„Už je to v poriadku?" zaznela mi v uchu tichá otázka, po dlhých uplakaných minútach. Rýchlo som sa odtiahla, z dovtedy príjemného objatia a rukou si zotrela posledné slzy.

„Pôjdem..."

„Kam pôjdeš?" prerušil ma a nenútene si zasunul ruky do vreciek mikiny.

„Neviem," vydýchla som s krátkym pokrútením hlavy.

To bolo z celej situácie asi najhoršie. Je ľahké odísť z domu, lenže je oveľa ťažšie nájsť si nejaké útočisko. Najprv mi na um prišla pani Nicolnsnová, ktorá by ma u seba prijala s otvorenou náručou, ale neplánovala som ju zaťažovať svojimi starosťami. No a ďalším človekom, ktorý mi bol blízky, bola Cam, ktorá sa na mňa aj naďalej hnevala, pre moju sebeckosť a zaslepenosť.

Nakoniec mi neostal nikto.

To mám za to, že sa nesnažím s nikým spriateliť!

Tony ma dlhú chvíľu zanietene pozoroval a potom si dosť hlasno vzdychol. „Tak poď."

„Poď kam?" nechápala som.

„No ku mne, teda k nám," vysvetlil a venoval mi jemný úsmev.

„To ani náhodou," pokrútila som hlavou a zľahka cúvla o krok dozadu. „Pôjdem domov."

„Vážne sa tam chceš vrátiť?" spýtal sa a keď si všimol ako som sa zatvárila krátko prikývol. „Myslel som si. Pozri Ria, mojich súrodencov už poznáš, otec nie je doma a mama to nejako prežije."

Opäť som krútila hlavou na znak nesúhlasu. „Nemôžem len tak prísť a ostať u teba doma, veď ťa ani nepoznám."

„Ria," zavrčal a rukou sa poškriabal na zátylku.

„Tak fajn," šepla som a v očiach ma zase štípali slzy. „Len sa nepaprč."

„Už som si myslel, že na teba budem musieť použiť násilie," zašomral a odrazu sa jeho prsty obtreli o tie moje. Chvíľku sa premáhal, sledujúc pohľadom naše ruky a nakoniec ich bez váhania spojil.

„Čo.. čo to robíš?" zakoktala som ticho, keď ma potiahol za ruku smerom k sebe.

„Držím ťa za ruku," odvetil ľahkovážne. „Lebo vidím, že dnes s tebou vlastný rozum asi nepohne."

„Môžeš si odpustiť svoje hlúpe poznámky," namietala som tvrdohlavo naďalej ho prísne skúmajúc pohľadom. Tony sa však tváril akoby ho moje slová vôbec nezaujímali. Pohol sa dopredu a mňa potiahol spolu s ním tak, že ma za pár sekúnd ťahal takmer ako malého, ukňučaného psa.

„To nie je spravodlivé," mrmlala som, keď sme sa dostali až k jeho autu, ktoré parkoval na konci ulice.

„Život nie je spravodlivý, Grayová," vyslovil a roztomilo sa zazubil.

Už- už som sa chystala pustiť jeho ruku a nasadnúť do auta, ale niekto kráčajúci smerom k nám sa hlasno zasmial. „To ma podrž."

Spoznala som ironický hlas, škrekľavý smiech a aj hlučnú chôdzu.

„Kate," odsekol Tony nabrúsene uvoľňujúc naše dlane. Hneď ako ma pustil premohla ma panika a odrazu mi teplo jeho dlane neuveriteľne chýbalo.

„Čo ty tu tak sama?" spýtal sa jej, pričom mu v hlase bolo cítiť mierne podráždenie.

Ja som radšej zostala ticho.

„Vraciam sa domov," mykla plecom a oboch si nás zaujato prezrela. „A vy kamže, takto spolu? Za ručičky?"

„To ťa nemusí zaujímať," odsekla som nabrúsene dávajúc si pozor, aby som ovládla svoj narastajúci temperament.

Kate na mňa otočila celú svoju pozornosť a váhavo si ma prezrela. „Počula som čo sa stalo."

„Jasné, že si to počula," zavrčala som. „Veď presne o to ti aj išlo, nie?"

Vtedy váhavo prikývla a pristúpila bližšie k nám. „A to je len začiatok, Ria.. začiatok."

„Ty jedna..."

„Ale no tak," zatiahla a luskla mi prstami pred očami. „Hádam sa nebojíš."

„Nechápem o čo ti ide," zúrivo som k nej pristúpila, ale Tonyho ruky ma zachytili v strede pohybu a stiahli naspäť k nemu. „Čo to robíš? Nevidíš, že..."

„Vidím," odsekol podráždene prikyvujúc, aby tak potvrdil, že to myslí naozaj vážne.

„Tak ma pusť," vzdychla som zúfalo, dusiac v sebe túžbu vraziť aj jemu a potom Kate.

„Dnes nič nevyriešiš Ria," šepol mi do vlasov, tak ticho, aby som to počula len ja a jeho teplý dych spôsobil, že mi na koži vyskočili zimomriavky. „Poď so mnou," pokračoval a pomaly uvoľnil svoje zovretie. Prikývla som, vyslala ešte jeden pohľad smerom ku Kate, ktorá vôbec nechápala čo sa deje a potom som ho nasledovala až do auta.

*****

„Naozaj je to v poriadku?" uisťovala som sa pozorujúc Tonyho pritom, ako zaujato parkoval auto priamo pred obrovským domom, ktorý mi okamžite vyrazil dych.

„Vravel som ti to tisíc krát, je to v poriadku," zopakoval a konečne zastal, vypínajúc motor a uvoľňujúc si pás. „Tak poď," kývol hlavou a natiahol sa po kľučke, lenže vtedy sa istá časť môjho ja rozhodla konať a zastavila ho v strede pohybu, prikladajú dlaň na jeho chrbát.

„Nechcem byť na obtiaž," mrmlala som. „Veď sa poznáme sotva pár týždňov a toto je príliš veľ..."

„Ria," zatiahol podráždene už druhýkrát za jeden večer. „Už som ti povedal, že je to v poriadku."

„Tak fajn," kapitulovala som nasledujúc ho von z auta. Keď sa moja noha dotkla chodníka a pohľad zastal na dome, chcela som sa okamžite vrátiť späť do auta. Stála som pred tou najkrajšou vilou, ktorú som v detstve vždy vytrvalo obdivovala a často som aj snívala, že jedného dňa v takej budem žiť. A v tej chvíli sa mi sen splnil.

„Zavri si ústa," upozornil ma Tony so smiechom, načo som sa ho chystala silno tresnúť do ramena, ale on ma chytil za predlaktie a potiahol až k dverám. „Hlavne pokoj, dobre?"

Nenútene som prikývla a zhlboka sa nadýchla pripravená čeliť tomu najhoršiemu.

„Som doma!" zvreskol hneď ako otvoril dvere a ja som takmer ohluchla.

„Robíš to bežne?" spýtala som sa všímajúc si všetko naokolo. Obrovské okná, dokonalý nábytok, porcelánové ozdoby. Skrátka všetko.

Bola som v raji. Zlatokopka akási!

„Máte to tu... pekné," vzdychla som obdivne cítiac na sebe Tonyho intenzívny pohľad.

„Je to len dom," mykol plecom a odkráčal čím spôsobil, že som sa rýchlo rozbehla za ním. Jeho kroky viedli do náramne obrovskej obývačky, kde bolo všetko oveľa luxusnejšie než som očakávala.

„Ahoj Ria," ozvalo sa zborovo a ja som si všimla Emmu a Luka, ktorý si hoveli na obrovskej sedačke sledujúc v telke nejaký seriál.

„Čaute, krpci," odzdravila som ich uvedomujúc si ako je neskoro. „Čo tu ešte robíte o jedenástej večer?"

„Je piatok," vysvetlili naraz a hneď na to sa do seba pustili, hádajúc sa o niečom, čomu som vôbec nechápala.

Chystala som sa spýtať Tonyho o čo im ide, ale vtedy som na chrbte pocítila jeho teplú dlaň.

„Ostaň tu chvíľu s nimi, zájdem len za mamou a poviem jej, že mám hosťa, dobre?"

Ľahko som prikývla a okamžite som sa vybrala smerom ku gauču, kde som zaujala miesto vedľa Luka, ktorý do seba pchal zvyšky popcornu.

„Dobrý večer," pozdravil ma hravo, keď si uvedomil, že som sa k nemu posadila. „Prečo si tu?"

„Nebuď zvedavý," okríkla ho Emma a roztomilo sa na mňa usmiala, presne takým istým úsmevom akým sa usmieval Tony.

„Som tu.. pretože musíme s Tonym urobiť nejaký projekt," zaklamala som, čo zaujalo ich pozornosť natoľko, že ku mne zvedavo naklonili hlavy.

„Takže projekt," zatiahol Luke. „Tak tomu hovoríte vo vašich rokoch?"

„Áno, projekt," nedala som sa a ich dotieravé pohľady nabrali na intenzite.

„Ja som si myslela, že si len Tonyho kamarátka," vzdychla Emma. „Ale je super, že má konečne frajerku, tá posledná nebola bohviečo."

„Ty vôbec nevieš, kto bola jeho posledná frajerka," odsekol Luke a nahnevane svoju sestru štuchol do rebier.

„Nie som jeho frajerka," prerušila som ich oboch, ešte pred tým než by sa začali zase hádať.

„Ale si, len o tom ešte nevieš," zamrmlala Emma a šťastne zatlieskala spôsobujúc vo mne zúfalú potrebu okamžite odísť.

Chystala som sa niečo odvetiť, ale vtedy som započula hlasný ženský krik.

„Zase je to o tom istom Anthony! Zase sa stretávaš s ľuďmi, ktorý majú na teba zlý vplyv! A ja si neželám, aby ťa to dievča stiahlo dole!"

Nechápavo som stisla pery a zadívala sa na Tonyho súrodencov, ktorý sa však tvárili, akoby túto konverzáciu počúvali každý deň.

„Vôbec nevieš o čom hovoríš, mami!" zvreskol Tony nabrúsene a to bolo prvýkrát, kedy som ho začula tak naštvaného. „Som plnoletý a môžem si robiť čo chcem!"

„Ale nie týmto spôsobom a nie pod mojou strechou!"

„To dievča nemá kam ísť, preboha!"

Stiahla som ramená a pokojne sa oprela o operadlo. Odrazu som cítila ako mi šumí v hlave a všetky myšlienky sa menia na bolestivé uzly.

„To si nevšímaj Ria," oslovil ma Luke. „To nie je o tebe."

Keby si len vedel, vzdychla som a venovala mu ostražitý úsmev. Vtedy sa odkiaľsi vynoril Tony, kývol hlavou smerom ku mne a potom ma náhlivo chytil za ruku.

„Ukážem ti hosťovskú izbu," šepol.

„Majte sa, krpci," mávla som rukou.

„Dobrú, Ria," ozvali sa zborovo a opäť sa začali pre niečo hádať.

Nasledovala som Tonyho po drevených schodoch až na horné poschodie, ktoré tvorila obrovská priestranná chodba a množstvo dverí. Potiahol ma do jedných z nich, ukázal rukou, že sa mám posadiť na posteľ a na chvíľu sa zase vyparil. Využila som príležitosť jeho neprítomnosti a poobzerala sa okolo seba, všímajúc si dokonalú súhru farieb, obrovský priestor a biely nábytok, ktorý dokonale zapadal na svoje miesto. Dvere sa znovu otvorili a Tony nimi ľahko prekĺzol dnu.

„Tu máš," podal mi kôpku svojho oblečenia a ja som mu vďačne venovala úsmev.

„Vravela som, že budeš mať z toho problémy."

„Ty si nás počula?" spýtal sa a keď som chabo prikývla ubolene si vydýchol. „Prepáč, ona to tak nemyslela, len..."

„To je v poriadku," odvetila som šepkajúc. „Môžem sa prezliecť?" spýtala som sa snažiac sa, aby tá otázka nevyznela nahnevane.

Tony rýchlo prikývol a otočil sa na odchod, keď sa však moje ja, opäť rozhodlo ho zastaviť.

„Vrátiš sa?"

„Samozrejme," vzdychol a zatvoril za sebou dvere.

Navliekla som si na seba jeho obrovské tričko, ktoré voňalo presne ako on, a ihneď som sa začervenala, keď som si uvedomila, že sa snažím nasať čo najviac z tej dokonalej vône. Keď sa mi podarilo spamätať obliekla som si aj široké šortky a zvalila som sa na obrovskú hrbu vankúšov a perín. Tony sa po pár minútach vrátil, zhasol svetlo, ľahol si na voľnú časť postele vedľa mňa a spolu sme sledovali obrysy snehovo-bieleho stropu.

„Ešte stále si mi nepovedala čo sa dnes stalo," zachrapčal a vo mne spomienky na dnešný večer vyvolali triašku.

„Nechcem sa o tom rozprávať," pokrútila som hlavou a zatvorila oči.

„Chceš spať? Chceš, aby som odišiel?"

„Nie," šepla som.„Chcem, aby si tu zostal."

Vôbec som netušila ako sme sa k tomu dopracovali a čo sa stalo s mojím starým ja, ktoré tak neúctivo odmietalo Tonyho pozornosť, ale v tom momente sa mi to zdalo správne.

„Dobrú noc, Cooper."

„Dobrú noc, Grayová," odvetil.