Záškolactvo som si rozhodne predstavovala úplne inak. Ostať niekde v bare, piť alkohol, fajčiť cigarety, alebo sa zatvoriť do knižnice a čítať knihy. Lenže Tonyho predstava o tom, ako tráviť tento novo nadobudnutý čas, bola úplne iná.

Úprimne povediac, až príliš zvrátená a deprimujúca.

Keď som sa ho však počas jazdy autom opýtala prvú otázku, odmietol mi odpovedať a namiesto toho mi sľúbil, že ma zavedie na miesto, kde sa celý jeho zdrvujúci príbeh začína.

Na cintorín.

Bola som jeho výberom, natoľko prekvapená, že som nad tým musela hodnú chvíľu uvažovať. Nech ho však k tomu viedlo čokoľvek, bola som hrozne nedočkavá po ďalších informáciach.

„Takto si predstavuješ romantiku? Že zavedieš dievča na cintorín?" opýtala som sa, keď sme si ruka v ruke razili cestu po kamennom chodníku preplneného cintorína. Vyvolávalo to vo mne zmätené pocity a obrovskú ľútosť, pretože presne to je reakcia väčšiny ľudí, ktorí sa ocitnú na tomto podivnom mieste, plnom stratených ľudských duší.

„Neboj sa," šepol so smiechom. „Na naše prvé rande by som ťa určite nepriviedol práve sem."

Po jeho slovách som okamžite očervenela a mierne sa zachvela.

Tým chcel naznačiť, že by chcel ísť so mnou na rande?

Ach, Ria.. začínaš byť veľmi paranoidná.

Rozhodla som sa však Tonyho odpoveď ignorovať. Bola som si totiž úplne istá, že by som zo seba dostala tú najväčšiu hlúposť, aká by mi v tej chvíli zišla na um.

„Tak a sme tu," zamrmlal Tony ticho. Posadil sa do čerstvo pokosenej trávi priamo pred nejaký náhrobok a mňa za ruku strhol k nemu, tak, že som mu sedela zoči- voči. Chystala som sa pozrieť pred čí hrob ma to vlastne priviedol, ale on, akoby vytušil, čo sa hodlám urobiť a prstami mi ľahko uchopil bradu, aby som sa neotočila.

„Nepozeraj tam," zachrapčal a pokrútil hlavou. „Chcem ísť na všetko postupne."

„Fajn," vydýchla som roztrasene, neschopná inej reakcie.

„Nepozeraj," zopakoval a jemne sa usmial.

„Veď nepozerám," odbila som ho a uvoľnene si prekrížila nohy do tureckého sedu. Čím ďalej, tým viac som túžila vedieť, prečo sme boli práve na cintoríne a čo sa môže skrývať za tak dokonalým životom, aký mal Anthony Cooper.

„Môžeš sa pýtať," kývol hlavou a posadil sa rovnako ako ja. Vyzeral uvoľnene a pokojne, ale v očiach sa mu odrážalo zdesenie a mierne obavy. Preto som sa rozhodla začať pomaly.

„Prečo si bol vtedy s Kate v kaviarni, keď si mi následne tvrdil, že... že ju moc nemusíš?"

Tony sa rozosmial a ja som chvíľu nechápala prečo. „Čakal som, že sa okamžite opýtaš, prečo sme tu, ale zdá sa, že som ťa podcenil, Grayová," vysvetlil a následne sa mu úsmev z tváre vytratil.

„Chrisovi sa Kate hrozne páčila," vzdychol a rukou si prešiel pomedzi husté vlasy. Všimla som si ako sa mu pri tomto pohybe napli svaly na ruke a musela som sa ovládať, aby som sa nad svojim sledom myšlienok nerozosmiala. „A tak nás spolu s Hugom pozval na to blbé trojité rande."

„Vážne?" spýtala som sa neveriacky a on krátko prikývol.

„Teda dnes som vďačný, že som naň šiel," vyslovil a keď si všimol, že sa chystám spýtať, prečo, pokrútil hlavou a pokračoval ďalej vo vysvetľovaní. „Kate je totiž úplne jeho typ. Blondína, vysoká, pekná, no skrátka Chrisova vysnívaná partnerka, či ako ju to nazval," mykol plecom. „Tak sme mu teda, ako správny priatelia sľúbili, že s nim pôjdeme. Nečakal som, že sa to tak zvrtne."

Keď stíchol dostala som zo seba ďalšiu otázku. „A prečo si u nás prespal? S ňou?"

„Hneď ako sme odišli z kaviarne, dali sme sa presvedčiť na party. Chris to chcel využiť ako príležitosť dostať sa ku Kate, trocha bližšie, lenže moc sa mu to nedarilo a keď si tvoja sestra vypila, namiesto Chrisa, balila mňa," vzdychol a úprimne sa na mňa zadíval. „V tú noc som s ňou vážne nespal. Tvoju sestru totiž môžem prirovnať k autu, je na môj vkus až moc ojazdená."

„Ojazdená?" zopakovala som a vybuchla smiechom, čo prinútilo smiať sa aj Tonyho.

„Prepáč, tak som to nemyslel, len skrátka... nie je to čo hľadám," roztomilo sa usmial.

„Tak preto ju nemusíš, pretože..."

„Pretože presne ukázala aká je, na rande pozvala Chrisa a pustila sa do mňa," dokončil za mňa.

„Prečo si ju tam jednoducho nenechal?"

„Pretože nie som až tak bezcitný a kebyže som na jej mieste, bol by som rád, keby ma niekto vzal domov," dostal zo seba a ja som uznanlivo pokývala hlavou.

„Takže sa ku Kate správaš zle, pretože sa ona zachovala zle k tvojmu priateľovi?" opýtala som sa ďalšiu vec, ktorá mi v tej chvíli prišla úplne logická.

„To nie je až taká pravda, ale to pochopíš neskôr," odpovedal s chabým náznakom úsmevu. „Sú všetky tvoje otázky len ohľadom Kate, alebo sa konečne dočkám niečoho, čo ma prekvapí?"

„Prečo sme tu?" zašepkala som snažiac sa neznieť až príliš zvedavo.

„Pretože tu chodím rád," vysvetlil mi a vo mne to vyvolalo mierne obavy ohľadom jeho hlavy.

Ktorý človek rád trávi svoj voľný čas na cintoríne?

„Aha."

„Ale pred tým než usúdiš, že som úplný blázon, otoč hlavu," nariadil mi a odvrátil odo mňa pohľad, aby sa aj on mohol zadívať na náhrobok vedľa nás.

Musela som sa pár krát nadýchnuť, aby som sa donútila nasledovať jeho krok. Keď som tak urobila, pohľadom som spočinula na obyčajnom šedom, mramorovom náhrobku, kde bolo čiernym veľkým písmom vyryté:

Tu v pokoji odpočíva

Marcus Kyle Cooper

Dokonalý syn, milujúci brat, spoľahlivý vojak.

Navždy v našich srdciach.

Zatvorila som oči, aby som tak premohla dotieravé slzy a ticho som zašepkala. „Marcus bol tvoj..."

„Brat," šepol a mne sa zúrivo roztĺklo srdce.

„Je mi to..."

„Nevyslovuj to slovo," prerušil ma a aj napriek tomu, že som mala stále zatvorené oči, bola som si istá tým, že sa zachvel. „Neznášam, keď to ľudia hovoria. Nemá ti byť čo ľúto."

„Čo sa mu stalo?" prinútila som sa opýtať, konečne upriamujúc pohľad na jeho tvár. V nej sa mu odrážal nečitateľný výraz, očami sledoval písmenka na náhrobku a ruky silno zatínal v päsť. Mala som chuť uchopiť mu ich do tých svojich a nikdy nepustiť.

„Zomrel na misií v Afganistane, pred troma rokmi," odpovedal zastretým hlasom.

Netušila som čo mu mám na to odvetiť, ale bola som si istá, že netúži po žiadnej odpovedi. Ľútosť mu aj tak nepomôže a moje slová útechy nestoja za nič. Preto som sa snažila donútiť samú seba, aby som ho upokojila aspoň tak, ako on upokojoval mňa, objatím.

No tak Ria, ozval sa vo mne nahnevaný hlas, len sa k nemu pritúľ a tvár sa, že ho objímaš, nemôže to byť až také komplikované.

Lenže bolo.

Sakra!

Nakoniec som sa postavila na kolená a posunula bližšie k nemu, sadajúc si na špičky a bez-rozmyslu si opierajúc čelo o jeho plece. Nebola som si istá, či to pochopí ako prejav toho, že sa ho snažím objať, ale za pokus to stálo. A úprimne som si vydýchla, keď mi obmotal ruky okolo pása a prisunul ma ešte bližšie, tak aby si mohol skryť tvár v mojich vlasoch. Musela som si prejsť týmto všetkým, aby som nakoniec pochopila, že chalan ktorý ma tak úprimne objíma vôbec nie je taký zlý ako som si namýšľala.

„Ďakujem," pošepol mi do vlasov a ja som vystrúhala jemný úsmev, ktorý aj tak nemohol zbadať.

„Môžem ešte jednu otázku?"

„Samozrejme," zamrmlal, no stále ma tuho objímal.

„Kde si bol celé tie roky?" dostala som zo seba. Pretože presne táto otázka mi chodila po rozume, odkedy som mala tú česť spoznať ho. Odkiaľ sa vzal a kde bol, keď som ho nikdy pred tým nevidela? A prečo sa vrátil?

„Môžem ťa ešte chvíľu objímať, pretože po mojej odpovedi zrejme o mne zmeníš svoju mienku," zamumlal a ja som krátko prikývla, zatvárajúc si oči a vychutnávajúc tú dokonalú chvíľku. Nech bola jeho odpoveď hocijaká bola som si istá tým, že Tonyho vo svojom živote rozhodne potrebujem a nehodlám sa niekam ho pustiť.

Nie teraz, nie potom všetkom.