„Možno sa nič nedeje, len si to priveľmi pripúšťaš, dievčatko," zamrmlala pani Nicolnsnová a ja som sa unavene oprela o vlastnú ruku.

„Nepripúšťam, všetko sa kazí," odvetila som a mrzuto si zahryzla do pery.

Bol piatok. Najlepší, no zároveň najtragickejší deň v týždni.

Od utorka sa toho veľa nezmenilo. Aj naďalej ma prenasledovali veci, ktoré sa mi za bežných okolností nestávali. Napríklad som si v stredu našla v skrinke zdochnutú myš. Vyľakalo ma to na toľko, že ma museli odniesť na ošetrovňu, kde mi sestrička podala tabletky, na ktoré som alergická. Lenže to sme nevedeli, ani ja a ani ona, a keď som sa začala dusiť, všetko vyplávalo na povrch.

Vo štvrtok som si po dvoch dňoch všimla, že nemám doma ani jedného z rodičov. Preto sa u nás Amy s Mirandou vyskytovali takmer stále a ja som sa musela premáhať, aby som ich nezhodila z balkóna, alebo rovno zo schodov.

Kate sa popritom všetkom tvárila, akoby sa jej celá záležitosť vôbec netýkala.

Čo sa týka Tonyho ten sa aj naďalej zdržiaval v mojej prítomnosti. Každé ráno po mňa prišiel a poobede ma odviezol naspäť domov. Aj keď to bolo veľmi milé, iritovalo ma to.

„Nič sa nekazí, dievčatko," vyslovila pani Nicolnsnová a chytila ma za ruku. „Všetko je to len v tvojej hlave."

A presne to sa mi snaží nahovoriť už od utorka.

Ak sa teda „toto" všetko odohráva len preto, že mám niečo v hlave, mali by ma zavrieť do blázinca, alebo by mi mali dať nobelovú cenu za dokonalé nešťastie.

„Možno by som mala ísť domov," vzdychla som. „Je dosť neskoro a stavím sa, že sa naši už dávno vrátili."

„A kdeže to vôbec boli?" spýtala sa a zaujato si ma premerala.

„Nikto netuší," mykla som plecom a jemne jej stisla dlaň. „Môžem teda odísť?"

„Ale prosím ťa," mávla rukou a pohladila ma po líci. „Aj ty musíš troška žiť, navyše ja si tu už sama nejako poradím. Dneska dávajú nový diel upírských denníkov."

Nechápavo som nadvihla obočie. „Len mi nehovorte, že pozeráte.. upírske denníky?"

Pani Nicolnsnová sa rozosmiala a hravo prikývla. „Prečo nie, mám rada mladých, krásnych chlapov a v tom seriály ich je neúrekom!"

„Och," rukami som si zakryla tvár. „Už v živote si kvôli vám nepozriem ďalšiu časť!"

„Už choď, Ria," posúrila ma. „Nechcem, aby si kvôli mne mala nejaké problémy."

„Vyháňate ma, lebo sa chystáte slintať..."

„Choď," prerušila ma a ticho sa pritom chichotala.

Ešte posledný krát som pokrútila hlavou nad jej detinským správaním a vybrala som sa domov.

A tam ma čakalo naozaj to najväčšie prekvapenie z hitparády tých najväčších prekvapení. Rodičia doma neboli, no namiesto nich sa vo všetkých izbách tlačila ďalšia stovka úplne cudzích ľudí.

„A toto.. má... byť.. čo?" spýtala som sa ticho samej seba, pretože cez hlučnú hudbu ma aj tak nik nemohol počuť.

„PARTY!" zvreskol nejaký chalan vedľa mňa a rozbehol sa na parket, ktorý bol vytvorený v strede obývačky.

Bola som natoľko zmätená a prekvapená, že som sa nezmohla na nič, len na to, aby som prešla pomedzi dav, až do kuchyne, kde si ľudia čapovali pivo a hlučne na seba pokrikovali.

Z kuchyne som sa vybrala na horné poschodie a s nechuťou som otvárala dvere každej izby. V rodičovskej spálni som nachytala neznámu skupinu ľudí, ktorý v rukách držali fľašu a dookola si ju posúvali.

„Vypadnite!" zvreskla som a nahnevane namierila prstom za seba. „Vypadnite inak zavolám políciu!"

Ozvalo sa pár nadávok na moju stranu a potom sa izba vyľudnila.

„Och môj život," mumlala som celou cestou do tej svojej. „Prosím len nech tam nikto nie je, len nech tam nikto nie je," rozdrapila som dvere a uvoľnene vydýchla. „Ďakujem!"

Izba bola prázdna a všetky veci boli na svojom mieste, presne tak ako som ich nechala. Mohla som otočiť kľúčom zvnútra, vopchať si do uši slúchatka a nechať všetku zodpovednosť na Kate, ale urobila som pravý opak.

Zamkla som izbu a rozbehla som sa späť na dolné poschodie rozhodnutá ju nájsť a spýtať sa jej, ako si to vôbec predstavuje. Robiť party, v našom dome, v neprítomnosti našich rodičoch, práve vo chvíli, keď som potrebovala jediné, spánok!

„Kate!" kričala som a nervózne sa tlačila pomedzi ľudí. „Kate!"

A keď som prehľadala celý dom, záhradu aj okolie, zistila som, že hlavná organizátorka celej frašky, niekam zmizla. Najhoršie však bolo, že sa v dome nenachádzala ani Amy, či Miranda a ľudia ,ktorý sedeli na našom gauči, pili náš alkohol a počúvali hudbu z našej veže, boli úplne neznámi.

„Hej," zastavila som nejakého chalana, ktorý si práve razil cestu do kuchyne. Zastal venoval mi ostražitý pohľad a potom pokračoval v ceste. Nechápavo som za ním opäť zakričala a to akosi zaujalo jeho pozornosť, lebo zastal a vrátil sa späť ku mne.

„Chceš niečo, krpec?" odmerane si ma premeral.

„Kto... kto.. kto vás tu pozval?" vykoktala som a on sa na mne celkom dobre zabával.

„Neviem, prišiel som len pred chvíľkou," mykol plecom. „Ale poviem ti.." poobzeral sa. „Táto party je brutálna," uznanlivo prikývol. „Dávno som na podobnej nebol."

„Nevieš mi poradiť, ako by som ju mohla zastaviť?"

„Zastaviť?" zasyčal. „Čo si decko?"

Rázne som pokrútila hlavou. „Len toto je môj dom a ja..."

„A mňa to nezaujíma!" zakričal a spokojne odkráčal úplne iným smerom akým chcel ísť pred tým.

„Do riti."

Kedysi dávno mi pani Nicolnsnová povedala, že človek v tých najhorších situáciach koná pudovo a je schopný naozaj hocičoho. A ja som vedela jediné, potrebovala som pomoc, od človeka, ktorý jednoducho vždy vedel čo robiť.

Preto som vbehla do svojej izby, zabuchla za sebou dvere, zapla notebook a rýchlo sa nalogovala na facebook.

„Prosím, prosím, buď online, prosím."

Lenže na moje vlastné sklamanie nikto z mojich „kvázi" priateľov na internete nebol.

Tony?

„Prosím, prosím, prosím, len odpíš," mumlala som a nepretržite som si žmolila lem rozťahaného trička s logom Simple plan.

Čo sa stalo, že mi píšeš, Grayová? Už ti chýbam? Videli sme sa predsa pred pár hodinami :*

„O môj bože, Ďakujem!" zvreskla som a rýchlo sa pustila do odpisovania.

Môžeš sem prísť? Prosím.

Stalo sa niečo?

Nie.. teda áno..

Tak nie, alebo áno?

Z chodby som začula nejaký treskot a vyľakane som sa nadýchla.

„Toto nedopadne dobre."

V mojom dome je party.

To má byť pozvanie ? :o :D ;)

Nie!! To má byť prosba o pomoc! Neviem ako sa tu tí ľudia dostali, ale sú všade a ja som v živote nebola v podobnej situácií! Neviem čo mám robiť!

Tentokrát mu trocha trvalo kým vyťukal svoju odpoveď a ja som sa zatiaľ nervózne mrvila na posteli, dookola sa obzerajúc ponad vlastné plece, prosiac toho hore, len aby niekto nevošiel.

Máš v dome party a sedíš na facebook-u?

Neviem, čo mám robiť.

Napísala som znovu a zúfalosť vo mne rýchlo vzrástla. Chodbou sa opäť ozval desivý vreskot a mne sa do očí votreli slzy.

Prídem za päť minút, hlavne ostaň tam kde si, dobre?

Dobre.

Lenže, keď zvuky v chodbe neutíchali a hudba nabrala na intenzite vstala som z postele a pomaly sa odobrala až ku dverám. Jemne som ich otvorila a nakukla vonku, všímajúc si dvoch chalanov, ktorý do seba nahnevane udierali päsťami.

„Prestaňte!" ozval sa prísny hlas a ja som v ňom spoznala hlas svojho otca.

Hudba utíchla, hlasy tiež a domom zavládlo dusivé ticho.

„Všetci okamžite opustíte tento pozemok, inak volám políciu!" zakričal nahnevane a hneď potom sa domom ozval šum, trieštenie skla, dverí a zase ticho.

„Victoria! Kate!" zvreskla mama a mne zovrelo žalúdok.

Premohla som všetky sily a pomaly sa rozutekala dole, vedomá si toho, že som doma úplne sama, bez Kate.