „Nečakal som, že sa mi otočíš chrbtom." S tými slovami sa vybral k dverám, ale zastavila som ho skôr než ich stihol otvoriť.

„Uhni mi z cesty, Ria," povedal odmerane, no mnou to ani nehlo.

„Chcem vedieť, čo sa stalo, že si dopadol takto..."

„Ria," utrúsil znejúc opäťraz nahnevane. „Z cesty."

V očiach sa mi zbierali slzy, ktoré si pomaly razili cestu von. „Tony, prosím."

„Nerob to ešte ťažším," vzdychol o čosi pokojnejšie a opäť sa ma chystal obísť, tentokrát som mu však položila ruky na hruď a silne ho potiahla za tričko.

„Nedovolím ti odísť."

„Môžeš s tým prestať ?!" zakričal a rozzúrene ma chytil za zápästia. „Mám toho po krk ako detinsky sa správaš! Stačilo! Dospej Ria! Dospej konečne! Prečo sa nemôžeš správať ako Kate? Tá je síce mrcha, ale má viac rozumu než ty!"

Tie slová stačili na to, aby som uvoľnila svoje zovretie, vymámila sa z toho jeho a odstúpila dozadu. Čakala som, že okamžite odíde,ale on ostal stáť na tom istom mieste, s vyľakaným výrazom v tvári, akoby si neskoro uvedomil čo povedal.

„Ja..." urobil krok ku mne, ale rýchlo som sa vzdialila. „Tak som to nemyslel..."

„Už môžeš odísť," šepla som, prstami si zotierajúc slzy.

„Ria," oslovil ma ticho.

„Tak choď!" zakričala som. „Choď! Vypadni!"

Nemusela som to opakovať.

Sklonila som hlavu, rukou si zakryla ústa, aby som tak zastavila pretrvávajúce stony a keď sa ozval tresk vchodových dverí padla som na kolená.

Prečo to tak bolí?