„Prepáč," šepla som a ticho sledovala jeho reakciu. Bola som pripravená dostať zo seba viac ako jedno hlúpe „prepáč", ale všetky tie vhodné slová, ktoré by som mohla povedať sa kamsi vyparili a vo mne nezostalo takmer nič.

Otec si rukou unavene prešiel po tvári a nakoniec vzdychol. „Musíme sa o tom rozprávať teraz Ria? Len pred pár minútami som sa vrátil a som vážne unavený."

Čo som čakala?

Bonboniéru, kyticu ruží a lahodné odpustenie? Rozhodne nie!

„Ja viem, že si hrozne naštvaný a že mi to asi nikdy neodpustíš, ale ver..."

„Nie som naštvaný," prerušil ma a opäť si vzdychol. „Ja viem aké to je Ria, keď sa ti rozpadá rodina. Dobre vieš, že som to sám zažil a na tvojom mieste by som konal rovnako."

Jeho reakcia ma neprekvapila, ale aj napriek tomu som ostala ohromená. Keď som bola totiž ešte malá, otec nám spolu s Kate na večer rozprával príhody zo svojho detstva. Rodičia sa mu rozviedli, keď mal dvanásť, pretože starý otec si našiel inú, krajšiu, lepšiu, mladšiu. Vraj. Vtedy som to celkom nechápala, ale postupom času mi to začalo dávať význam.

Taký sú totiž chlapi.

„Myslíš, že sa vráti?" zachrapčala som a potlačila vzlyk, ktorý sa mi dral z krku.

Otec mi venoval jemný úsmev a ľahko mykol oboma plecami. „To sa všetko uvidí."

„Vážne sa nehneváš?" opýtala som sa.

„Nie nehnevám," odvetil a hneď na to sa mu na tvári objavil široký úsmev. „Teda pre túto záležitosť sa nehnevám," zodvihol ukazovák a varovne ním zakýval vo vzduchu. „Neviem, či sa nebudem hnevať na toho chalana, ktorý tu dnes prespal."

Och.

Áno, otec sa totiž vrátil práve vo chvíli, keď sme s Tonym vyšli z mojej izby. Najprv sa zatváril prekvapene, následne sa úchylne usmial a potom sa nahneval. Teda nevrieskal, nekričal ani nenadával, len sa ma opýtal čo to má znamenať a následne ma požiadal, aby som ho nasledovala až do kuchyne, na malý rodičovský rozhovor.

„Je to len kamarát," dostala som zo seba zahanbene a otec sa ticho zachechtal.

Totiž s Tonym sme sa vôbec nerozprávali o tom čo sme. Nie som jeho frajerka a ani spolu nechodíme, z čoho vyplýva, že sme priatelia..

Alebo nie?

„A kde je ten tvoj kamarát teraz?"

„Išiel domov," zamrmlala som a sklopila hlavu, aby som tak nemusel opätovať otcov prísny pohľad.

„Škoda," hlesol a pristúpil bližšie ku mne. Vtedy sa akýmsi nedopatrením ocitla jeho ruka na mojom pleci a on ma stiahol so smiechom k sebe, do medvedieho objatia. Bola som z toho natoľko mimo, že mi trvalo pár sekúnd kým som sa svojvoľne nadýchla.

„Určite budem rád, keď mi svojho kamaráta predstavíš osobne. Rád by som sa s ním totiž porozprával," vyhlásil a hneď na to ma pustil.

„Teraz choď do školy a nieže si to rozmyslíš ako včera!" upozornil ma a zase sa krátko zasmial.

Kto je tento človek a čo urobil s mojim otcom?

„Ty o tom vieš?" zahabkala som a rukami si zakryla tvár. Neverila som totiž vlastným očiam. Môj otec, ktorý bol večne proti mne, stál predo mnou a správal sa, ako rodič, ktorého som vždy túžila mať. Správal sa ako otec.

„Ja viem o všetkom, Ria. O všetkom!" vysvetlil a s úškrnom odpochodoval z kuchyne, kde som ja zostala stáť ešte pár minút kým sa domom nerozozvučal zvonček, čo znamenalo, že sa vrátil Tony.

****

„Takže si z toho nemala problémy?" opýtal sa ma v aute a ja som po ňom strelila nechápavým pohľadom. Jeho otázka mi došla až po pár sekundách.

„Nie, vôbec," vzdychla som.

„Divné," zamumlal a ja som uznanlivo prikývla.

„Neviem si predstaviť akoby reagovala Kate na otcovom mieste."

„A veľmi ťa to zaujíma?" spýtal sa a krátko sa na mňa pozrel, no okamžite svoju pozornosť opäť venoval šoférovaniu. Pozorne som sledovala ako prehadzuje rýchlosť, točí volantom a nervózne oň poklepkáva prstami, bolo to fascinujúce.

„Bojím sa aká bude jej reakcia, na toto..." mávla som rukou ukazujúc najprv na seba a potom naňho. „Na nás dvoch."

„Na nás dvoch?" zopakoval a široko sa usmial.

„Z toho všetkého si započul len poslednú vetu, čo ten začiatok a to, že sa bojím?"

Tony chvíľu ticho sledoval ranný život, za čelným sklom a nakoniec vzdychol. „Pozri Ria, poviem to iba raz, pretože to nemienim opakovať," pokrútil hlavou a mňa to donútilo pozorovať ho ešte pozornejšie, než dovtedy. „Chcem ťa, okej? A chcel som ťa ešte pred tým než som zistil aká v skutočnosti si! Viem, že to znie ako to najhoršie klíšé, aké som mohol povedať, ale je to pravda. Chcem ťa."

Och... ako mám dýchať? Kde nájdem dostatočný príjem kyslíka a prečo mi vôbec nefungujú pľúca?

„Ja-a.." začala som vôbec netušiac, čo povedať a Tony to zrejme vycítil, pretože pokrútil hlavou.

„Nemusíš hovoriť nič," povedal a roztomilo sa na mňa usmial. „Len chcem, aby si to vedela."

Zvyšok cesty sme strávili v tichu, každý ponorený do vlastnej pavučiny myšlienok. Tie moje sa týkali jednej dôležitej otázky. Prečo? Nechápala som, kde sa človek ako Tony nachádzal celý môj život? Prečo, keď sa v ňom objavil všetko začína byť lepšie? A ako ma môže chcieť, keď som tak tvrdohlavá, večne nahnevaná a oplývam nenávisťou? Nie som predsa typ dievčaťa, ktoré si chlapci obzerajú, som až príliš obyčajná a vôbec nie dokonalá. Nech však za tým bolo hocičo, veľmi mi to lichotilo a cítila som sa príjemne. Nebola som však pripravená povedať Tonymu, že aj ja... k nemu niečo cítim, nevedela som totiž čo. Možno to bolo priateľstvo, možno niečo viac. A vedela som, že to možno čaká a že premýšľa, ako to všetko vidím ja, ale sama som bola až priveľmi zmätená.

Nakoniec som sa rozhodla pre tú najjednoduchšiu alternatívu a keď Tony zaparkoval auto, odopla som si pás a pobozkala ho na líce. Zostal prekvapene sedieť a jemne sa začervenal, čo vo mne vyvolalo ešte väčší príval emócií.

„Ďakujem," šepla som a ľahko prikývla. „Za všetko."

Hneď na to sa ku mne otočil a chytil ma za obe ruky, venujúc mi ten najúprimnejší pohľad, v dejinách najúprimnejších pohľadov.

„Môžme to zatiaľ pred Kate tajiť?" pošepla som a on prekvapene nadvihol obočie. Najprv som si myslela, že som mu tým ublížila, ale keď sa naklonil bližšie a široko sa uškrnul, bola som si istá, že to zase pochopil po svojom.

„A čo chceš tajiť?" doberal si ma, pričom sa mu na perách ešte stále pohrával ten blbý úsmev.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som do seba dostala dostatočné množstvo kyslíka a potom som zo seba jedným dychom vysypala. „To čo je medzi nami."

„Asi som ťa nepočul," zatváril sa váhavo a zase sa naklonil bližšie mojim smerom.

„Ale počul!"

„No chcem to počuť ešte raz," odvetil a nečakajúc na vhodnú odpoveď pritisol pery na tie moje. Nemala som možnosť sa odtiahnuť a vôbec som potom netúžila, nakoniec som sa len usmiala a ticho zašepkala. „Máš smolu, pretože to nemienim opakovať," po tých slovách som sa prudko odtiahla a vystúpila z auta, rýchlo za sebou zatvárajúc dvere. Bolo mi trochu ľúto, že ten bozk trval len tak krátko, pretože bol prvý za celý deň, no bola som si istá tým, že ich bude viac.

Stopercentne.

Tonymu chvíľu trvalo kým vystúpil a ja som si zatiaľ razila cestu pomedzi kopu študentov, priamo do školy. Nakoniec som však pocítila na ruke jemný stisk, čo ma stoplo a ja som sa ocitla nalepená na niečiej hrudi.

Tá vôňa, zrýchlený tlkot srdca, tichý smiech.

Tony.

„To od teba nebolo pekné, Ria," hlesol mi do vlasov a rukou ma objal okolo pása. Bola som síce k nemu otočená chrbtom, ale aj napriek tomu som zatvorila oči a stočila hlavu tak, aby som si ju mohla položiť na jeho plece. Cítila som ako sa usmial, vdýchol do seba môj parfum a následne ma stočil k nemu, len preto, aby sme sa mohli objať aj normálne. Okamžite som mu ruky obmotala okolo krku a postavila sa na špičky, hlavu ponárajúc do jeho pleca.

Trvalo to pár sekúnd, keď ma z toho dokonalého sveta vytrhol práve jeho hlas.

„Myslím, že naše tajomstvo je odhalené," šepol skľúčene, načo som šokovaná zdvihla hlavu a môj pohľad sa stretol s pohľadom Kate, ktorá stála na schodoch, len pár metrov od nás a okato nás pozorovala. Netvárila sa však akoby ju to čo vidí tešilo. Napokon pokrútila hlavou a rýchlo odkráčala, nechávajúc vo mne obrovské pocity neistoty.

„To nebola práve reakcia, ktorú som očakávala," šepla som a Tony na znak súhlasu iba prikývol.