„A to bolo čo?" spýtala sa Cam zaujato, keď sme obe vystúpili z Tonyho auta a pomalými krokmi sa vybrali smerom ku škole, zatiaľ čo on ostal hľadať voľné parkovacie miesto.

Mykla som plecom. „Neviem o čom to hovoríš."

„O tvojej objímajúcej polhodinke s Athonym," odvetila so smiechom.

„Neviem o čom to hovoríš," zopakovala som tvrdohlavo. „To ty mi povedz čo to bolo..."

„Čo, bolo čo?" zamrmlala a popritom si prehodila dlhé blond vlasy dozadu na chrbát.

„Tie tvoje úsmevy," naznačila som a ona nechápavo skrčila obočie. Nakoniec som rozhodila rukami a trochu rozzúrene odsekla. „Ty. Tony. Úsmevy. Smiech. Ha-ha-ha."

Cam prekvapene zastala, pozrela na mňa začudovaným pohľadom a potom sa hlasno rozosmiala.

„Prečo sa smeješ?"

„Pretože," zhlboka sa nadýchla, aby ovládla ďalší príval smiechu, no nepomohlo, lebo sa opäť rozosmiala. „Ty žiarliš, Ria."

Tentokrát som sa zasmiala ja. A to dosť nahlas a očividne nasilu. „Ja a žiarliť? Na koho?"

„No na mňa," vyhlásila hrdo a konečne sa jej podarilo upokojiť.

„Nie je to skôr naopak? Nežiarliš náhodou ty?"

„Počkať," namierila na mňa ukazovákom a nadvihla obočie. „Ty si myslíš, že sa mi Tony páči?"

Pomaly som prikývla a Cam sa zase rozrehotala.

„To určite," dostala zo seba pomedzi záchvat smiechu. „Och, Ria, ďakujem," natiahla ku mne ruky a silno ma objala. „Takto dobre som sa dávno nebavila."

Mala som chuť odbiť ju niečim ironickým, ale koniec koncov ma potešilo, že sa dokáže po tom všetkom čím si prešla smiať, a tak som ju nechala, užívajúc si, že vidím na jej perách ten starý, dokonalý úsmev.

„Takže... sa ti nepáči?" spýtala som sa ticho aj keď som sa všemožne snažila túto otázku nevysloviť, vykĺzla mi z úst, skôr než som si to stihla uvedomiť.

„Nehovorím, že nie je pekný," kývla hlavou. „Čo to trepem je to kus."

Zamračila som sa.

„Lenže, bohužiaľ pre ostatné baby, on má oči dávno už len pre jednu."

Po týchto slovách sa široko usmiala a ľahko mi kývla na rozlúčku, nechávajúc ma úplne zúfalú, túžiacu dozvedieť sa niečo viac.

„Čo budeš robiť?" skríkla som za ňou mysliac na jej rodičov a na celú drámu, ktorá sa za víkend udiala. Cam pochopila, pretože rozhodila rukami a následne pokrútila hlavou.

„Budem sa s nimi musieť porozprávať," zakričala naspäť a následne sa široko usmiala. Jej úsmev som spočiatku nechápala, ale keď som na bruchu zacítila niečie ruky a následne sa ocitla vo vzduchu, celé mi to došlo.

„OKAMŽITE ma daj dole, Cooper!" zvreskla som a začala sebou silno mykať.

„Čarovné slovíčko," vyslovil spevavým hlasom a ja som aj naďalej nahnevane kopala nohami do všetkých smerov.

„Okamžite!" zopakovala som cítiac ako všetok hnev zo mňa opadá a ako si pomaly, ale isto celé to kvázi objatie zozadu, začínam užívať.

„Tak fajn," vydýchol po pár sekundách môjho neúspešného boja o slobodu. Rázom som sa ocitla oboma nohami pevne na zemi, zvrtla som sa tvárou k nemu a rýchlo som odstúpila.

„Tebe nič nehovorí osobný priestor?"

Jeho odpoveď však ostala visieť vo vzduchu a to nie preto, lebo ju nechcel vysloviť, ale preto, že k nám rýchlym krokom kráčala Kate, celá bledá v tvári, s nahnevaným výrazom.

„Už si spokojná?" odsekla smerom ku mne.

„Spokojná s čím?" opýtala som sa znejúc úplne hlúpo.

Najprv som si myslela, že sa cíti zranená kvôli tomu, že som zase s Tonym, ale tentokrát to bolo oveľa horšie. A jej hnev voči mne bol istým spôsobom celkom oprávnený.

„Spokojná s tým, čo si urobila," zavrčala a pohľadom na chvíľu zotrvala na Tonym. Ten si ju však vôbec nevšímal a namiesto toho sa díval na mňa, čo ma prinútilo trápne sa začervenať.

„Čo som urobila?" spýtala som sa jej vôbec netušiac akým smerom sa odoberá celá naša konverzácia. Kate zovrela pery, stisla dlane v päsť a skrčila obočie.

„Mama," šepla. „Odišla."

„Čože?"

Nie, táto otázka nevyšla z mojich úst.

„Kebyže sa nesprávaš ako hlúpe, naivné decko, mohlo byť všetko v poriadku!" vykríkla Kate, otáčajúc hlavu, aby sa tak uistila, že náš rozhovor nikto nepočúva. Tonyho sa však rozhodla ignorovať a akoby jej vôbec nevadilo, že ho zaťahuje do našich rodinných problémov.

„A kam šla?"

„Neviem," odsekla namosúrene. „Nechala otcovi list, vraj si potrebuje oddýchnuť a keď bude pripravená, zase sa k nemu vráti."

Po jej slovách moju myseľ zachvátili obrovské výčitky svedomia.

To sa nachádzam v nejakej primitívnej telenovele, kde sa na hlavnú postavu každú časť vysype vrece problémov?

Och nie, Ria.. to je život. Krutý, zákerný, nespravodlivý život!

„Celé je to tvoja vina!" vzdychla Kate nahnevane a v jej očiach sa na malý moment zaleskli slzy. S mamou si vždy rozumela viac ako ja. „Pokazila si to! Vždy všetko pokazíš!"

„Myslím, že by si mala ísť, Kate," zamrmlal Tony znejúc tajomne a rozzúrene. Hneď ako to povedal začali sa hádať, lenže ja som nedokázala vnímať o čom. Nakoniec Kate urazene odkráčala, hovoriac niečo mojim smerom. Ani som sa nepohla, všetko čo som chcela povedať, alebo urobiť, akoby sa zmenilo na prázdny obláčik dymu a ja som mala odrazu v hlave úplne prázdno. Ostala som stáť, pozerajúc pred seba, s pohľadom upretým na miesto, kde stála Kate. Nedokázala som dýchať, premýšľať, vnímať. Neviem či to spôsobovali výčitky svedomia, alebo fakt, že som mala ďalej pokračovať bez mami, ale bolo mi na nič.

„Si v poriadku, Ria?" ozvalo sa mi pri uchu a na pleci som pocítila slabé zovretie.

Zmohla som sa na pokrútenie hlavou a tichý vzlyk.

„Nech sa stalo čokoľvek, nie je to tvoja chyba."

„Hovno o tom vieš!" zrúkla som a rýchlo som sebou trhla do strany, uskakujúc pred Tonyho zovretím. Na chvíľu sa na mňa bezradne díval, napokon vzdychol a poškriabal sa na zátylku.

„Potrebuješ čokoládu..."

Rozzúrene som ho prerušila. „Ty vôbec nevieš, čo potrebujem!"

Nechcela som sa správať ako malá zákerná mrcha, ale potrebovala som všetkých od seba odohnať a seba dostať do kúta, kde by som len premýšľala nad tým aká hlúpa v skutočnosti som.

„Máš pravdu," šepol Tony a opatrne pristúpil bližšie, akoby sa bál, že na neho zaútočím. „Ešte máme čas si rozmyslieť, či pôjdeme do školy," kývol hlavou smerom za seba. „To je všetko čo ti môžem ponúknuť. Horúcu čokoládu a svoje objatie." Chabo sa usmial a jedným okom na mňa žmurkol.

„Nikam s tebou nejdem," odvrkla som a opäť cúvla dozadu. Nerobila som to preto, že by som s ním niekam nechcela ísť, ale skôr pre všetky tie starosti s tým spojené a navyše, ešte nikdy som školu nevymeškala. Ani keď ma boleli zuby, prečo robiť výnimky?

„Neskutočne mi to sťažuješ dievča," vyhŕkol. „Fajn. Ak so mnou teraz pôjdeš, som ti ochotný odpovedať na všetky otázky, ktoré sa budeš chcieť pýtať. Viac vážne nemám."

Zvážila som všetky pre a proti a unavene som si rukou prešla po tvári. Veci už nemôžu byť viac komplikovanejšie!

„Fajn," zašepkala som a Tony sa potešene usmial. Na chvíľu sme ostali nečinne stáť oproti sebe, dívajúc sa jeden na druhého, ale on sa rozhodol celé toto zazeranie prerušiť a chytil ma za ruku.

Bolo mi fajn, už druhýkrát za jeden deň, aj napriek všetkému čo sa okolo mňa dialo, mi bolo fajn.