„To ma chceš stále ignorovať?"

Zadubene som prikývla a silno si zahryzla do pery.

„Vážne?" pokračoval s úsmevom, no ja som si aj naďalej udržiavala vážnu tvár.

„Tak fajn," vydýchol a spokojne sa uvelebil na sedadle. „Ja mám čas."

Chcela som sa ho spýtať čo ma za lubom, ale tým by som porušila svoju dobre načatú ignoranciu a preto som sa rozhodla byť radšej ticho.

„Môžme tu spolu sedieť, až..." zasmial sa. „Do samého rána, keď to tak chceš."

Stisla som pery a radšej otočila hlavu k oknu, pohľadom skúmajúc vyľudnené parkovisko. Ak by som mohla ujsť, už dávno by som bola doma, lenže Tony je natoľko sebecký, že sa poistil rýchlym zamknutím dverí. A všetko s úmyslom niečo zo mňa dostať.

Do tejto situácie som sa dostala celkom ľahko. A to tým, že sa môj už beztak dosť na hovno deň skomplikoval ešte viac. Hneď po obede predo mňa profesorka matematiky hodila test, na ktorý som akosi zázračne pozabudla, a ja NIKDY! NIKDY nezabúdam na testy. NIKDY! Takmer mi vypadli oči, keď som videla tie príklady, ktoré boli nevypočitateľné, nech som sa na ne pozerala z hora, dola, či zo všetkých uhlov. Skrátka som to nezvládla.

Po matike som sa na záchode, čistou náhodou stretla Amy a Mirandu, ktoré sa bez Kate mohli ísť len vycikať, napapať a spinkať.

Upravovali sa pred zrkadlom a o niečom sa pošepky rozprávali, keď si však všimli, že som vošla rýchlo stíchli a opäť sa do mňa pustili, našťastie len slovne.

Najväčšia katastrofa nastala na poslednej hodine a pravdu povediac, táto malá, nešťastná nehoda ma mrzí asi najviac. Bola som s Cam, na hodine dejepisu, ktorý tak strašne neznášam a jednoducho mi potom všetkom praskli nervy.

„Kde si bola celý deň?" vyprskla som, hneď ako si Cam zložila z ramena tašku a posadila sa na miesto vedľa mňa. Najprv prekvapene nadvihla obočie a potom pokrútila hlavou.

„Čo je s tebou?" spýtala sa zamyslene, vykladajúc si na lavicu učebnicu a počmáraný zošit.

„Nič," odsekla som. „Len si tu dnes nebola."

„Aha," mykla plecom. „A to je problém?"

„Kde si vôbec bola?" zopakovala som a nahnevane si ju premerala.

„Môžeš mi povedať, prečo sa správaš ako moja matka?" zavrčala a zadívala sa na mňa rovnako nahnevane ako ja na ňu.

„Nesprávam sa ako tvoja matka," odvetila som urazene. „Len som ťa dnes potrebovala, to je všetko."

Cam prikývla, otvorila zošit, schytila pero a pustila sa do kreslenia ďalších čmáraníc.

„To ťa ani nezaujíma, čo sa stalo?" spýtala som sa nechápavo, prekvapená jej kľudnou reakciou.

„Viem, že mi to povieš aj sama," pomykala plecami a milo sa usmiala.

„Vieš, čo ?" zamrmlala som a oprela sa o stoličku. „Nemusím ti hovoriť nič."

„A teraz sa správaš ako malé decko," povedala nezaujato.

V tom momente som stratila všetky nervy, ktoré som dovtedy tak pevne držala na uzde.

„Takže sa správam ako decko?" opýtala som sa a ona zdvihla hlavou, len preto, aby krátko prikývla.

„Presne," šepla a venovala mi úsmev.

„Tak vieš čo?" sykla som. „Nabudúce, keď budeš mať ty na hovno deň, budem ja tá, ktorá sa bude správať tak ako sa práve správaš ty!"

To v Cam vyvolalo dostatočný záujem, lebo mi odrazu venovala všetku svoju pozornosť. „Neviem, čo sa ti stalo Ria, ale správaš sa fakt ako decko!"

„Potrebovala som ťa a ty si tu nebola!" skríkla som šepky, tak aby celý rozhovor aj naďalej ostal, len medzi nami. „Fakt som ťa potrebovala!"

„Och!" zhrozene si priložila ruku na hruď. „Tak prepáčte, vaša výsosť, že som nebola po vašom boku, keď ste sa trápili!"

„Prestaň byť ironická!" okríkla som ju.

„Prestaň sa tváriť ako jediná osoba na tomto svete, ktorá má problémy!" vrátila mi to a ja som po tomto útoku, v sebe nenašla ďalší vhodný argument. „Aby si vedela," pokračovala. „Aj ja som mala dnes na hovno deň a tiež si tu pre mňa nebola! Takže mi nemáš čo vyčítať!"

Chcela som sa jej ospravedlniť, povedať jej, že som to tak nemyslela, ale do triedy vbehol profesor a s krikom sa pustil do vysvetľovania nového učiva. A na moje veľké ospravedlnenie nezostal čas, pretože Cam sa po hodine nahnevane zdvihla a nedala mi šancu k nej, čo i len prehovoriť. Mrzelo ma to, pretože hádky s človekom, ktorý pre vás veľa znamená skrátka bolia.

„Stále nič?" spýtal sa Tony s nádejou v hlase a ja som opäť zadubene pokrútila hlavou.

Po hádke s Cam ma čakal dvojhodinový trest v prítomnosti profesora, ktorý celý čas spal a ďalších dvoch študentov. Jeden z nich si neustále poklepkával nohou a druhý si ma úchylkársky premeriaval. Keď som odtiaľ vybehla, rovno do Tonyho hrude, bola som neskutočne vďačná.

Samozrejme, že som sa okamžite odtiahla, rýchlo vykoktala chabé prepáč a hodlala sa odísť. Lenže Tony mal iný úmysel a zase ma stiahol k sebe do auta, kde sa ma rozhodol držať, až dovtedy kým mu nepoviem, čo sa dnes stalo.

„Stále nič?" zopakoval a hlasno si povzdychol. „Začínaš ma nudiť, Grayová."

Mykla som plecom a pomaly zatvorila oči, vychutnávajúc si krátku chvíľu, cez ktorú bolo všetko akoby v poriadku.

„Nie je to až také ťažké," nevzdával sa. „Len mi povedz, čo sa stalo a ja ťa odveziem domov."

Bola som natoľko tvrdohlavá, že som opäť len pokrútila hlavou.

„Tak fajn," odvrkol. „Sama si to chcela."

Nevedela som, čo mám pod touto vetou očakávať a tak som radšej aj naďalej nechala zatvorené oči. Bolo totiž oveľa príjemnejšie a jednoduchšie dívať sa na tmu. Potom všetkom pôsobila tak oslobodzujúco a ľahko, ako vánok, ak je to vôbec možné. Cítila som úľavu a pokoj, a odrazu som chápala, ako málo stačí, aby človek na všetko zabudol. Práve vo chvíli, keď som sa rozhodla konečne prelomiť ľady a všetko zo seba dostať, pocítila som vo vlasoch jemný dotyk.

Najprv som si myslela, že sa Tony snaží o nejaký upokojujúci manéver, ale hneď na to som túto hlúpu myšlienku vyhodila z hlavy.

Až po krátkych stotinkách mi došlo, čo sa v skutočnosti odohráva v mojich vlasoch. Preto som vykríkla a striasla sa, nezabúdajúc si pritom všetkom ešte kvalitne tresnúť hlavu o sklo.

„Pavúk! Pavúk! Pavúk!" zakričala som a rukou si prečesávala vlasy.

Tony najprv nechápavo nadvihol obočie, potom chvíľku zotrval v stave nevedomosti a hneď na to sa bláznivo rozrehotal.

„Nesmej sa ty, idiot!" okríkla som ho. „Mám na hlave pavúka! Och, bože! Mám na hlave pavúka!"

„Nemáš na hlave pavúka," vyslovil pomedzi záchvat smiechu.

„Čože?" zarazila som sa a vtedy ma udrela bolesť, ktorú som si spôsobila vlastnou nešikovnosťou.

„Nemáš na hlave pavúka," zopakoval o čosi jasnejšie. „Ale tvoja reakcia stála za to, keby že to tuším, urobím to už na začiatku."

„Ty..." nahnevane som k nemu natiahla ruky, ale on ich uchopil do tých svojich a pokrútil hlavou.

„Vidíš," kývol hlavou. „Všetko to malo aspoň nejaký pozitívny účinok. Konečne rozprávaš."

„Bojím sa pavúkov!" zavrčala som urazene. „Vystrašil si ma!"

„Prepáč," zamrmlal a jemne sa usmial.

„Strč si svoje prepáč niekam..."

„Kde bude prospešné, viem, už som počul," dokončil a zase sa krátko zasmial.

Zarazene som ostala ticho, keď som si uvedomila, že si to aj naďalej pamätá, zatiaľ čo ja som už dávno zabudla, že som túto frázu použila v jeho prítomnosti.

„Teraz mi už povieš čo sa dnes stalo?" šepol a s nádejou mi venoval ostražitý úsmev.

Aj napriek tomu, že som bola na neho príšerne nahnevaná, prikývla som a pustila sa do zložitého vysvetľovania celého môjho blbého dňa. Za celý môj výklad ma ani raz neprerušil, len kýval hlavou a občas sa zasmial, začo som ho prepaľovala zlostným pohľadom. Bolo zvláštne vravieť všetko človeku, ktorý mi v skutočnosti lezie na nervy, ale Tony sa ukázal ako kvalitný poslucháč, ktorý vedel, čo robiť v každej situácií.

„Tak to si mala teda dosť na hovno deň," zhodnotil napokon a chápavo kývol hlavou.

„Myslíš?" odsekla som sarkasticky. „Môžeš ma teraz odviesť domov? Musím niekam ísť?"

To opäť upútalo jeho pozornosť. „A kamže?"

„To nie je tvoja vec," zasyčala som a ruky si prekrížila na prsiach.

„Mne nebude prekážať stráviť tu ďalšiu hodinu," usmial sa. „Vieš, že s tým nemám problém."

„Máš pocit, že sa celý svet točí len okolo teba?" zvreskla som. „Držíš ma tu na silu už takmer hodinu, len preto, že si zvedavý ako storočná babka, ktorá potrebuje vedieť všetko, čo sa okolo nej deje! Nie si môj kamarát a neviem prečo máš potrebu sa správať akoby si bol! Chcem. Ísť. Domov!"

Po mojom zlostnom prejave Tony zarazene otočil hlavu smerom k dverám, zadíval sa von oknom a ticho zanadával.

„Odvez ma domov," šepla som zúfalo. „Prosím, len ma odvez domov."

„Fajn," odvetil a strčil kľúč do zapaľovania. Myslela som si, že okamžite naštartuje a splní moje prosby, ale on sa opäť zadíval do prázdna a nakoniec na mňa.

„Chcel som ti len pomôcť Ria," vyslovil a pritiahol pery k sebe. „Nehnevaj sa za moju zvedavosť, ani za to, že som ťa tu držal. Chcel som len pomôcť," zopakoval a hneď na to sa auto konečne pohlo. Mala som obrovské výčitky svedomia za svoju hlúpu potrebu zo všetkého ho obviňovať. Koniec koncov, v poslednej dobe bol Tony jediným človekom, ktorý sa skutočne zaujímal o to, čo mi je. Aj napriek tomu, že som si to nechcela priznať, bol v mojej blízkosti vždy, keď sa niečo udialo a ja som mu to oplácala krikom a hnevom.

Keď zastavil auto pred našim domom, natiahol ukazovák k automatickej zámke dverí a jemne na ňu klikol, čím sa v aute ozval jemný zvuk a hneď na to sa všetky dvere odomkli. Moje nahnevané a unavené ja, by najradšej v tom momente vyskočilo a rozutekalo sa domov, ale tá druhá strana mňa zotrvala na mieste, až kým sa mi v hlave nepodarili sformulovať správne slová.

„Prepáč, Tony," vydýchla som. „Možno si mal dnes ráno pravdu, možno sa naozaj istými vlastnosťami podobám na Kate."

Chystal sa niečo povedať, ale ja som náhlivo pokrútila hlavou.

„Nič sa nedeje," šepla som. „Je to v poriadku, pravda občas vyjde najavo v tých najnevýhodnejších situáciach," jemne som sa uškrnula. „A čo sa týka toho, čo si chcel vedieť," zamyslene som sa zadívala na dom pani Nicolnsnovej. „Každý deň po škole opatrujem starú susedku, ktorá mi je niekedy viac ako stará mama."

„Myslíš tú milú pani od vedľa?" spýtal sa zamyslene, načo som mu ja venovala ostražitý pohľad, po ktorom sa okamžite pustil do vysvetľovania. „Keď som zabudol, kde bývaš musel som obísť pár susedov a trápne zvoniť. Nikto mi nebol schopný o tebe povedať, asi si mysleli, že som nejaký zlodej," zasmial sa. „Až tá pani mi povedala, kde bývaš."

„Povedala ešte niečo viac?" opýtala som sa s obavami, pretože som si bola istá tým, že pani Nicolnsnová určite nedokázala udržať jazyk na uzde.

Tony pokrútil hlavou, zasmial sa a potom ľahkovážne odvetil. „Len niečo o tom, že som oveľa krajší ako si ma opisovala."

Och. Môj. Bože.