Príbeh, ktorý budete čítať je už dávno dokončený. Možno ma v sebe nejaké chyby a mnohé z vás budú nad ním pretáčať očami, je to však klíše, ktorého písanie mi spôsobovalo ohromnú radosť. Pevne verím, že ak sa vám nebude páčiť, aspoň vás pobavím.

PS: tento príbeh nie je fanfikcia o 5SOS. 

Vaša HappyD.

******
„A v tom sa z ničoho nič, zjavila pred nami nádherná blondína, takmer som odpadol," ozval sa za mnou nejaký chalan a ostatný napäto zadržali dych.

Je to tu zase.

„Mala úžasné, dlhé nohy, ktoré ju niesli v oblakoch, akoby bola princezná a ja som jej takmer padol k nohám," pokračoval a ja som akosi nechápala tomu, kde niekto ako on nachádza takú bohatú slovnú zásobu. To v noci číta romány, alebo čo?!

„Chalani, videl som anjela," dokončil a všetci zostali ticho.

Bolo mi na zvracanie z tých primitívnych a trápnych slov a úplne som sa tešila na moment, keď konečne vypadnú, a ja budem si budem môcť v pokoji vychutnávať službu.

„Dáte si niečo?" spýtala som sa sladko, keď sa pustili do preberania ďalších diskutabilných vecí ohľadom „tajomnej" blondíny.

Všetci ku mne ostražito zdvihli zrak a ich reč okamžite ustala. Hovorme o trápnom momente.
V tej chvíli by som sa najradšej prepadla pod zem a to doslova. To nikto nechápe, že priam neznášam zazeranie a trápne, zdĺhavé pohľady? To je tak ťažké pochopiť, že si to neprajem?

Lenže môj zákazník, môj pán, ako zvykne opakovať Grace, majiteľka tejto kvázi kaviarenskej knižnice, kde si ja, pomimo školy zarábam už tretí rok. Chystám sa totiž spáchať neodpustiteľný zločin.. srandujem, chcem len vypadnúť z domu a nikdy sa nevrátiť späť.

„Och. Jasné," prehovoril odrazu jeden z nich, a mňa to úplne vytrhlo zo zamyslenia, svoj pohľad som upriamila na kopu papierikov vo svojej ruke a čakala som na objednávku. „Dáme si tri horúce čokolády a jednu kávu."

„Hneď to bude," prikývla som a venovala im chabý úsmev, ktorý však nebol opätovaný, lebo sa takmer okamžite pustili do rozoberania tých údajných krásnych,dlhých nôh.. a to nemyslím práve tie žirafie...A keď už situácia nemohla byť horšia, vo dverách sa objavila osoba, ktorú som v tej chvíli chcela vidieť asi najmenej. Na perách mala ten svoj zvyčajný širokánsky úsmev, orámovaný červeným rúžom, ktorý ako všetci hovoria, dokonalo zväčšoval jej už beztak plné pery. Koho do pekla zaujímajú jej blbé červené pery? To nikto nevidí, že je polovica decembra a ona ma na sebe krátke červené šaty, tenký kabát a topánky na platforme, na ktorých by som sa ja určite zabila? Hlavne, že je vždy „dokonalo" krásna.. Pffkt.

Môjmu zraku neušlo ako dotyčný chalani zlapali po dychu, keď prešla okolo nich, akoby sa nechumelilo a zastavila rovno predo mnou. Dlhé blond vlasy si prehodila cez rameno a jej úsmev sa zmenil na triumfálny úškľabok.

„Aspoň si zatvor ústa, Ria, keď už na mňa tak okato zazeráš," prehovorila uštipačne a moja dovtedajšia nálada bola úplne fuč.

Dámy a páni, moja „najdrahšia, najmilšia, najlepšia" sestra Kate!

Ona je dôvodom prečo nenávidím všetky žijúce blondíny, aj keď jedna z nich, úplnou náhodou je moja najlepšia priateľka, ale ona to má odpustené.

Ona môže za to, že ma v rodine všetci považujú za veľké nič!

Moja dokonalá sestra Kate!

Pravdu povediac náš vzťah nebol vždy chladný a vražedný, boli časy, keď sme mohli jedna druhú vystáť a mali sme sa skutočne rady. Ale to som mala dva roky a Kate tri, a niekedy v tom období, keď sme sa obidve hrali s bábikami som v sebe nachádzala odpor. Začalo to, keď Kate ako trojročná vyhrala „malú miss Amerika", hneď potom ju rodičia každý rok prihlasovali a ona každý rok vyhrávala. Ja som ako trojročná zmlátila o rok mladšieho suseda, lebo sa so mnou odmietol hrať. No a čo? Tak medzi nami nebola žiadna komunikácia, je tam toho, ja som sa chcela hrať, on nie, jeho chyba.

Keď mala Kate šesť, začala hrať na klavír a husle. Našla v sebe ďalší úžasný talent, ako v tom období zvykla vyhlasovať mama. Hm, ja som ako šesťročná mlátila ostatné deti na pieskovisku, pretože sa so mnou, trochu napätia... odmietali hrať! A dodnes nechápem prečo! Nebola to práve hrdosť, čo cítila moja mama, keď na mňa ostatné deti žalovali a ich matky sa ustavične sťažovali.

V dvanástich moja dokonalá sestra zažila svoje prvé rande. Najpopulárnejší chalan školy ju pozval von, držali sa za ruky a potom dostala svoju prvú pusu. Toto neboli práve informácie, ktoré som vo svojom trápnom živote potrebovala vedieť, ale Kate sa mi s nimi v tú noc s radosťou zdôverila.

Zatiaľ čo sestra randila a užívala si prítomnosť všetkých chalanov, ja som si doma ohrýzala nechty, čítala knihy a dookola pozerala tú istú sériu priateľov. No čo, môj život je skrátka S.U.P.E.R!

Niekedy medzi pätnástym a šestnástym rokom života sa Kate podarilo stať rozstlieskavačkou. A to bola asi tá posledná kvapka v obrovskom pohári mojej trpezlivosti. Od toho momentu som v sebe začala uchovávať pocit, ktorý mi bránil pozerať sa na veci jasno. Nebavilo ma stále stáť v tieni, keď celá rodina ospevuje len jedno, Kate. Ani v škole to nebolo dvakrát jednoduché, zatiaľ, čo moja sestra bola všetkým známa, všetkými obdivovaná, ja som bola nikto a občas ma ľudia zvykli oslovovať „sestra tej nádhernej blondíny",čo mi pripadalo takmer ako „tá ktorú netreba menovať!"

„Čo ťa tu privádza, drahá sestra?" opýtala som sa pokojne, ďalej pokračujúc v chystaní objednávky pre tú zazerajúcu skupinu chalanov.

HALO, táto osoba nie je Rita Ora, alebo iná celebrita, aby ste na ňu tak okato čumeli! V skutočnosti jej smrdí z úst a má obrovské nohy!

„Ocko povedal, že tu mám počkať kým ti neskončí šichta, aby som ťa mohla zobrať domov, tak som tu!" rozhodila rukami a posadila sa na barovú stoličku, stále sa smejúc akoby povedala niečo extrémne vtipné.

Asi som v tej chvíli bola jediná, ktorej nič neprišlo vtipné, ani jej hlúpe reči, ani zazerajúci chalani a tobôž nie fakt, že ma čaká ďalšia zdĺhavá hodina v práci.

Už som spomínala ako veľmi milujem svoj život?

„Nemusíš ma čakať," zamrmlala som otrávene čakajúc kým sa dovarí káva. Na tácku som zatiaľ prichystala spomínané horúce čokolády, lyžičky a štyri malé keksíky. Vraj pozornosť podniku.(wtf?!)

„Nemusím, ale chcem," odpovedala Kate, zdvíhajúc hlavu. Chvíľu sa na mňa dívala, pričom sa jej na tvári tvoril čudný úsmev a potom sa obzrela na skupinku jej verne sa dívajúcich obdivovateľov.

Tí sa na široko usmiali a ľahko jej zakývali, pričom sa nezabudli tváriť, akoby ich práve niekto ovalil lopatou.

„Zdá sa, že toto je ďalšia skupinka tvojich obdivovateľov," zahvízdala som potichu, nezabúdajúc použiť svoj zvyčajný sarkastický tón. „Aké prekvapivé."

Kate prudko otočila hlavu späť ku mne a ľahko si prehodila blond vlasy cez útle ramená.

„Nežiarli krpec," odvetila surovo, no netrvalo to dlho a zase sa široko usmievala.

Falošnica akási!

No aj napriek tomu som sa rozhodla jej činy nekomentovať, rýchlo som schytila kávu, až som si takmer oparila ruku a nahnevane obchádzajúc jej maličkosť som sa vybrala k svojim zákazníkom.

Ich doterajšia debata ostala visieť vo vzduchu, na miesto rečnenia sedeli ticho a dívali sa jeden na druhého, akoby niečo analyzovali. Neváhala som ani sekundu, rýchlo som si vykonala svoju prácu, s tichým „nech sa páči," som ich obslúžila a chystala som sa odísť. Nebyť toho, že ma jeden z nich zastavil, a to nie práve najvhodnejším spôsobom.

„Hej, čašníčka!" oslovil ma so širokánskym úškrnom. Všimla som si ako mu čierne, husté vlasy spadli do očí a on ich rýchlo rukou odhodil späť na vrch hlavy. Jeho zvyšní spoločníci na mňa upreli svoje zvedavé oči a rovnako ako on ma s úsmevmi sledovali.

„Potrebujeme tvoju pomoc," pokračoval, pričom sa mu ten šialený úsmev čo raz viac rozširoval. Áno, bolo to možné, aj keď som tomu vôbec nechápala.

„Eh," vzdychla som a nechápavo nadvihla obočie. „Dáte si ešte niečo? Neviete kde sú toalety? Chcete si zároveň požičať nejakú knihu?" vychrlila som na nich bez dychu, na čo si vymenili pohľady a hlasno sa rozosmiali.

Super, ešte toto som potrebovala, ozvalo sa mi ironicky v hlave.

„Nie, nie, nie," krútil hlavou a stále sa smial, zatiaľ čo som ja trápne prestupovala z nohy na nohu.

„Tak?"

„Viem, že to bude znieť hlúpo, ale neušlo mi, že si sa rozprávala a tou blondínkou pri pulte. Poznáš ju osobne?" spýtal sa a mne okamžite vyschlo v krku, a je to tu zase.

„Áno, poznám," donútila som sa odpovedať, v hlave si dookola opakujúc, že ak ho zabijem nikdy mi to neprejde. Nemôžem sa správať neslušne a nemôžem prísť o svoju prácu.

„Môžeš nám dať jej telefónne číslo?" dokončil a zadíval sa na mňa s pokusom napodobniť psie oči.

„Prepáč," mykla som plecami, snažiac sa pôsobiť, čo najmilšie. A bolo to fakt ťažké, tváriť sa, ako anjelik, keď v skutočnosti máte chuť niekoho priam zakopať. „...ale to nie je v mojej kompetencií dávať niekomu jej číslo. Vidíš ju, sedí tam," ukázala som na miesto niekde za sebou. „Choď za ňou a popros si o neho sám, alebo si natoľko hlúpy, že to nedokážeš?"

S tým som ich opustila, nedbajúc na to, že ma častovali vražednými pohľadmi a neinteligentnými komentármi.

Pristúpila som ku Kate, nahnevane som ju štuchla do ramena a rovnako tak jej aj povedala. „Vyhlás v školskom rozhlase, nech ma tí tvoji hlúpi a naivní obdivovatelia nechajú na pokoji, nie som tvoja sekretárka."

„Nežiarli, krpec," zopakovala a pokojne sa uvelebila na stoličke a telefónom v ruke. Ďalšiu hodinu ostala ticho, všetku svoju pozornosť totiž venovala šálke kávy a instagramu.