Cam na chvíľu prechádzala pohľadom zo mňa na Tonyho a nakoniec vybuchla desivým smiechom, až som mala pocit, že bude potrebovať umelé dýchanie. „Tak toto bolo..."

„Ty si vedela, že ma bude počuť?" spýtala som sa urazene, sledujúc ju pohľadom, zatiaľ čo sa neustále krčila.

Aspoň niekto.

„Keby som... vedela.. čo," zhlboka sa nadýchla, ale nepomohlo, lebo sa zase rozosmiala.

„Ďakujem, pekne," odsekla som a chystala sa odísť, ale vtedy sa konečne ozval sám ó veľký Antohny Cooper!

„Takže žiarliš?" zanôtil a ja som sa rozhnevane zvrtla smerom k nemu.

„Nežiarlim," oponovala som.

„Povedala si to," protirečil a na perách sa mu pritom formoval široký úsmev.

Ten idiot.

„Kedysi v detstve som povedala Kate, že ju mám rada a tiež to nemusí byť pravda," odvrkla som a snažila som sa popri nemu prešmyknúť, no on ma šikovne chytil za predlaktie a pokrútil hlavou.

Mala som chuť sa mu vytrhnúť a hlúpo ujsť, ale ovládla som sa a radšej som ho vraždila primerane zlostným pohľadom, ktorý mi opätoval.

„Aj tak žiarliš," zachripel a úsmev na perách sa mu o čosi rozšíril.

Nech mu šlo v tej chvíli o čokoľvek, darilo sa mu len jedno, doháňať ma k šialenstvu.

„Keď myslíš," šepla som a nevinne mykla plecom.

„Tak ja vás nechám," ozvala sa za nami Cam s hlasom, ktorý ešte stále niesol dozvuky jej trápne načasovaného smiechu. Otočila som k nej hlavu a vtedy som si stihla všimnúť, že kráčala preč, ale nie sama! S Hugom! Tonyho najlepším kamarátom.

Šokovalo ma to na toľko, že som len nemo otvorila ústa a zase ich zatvorila. Až po pár sekundách som sa otočila späť k Tonymu, ktorý ma ešte stále jemne držal a nechápavo som pokrútila hlavou.

„Tí dvaja.."

„Och, moja krásna naivná Ria," zamrmlal a krátko sa zachechtal.

Musí byť všetkým jasné, že som z tej vety zachytila len tie najdôležitejšie slová, ktoré som si následne spojila dokopy a urobila si vlastnú verziu - moja Ria. Ach.

„Tí dvaja," začal Tony po krátkom tichu, ktoré následne prerušilo hlučné zvonenie zvončeka, veľká vrava a dupot nôh. „Sú spolu už pár dní, ale keďže ty lietaš v oblakoch asi ti to nedošlo."

Chcela som nahnevane odvrknúť niečo ako: „V poslednej dobe myslím len na teba, na mamu a na môj dokonalý život!", ale radšej som sa zdržala.

„Teraz sa vráťme k tomu, prečo sme tu," vzdychol a voľnou rukou si prehrabol strapaté vlasy. „Čo budeme robiť s tou tvojou žiarlivosťou?"

Mala som sto chutí niečim ho tresnúť po hlave, aby si konečne prestal robiť zo mňa žarty, ale nakoniec som sa rozhodla pre ľahšiu, menej bolestivú alternatívu.

„Musím ísť na hodinu," vyhovorila som sa a posunula dozadu, ale on urobil to isté a pristúpil bližšie ku mne.

„A čo keby si tam nešla?" zašepkal a sklonil hlavu na úroveň tej mojej.

Zobralo mi to dych aj slová a to aj napriek tomu, že som na tú blízkosť bola už celkom zvyknutá.

„Už minule som kvôli tebe nešla do školy, prečo si myslíš, že z toho istého dôvodu nepôjdem na hodinu?" spýtala som sa rovnako šepky ako rozprával on.

Na perách sa mu znova vytvoril jemný úsmev a následne sa čelom oprel o to moje, čo vo mne spôsobilo hotový cirkus.

„Pretože ti môžem poskytnúť všetky informácie, ktoré si túžila vedieť," vzdychol a na malý moment zatvoril oči.

Presne som vedela o čo mu išlo, ten idiot ma vydieral! A to dosť okato a bez hanby...

„A čo ak ti poviem, že netúžim po žiadnych informáciach?" opýtala som sa sladko venujúc mu jeden zo svojich silených úsmevov, ktorý sa však rýchlo zmenil na skutočný.

Tony sa ticho zasmial a následne zazvonilo už aj druhýkrát. Využila som chvíľku jeho nepozornosti, cez ktorú zdvihol hlavu a rýchlo som sa uvoľnila z jeho slabého zovretia.

„Vidíme sa po škole, Cooper!" zvolala som sledujúc výraz jeho tváre, ktorý sa náhle zmenil z pokojného na skľúčený až takmer nahnevaný. Pohla som sa o krok dopredu, ale viac som nestihla, pretože ma Tony zase prudko chytil, potiahol k sebe a nakoniec celkom neľútostivo oprel o chladnú stenu skriniek. Dostala som zo seba iba chabé. „Uh."

A to len preto, že sa na mňa díval tak intenzívnym a zanieteným pohľadom, až sa mi roztriasli kolená a roztĺklo srdce.

„Ani by som nepovedal, Grayová," zamrmlal po chvíli, cez ktorú sme si vymieňali pohľady.

To, že mi odpovedal na môj predošlý výkrik mi došlo až vtedy, keď sa sklonil a pritlačil pery k tým mojim a to takým spôsobom, až sa mi podlomili kolená. Nebyť tých hlúpych skriniek za mojím chrbtom a jeho rúk na mojom páse, asi by som ležala na zemi.

Lenže Anthony dobre vedel, čo robil preto sa mu na perách objavil úsmev, ktorý však pomaly zmizol, len preto, aby ma mohol opäť plnohodnotne bozkávať.

Keby si len tušil, čo vo mne spôsobuješ, ty idiot, vzdychla som si v duchu a inštinktívne som zdvihla ruky, ktoré som mu následne obmotala okolo krku. Hneď na to som ho potiahla bližšie k sebe, až po hranicu možností a všetko ostatné prestalo existovať.

Hnev a všetky nepotrebné myšlienky sa vyparili ako náhle sa Tony vzdal mojich pier a jemne ma pobozkal na bradu. Cítila som ako sa jeho pery posúvajú nižšie až na môj krk a zhlboka som sa nadýchla. Och, môj... nech sa snažil vo mne vyvolať hocaké pocity, celkom sa mu to darilo a jeho činy ma privádzali až do úplného šialenstva.

„Tony," oslovila som ho, keď sa mi ľadovými prstami dotkol nahej pokožky na chrbte. Ani som si neuvedomila, že jeho meno vyšlo z mojich úst ako trápny, nepodarený vzdych, až kým sa opäť neusmial oproti mojej pokožke.

„Abby," šepol a naďalej ma bozkával na krku. „Je Chrisová nová frajerka."

„Nemusíš mi to vysvetľovať," pokrútila som hlavou a zahryzla si do pery prerušujúc ďalší možný vzdych. Mala som zatvorené oči a rukami som sa aj naďalej roztrasene držala Tonyho ramien.

„Ale chcem," zachrapčal a konečne zdvihol hlavu. „Síce mi veľmi lichotí, že žiarliš, ale nechcem, aby si si myslela, že niečo.. s niekym mám."

Konečne som otvorila oči a môj pohľad sa stretol s tým jeho. „Chápem," utrúsila som ticho a následne ho pohladila po líci. „Prepáč, že sa správam ako decko."

„Zlato," oslovil ma a mne sa v bruchu ocitli milióny drobných motýlikov. „To že žiarliš je celkom pozitívna vec, konečne dávaš najavo, že ti na mne záleží," vtisol mi nežný bozk na čelo a s úsmevom sa vzdialil.

„Po škole, Grayová!" zvolal a rýchlym krokom sa pustil pravou stranou už dávno prázdnej chodby.

Ja som ešte chvíľu ostala stáť na tom istom mieste, bez dychu a celkom odrovnaná.