Ráno ma zobudilo nepríjemné, ostré svetlo, ktoré si akýmsi nezvyčajným spôsobom našlo cestu cez obyčajne vždy zastreté žalúzie. Chystala som sa zúfalo zavrčať nad nespravodlivosťou môjho života, ale niečo mi v tom zabránilo.

Ruka.

Ruka, prehodená cez môj pás a niekoho teplý dych, ktorý som cítila vo vlasoch. Hneď ako som si to všetko dala dohromady, preľaknuto som sebou trhla a rozhodila rukami.

„Sakra," ozvalo sa za mnou a ja som prekvapene vykríkla.

„Ty si zabudla, že som tu spal?"

AHA!

„Nie, nezabudla," odsekla som.

„Ale zabudla," zamrmlal a hneď na to sa trochu odtiahol, aby tak medzi nami vznikol aspoň nejaký voľný priestor. Och, áno... Ja Ria Grayová som spala v tej istej posteli s Anthonym Cooperom.

Kto by to bol povedal?

„Ako si spala?" spýtal sa ticho a mňa to donútilo otočiť sa. A to bola asi tá najväčšia chyba v mojom živote.

„Preboha, veď ty nemáš tričko!" skríkla som a rýchlo si rukami zakryla tvár.

Tony sa hlasno rozosmial, až sa pod ním natriasala posteľ a chvíľu mu trvalo, kým sa z toho dostal.

„Ale no tak, Ria," zachrapčal. „Nemôže to byť až také hrozné."

Ale bolo! Teda nieže by jeho hruď nebola nejako.. dobrá, v skutočnosti bola naozaj výnimočná. Preboha, čo to trepem? Lenže, keď sme večer zaspávali on to tričko ešte mal a teraz je preč, fuč.

Možno to znie, že sa správam detinsky, ale nie každý deň spite v posteli s chalanom, ktorý zaspáva s tričkom a zobudí sa bez neho.

„Vcelku mi lichotí, že sa na mňa nechceš pozrieť, to znamená, že sa ti rozklepe srdiečko, vždy, keď sa na mňa musíš dívať," šťastne si vzdychol a na malý moment sa zachichotal.

„Nenamýšľaj si," vyštekla som, no môj hlas naznačoval pravý opak. „Kde si ho dal?"

„Koho?" nechápal.

„To tričko," zamrmlala som.

„Nikdy nespím v tričku, tak som si ho jednoducho vyzliekol. Netušil som, že s tým budeš mať až taký problém, krpec," zasmial sa a ihneď stíchol, čakajúc na moju odpoveď.

Krátko som pokrútila hlavou a potom ticho vyslovila. „Vôbec s tým nemám problém."

„A preto si zakrývaš oči, ako malé dievčatko?"

Namosúrene som vzdychla. „Len dodržiavam tvoje.. súkromie."

„Si milá," šepol. „Ale mne to vôbec nevadí, môžeš sa dívať koľko chceš."

Do čoho som sa to dostala? Spýtala som sa samej seba, keď som odtiahla ruku a hlavu natočila nabok, tak aby som pohľadom nezavadila o jeho hruď. Tony sa zase zasmial a potom vstal z postele, nechávajúc ma úplne samú. Pochopila som, že mi dáva možnosť, aby som sa prezliekla a dala do poriadku, a preto som nečakala ani sekundu a urobila všetko čo je potrebné, aby človek vyzeral života schopný. Nakoniec, keď som bola úplne spokojná so svojim vzhľadom, otvorila som dvere a pomaly odcupkala až na dolné poschodie. Tam som bola chvíľku úplne stratená, až kým som nezacítila príjemnú vôňu vychádzajúcu z jednej z izieb. Pomaly som vošla dnu, nasávajúc všetko naokolo. Príjemnú vôňu palaciniek, obrovskú kuchynskú linku, rodinné fotky a Tonyho, ktorý aj naďalej BEZ trička(!) stál pri sporáku, s rukou opretou o bok.

Využila som to, že si nevšimol moju prítomnosť a pozorne som si ho poobzerala aj zozadu. No čo, mala som na to právo?! A musela som uznať, že mal dokonalé stavaný chrbát, roztomilé bodky na krížoch a celkom chutný zadoček. Och, môj, bože! Naozaj Ria?!

„Ria," jeho hlas ma prerušil z mojich perverzných myšlienok. „A čo moje súkromie?"

Okamžite som očervenela ako čerstvo kúpená paradajka a zahanbene som sklonila hlavu, ovládajúc svoj zrýchlený rytmus srdca.

„Neber ma vážne," rozosmial sa. „Môžeš sa pozerať, vôbec mi to nevadí."

On si asi vôbec neuvedomoval, čo vo mne svojimi slovami spôsobuje, pretože sa na tom celkom dobre bavil!

„Ty varíš?" opýtala som sa ho snažiac sa, aby môj hlas neznel roztrasene a bez dychu, pretože presne tak som sa cítila, niekde hlboko vo vnútri.

Vedela som, že si to všimol, ale rozhodol sa to od ignorovať a namiesto zbytočných komentárov, len prikývol. „Palacinky, dúfam, že ich máš rada."

„Milujem ich," vzdychla som a posunula sa o pár krokov dopredu, až k drevenému pultu, ktorý rozdeľoval jedálenský stôl od kuchynskej linky. Chystala som sa posadiť na barovú stoličku a nohy si vyložiť na druhú, ale Tony pokrútil hlavou, pristúpil bližšie k pultu, podal mi ruku a široko sa usmial. Trochu váhavo som ju prijala a on ma pomaly zatiahol až k sebe.

„Dobré ráno, Grayová," šepol a z jeho hlasu sa mi roztriasli kolená.

Keby len z hlasu, ale to telo.

RIA!

„Dobré, Cooper," dostala som zo seba.

„Ako si spala?" zopakoval tú istú otázku, ktorú sa ma opýtal, aj keď sme spolu ležali v posteli a ja som váhavo mykla plecom.

„Budem musieť ísť domov," odvetila som snažiac sa pôsobiť čo najviac vyrovnane, ale vedela som, že pred ním sa nemusím pretvarovať.

„Ja viem," prikývol a roztomilo sa usmial. „Lenže pred tým musíš ochutnať palacinky a la Antohny."

Rozosmiala som sa a kým on sa vrátil k sporáku, ja som vyskočila na kuchynskú linku, posadila sa a s úsmevom ho pozorovala. Celý čas sa tváril nadmieru spokojne a zároveň profesionálne, a mňa to rozosmievalo stále viac. Odrazu mi vôbec nevadilo, že na sebe nemá žiadne tričko a začala som si ten pohľad užívať, uisťujúc samú seba, že je to v poriadku, keď sa raz za čas pozriem.

„Kde sú krpci a tvoja mama?" opýtala som sa po krátkej chvíli, uvedomujúc si, že tu nikto z nich nie je a dom je až záhadne prázdny.

„Niekde," mykol plecom a rukou si utrel čelo. „Každú sobotu chodia na rodinné výlety."

„Ty s nimi nechodíš?"

Tony pokrútil hlavou a naďalej mi ostal otočený chrbtom.

„Prečo?" nedala som sa odbiť.

„To je na dlho," vyhŕkol, vypol šporák a konečne mi bol schopný venovať pozornosť.

„Nezdá sa ti trochu nespravodlivé, že ty vieš o mne takmer všetko a ja o tebe takmer nič?" zamumlala som spýtavo sledujúc ho ako si umýva ruky a použitý riad vkladá do umývačky.

„Nie," vyslovil pokojne a pomaly sa ku mne priblížil. Odrazu som si nebola istá, či bol dobrý nápad štverať sa na tú hlúpu kuchynskú linku.

„Prečo?" zašepkala som teraz už naozaj neschopná polapiť dych z jeho prítomnosti.

Och bože, čo sa to so mnou deje?

Pristúpil úplne blízko, až sa moje spojené kolená dotýkali jeho svalov na bruchu a rukami sa pritom oprel o obe strany, takže som ostala uväznená medzi ním a drevenou skrinkou.

„Pretože to chce čas," zachrapčal a milo sa usmial. Bol tak blízko až som mala pocit, že je istou súčasťou mňa, nech to znie akokoľvek nezmyselne.

„Ja mám čas," donútila som sa povedať, aj napriek tomu, že sa mi pritom triasol hlas.

Tony pokrútil hlavou a zase sa opatrne naklonil bližšie ku mne. Naše tváre delili iba centimetre a ja som sa pýtala samej seba, či som pripravená na to, čo sa má stať. Lenže moje myšlienky v tú chvíľu vôbec neexistovali, všetko z hlavy mi vyfučalo a ja som sa prichytila pritom, ako napodobňujem Tonyho krok a posúvam tvár bližšie k tej jeho. Aj napriek tomu, že sme si dovtedy intenzívne pozerali do očí, ja som tie svoje zatvorila a zhlboka sa nadýchla, pripravená prijať všetko, čo ten moment so sebou prinesie. No, keď sa naše pery ani po dlhých sekundách vôbec nestretli, opäť som otvorila oči a môj pohľad sa stretol s Tonyho, ktorý sa na mňa aj naďalej díval nesmierne intenzívne ,z tej istej blízkosti ako pred tým.

„Nutella alebo džem?" šepol a potom sa prudko odtiahol, zanechávajúc ma úplne zúfalú a červenú v tvári.