Kráčali po bulvári tesne vedľa seba, každý však ponorený do odlišnej muziky, do odlišného sveta.

On bol od hlavy po päty zahalený v tmavej farbe. Skrytý pod veľkou kapucňou s maskou cez tvár, zízal výlučne na chodník obšťastnený rojom zaschnutých žuvačiek a pľuvancov.

Gen zas oplývala inou aurou. Svetlejšou. Akosi pozitívnejšou. Vo svojej sneho-bielej páperovej vetrovke a s oválnymi slnečnými okuliarmi si sebavedomo razila cestu.

Mentol ju štípal na jazyku, vietor sa jej zahrýzal do obnaženého krku. Cez to všetko neľutovala voľbu nočnej prechádzky. Poslednej prechádzky pred rozlúčkou s Tägu.

Moje rozhodnutie je nemenné, pripomínala si v mysli.

Chcela sa však vrátiť domov? Chcela sa znovu zakliesniť do stereotypného života bez štipky umenia?

Čo chcem? Čo očakávam? Prečo mi to nie je ľahostajné? Prečo sa cítim podobne ako v Tokiu?

„Ideme sem," jeho hrdelný hlas ju prerušil v rozjímaní. Džentlmensky jej podržal sklenené dvere do podniku.

Nie, nebol to podnik, ale práčovňa. S chladnými žiarivkami a práčkami v ktorých sa hypnotizujúco točilo namydlené oblečenie. Voňalo to tu po lacnej aviváži.

„Prečo sme tu?"

„Je tu pokoj."

„Aj v byte bol pokoj."

„Áno, no tu sme vonku. Vieš, čo tým myslím?"

„Práčovňa?"

„Práčovňa."

Na popukanej plastovej stoličke čučalo násťročné dievča s veľkými slúchadlami. Prázdnym košom na bielizeň si v rytme pesničky bubnovalo po stehnách a vyfukovalo žuvačkové bubliny.

Guido. Prečo mi stále beháš po rozume? Prečo ma nenecháš ísť? Možno ťa ja nenechám ísť i keď dobre viem, že tu už nie si. A nikdy viac nebudeš.

Sledovala starenku, ktorá fascinovane hľadela na kusy šatstva, ktoré sa v práčke krútili.

„Zajtra o ôsmej letíš domov."

„Už o ôsmej?"

„Áno. Čo najskôr."

Začalo to nevinne, boli sme priateľmi od detstva. Žili sme v rovnakom paneláku, hrávali sa na rovnakom ihrisku, zdieľali sme rovnaké hračky a kriedy, ktorými sme čmárali na betón škôlku.

Rovnakí. To slovo tak nenávidím.

„Myslíš, že som blázon?"

„Blázon? A to už prečo?"

„Lebo sme v práčovni."

„Blázon nemôže súdiť druhého blázna."

Bola som blázon, Guido, blázon do teba. A žila som v predstave, že ma miluješ tiež. Nie rovnako, ale odlišne, jedinečne. Tak jedinečne ako som mohla milovať len ja teba. Jedinečne, že ani moje kresby by to nedokázali vystihnúť. Toľké city, zvláštne city, tie, ktoré možno spozorovať iba v očiach, ktoré možno počuť v hlase, ktoré možno vyjadriť horúcimi perami na pokožke...

„Mala by si kresliť."

A sme tam kde sme začali.

„Ak by sa dalo štetcami prebodnúť hrdlo či prerezať žily, potom by som kreslila."

„Gen... ja ti nerozumiem."

Oklamal si ma Guido, nechutne si ma oklamal. Vzal si mi to jediné, čo som kedy mala. Moje umenie.

„Rozumej tu," ruka jej spočinula pri srdci, „to úplne stačí. Vedz, že pochopíš. A ak nie, bude to hádam ešte lepšie."

„Toto ťa pochopí," podal jej jedno zo slúchadiel.

„Isteže. Hudba je neprekonateľná."

„Ale hudbu tvoria ľudia," namietol. „Takže ľudia sú neprekonateľní."

„Nie všetci..."

„Určite nie všetci, no niektorí hej."

„Napríklad ty?"

„Možno práve ty."

„To ťažko..."

Hudba. Tak monotónna, smutná, depresívna, kvíliaca sláčikovými nástrojmi, dynamická bubnami, vášnivá saxofónmi, jemná klávesami. Hudba je neviditeľným umením. Zrak nie je potrebný. Iba sluch. To sa o kreslení povedať nedá...

„Prečo kresliť?"

„A prečo tvoriť hudbu?"

„Nemôžeš porovnávať dve tak odlišné veci."

„Ak ty môžeš, prečo nie ja?"

„Pretože ty," nadýchla sa, „ty sa málokedy mýliš."

A pravda bolí. Viac ako ostrie noža...

„Trpká minulosť. Tomu chápem."

„Pokiaľ je to tak, necháš ma. Necháš ma zabudnúť na kreslenie."

„Nie," zamračil sa. „Narodila si sa s tým. Na to nezabudneš."

„Môžem si to veľmi priať a-"

„No nezabudneš. Nikdy."

„A to je ten problém," povzdychla si. „Niet cesty von."

„Veď ty si vonku. Vždy si bola."

Iba si predstierala, že si zavretá v klietke, ale nebola si. Bola to len ilúzia. Vlastná lož, ktorú si umelo živila. Nie si uväznená. Nepotrebuješ sa zachrániť. Nepotrebuješ, aby ťa niekto zachránil.

„Bolí to," sotva udržiavala slzy na krajíčku.

Odhaľovanie citov je najlepším spôsobom ako dať cudziemu kľúč k tomu, aby ťa zničil. Nesmieš sa rozrevať. Nesmieš!

„Viem," opatrne sa dotkol jej pleca, „a ešte to chvíľu bolieť bude."

Ja to poznám. Poznám to dobre. Viac než si myslíš, no v tvojej reči to povedať nedokážem. Zatiaľ nie.

„Teraz, aj predtým v Tokiu," načala tému, ku ktorej sa sporadicky vracala, „s tebou sa mi otvárajú staré rany. Rozpamätávam sa na staré záľuby, staré túžby, zahadzujem preč to, čo nadobúdam v prítomnosti. Prečo?"

„To netuším. Naozaj neviem, Gen."

„Ja asi áno," zahryzla si do pery, „no nie som si istá. Azda som tu až príliš šťastná."

„Šťastná?" vytreštil na ňu oči.

„Veru tak. Šťastná," pritakala. „Aj keď nie navonok, vnútri cítim akýsi pokoj. Niečo, čo mojej duši už dlho chýbalo. Niečo, čo ma núti zostať. No keď ostanem, zničí ma to. Roztrhá ma to a zrúti sa mi celý svet, ktorý som si postupne budovala. Stratím fyzický kontakt so svetom... No nadobudnem duchovný. Je to výhodný obchod?"

„Možno ti srdce napovie..."

Nepremýšľaj nad tým. Neopováž sa nad tým premýšľať! Čo si o sebe myslíš? Si taká naivná, že dvakrát vstúpiš do tej istej rieky? Pamätáš si na Guida? On... On ti mazal med okolo úst a ako to dopadlo? Oklamal ťa, zničil ťa, ukradol ti všetko, čo si mala. A všetko, čo si milovala.

Dá sa však umenie ukradnúť? Iba jeho hmatateľná interpretácia, no samotné nie.

Uvažuješ nad tým? Nad tým, že v Tägu predsa len zostaneš? Nebuď-

„Blízko odtiaľto sú trhy. Nie si hladná? Môžeme sa tam najesť," ozval sa Yoongi.

„To nie je zlý nápad, ale..." zamyslela sa. „Možeš pre mňa niečo spraviť?"

„Čo také?"

„Môžeš sa mi pozrieť do očí?"

Narovnal sa, keďže sedel zhrbene a vyhovel jej, napodiv divnej, požiadavke. Bez ďalších slov sa oddane utápal v jej zraku.

Čakal, kým ho zarazí ďalšou čudnou otázkou, no ona mlčala. Po celý ten čas naňho len civela, pery jej od sústredenia bledli. Od oválnych okuliarov sa odrážalo svetlo žiariviek.

Nič až na hudbu neprerúšalo ich očný kontakt, ktorým by chcela vari odhaliť všetky tajomstvá. Väčšie či menšie. No o čo jej presne šlo? Čo tým mienila docieliť?

Nemôžem ho zrovnávať s Guidom. To nie je správne. Každý človek je jedinečný, on nie je ako Guido. Nikdy nebude. Ani v tých pozitívnych aspektoch.

„Odpusť mi toho Agusta," prehovorila nakoniec, „nezamýšľala som to v zlom. No bola to prvá vec, korá ma očarila. Nemohla som ju len tak pustiť k vode."

„A čo ťa na ňom najviac zaujalo?"

„Úprimnosť," odpovedala. „A tiež strach. Vtedy si sa bál a bol si smutný, príšerne smutný. Avšak ľudský. Ľudskejší než tí, čo sa ma snažili okúzliť svojou nebojácnosťou, sebaistotou, svojou aroganciou. Tvrdil si, že som ťa nakreslila nereálne. Ale pre mňa vtedy neexistovalo nič reálnejšie."

„Mám rada Agusta," prezradila mu, „ale ešte väčšmi mám rada Yoongiho."

„Tomu sa mi nechce veriť. Vážne?"

„Áno. Zdá sa totiž, že má ešte väčšie nedostatky než Agust. A čím ich má človek viac, tým sa stáva reálnejším."

„Aj mňa mrzí ten včerajšok."

„Ja viem. Našla som si na posteli zimolez."

„Nepôjdeme už?"

„Prečo?"

„Zajtra o piatej musíme byť na letisku."

„Práve teraz si myslím," dodala, „že najskôr musíme dopočúvať tú hudbu. Je fakt dobrá."

„Čože?" usmial sa zmätene.

„Počul si. Hudba je dôležitejšia."

„Nezabudni na kreslenie."

„Hudba i kreslenie."

„Je to to isté."

„Predsa však rozdielne."

Podoba a odlišnosť. Medzi nimi existuje iba tenká hranica.

„Naučím ťa," z ničoho nič odvrkla Gen.

„Čo ma naučíš?"

„Kresliť. A aj ti pomôžem s angličtinou, ak budeš chcieť."

„To nemusíš..."

„Ale ja chcem."

„Potom ťa ja naučím kórejsky."

„Jin-jja?"

„Jin-jja."

Bol to okamih plný napätia a vzrušenia, ktorý na nepatrný úsek zavládol po celej práčovni. Pochopenie, súzvuk, vyhovenie, splnenie vlastných cieľov a pomoc. Všetko so všetkým, nič s ničím. Podoba a odlišnosť. Odlišnosť a podoba. Nikdy tieto dve slovíčka nenadobudli väčšej moci ako práve v tú noc v Tägu. Tú noc, ktorá mala byť tou poslednou. Osudovou.

„Môžeš to dať hlasnejšie?" rada by si vypočula tú pieseň tak, aby jej do pozadia nešramotili práčky.

Vyhovel jej.

Nemohlo to byť podivnejšie. Dvaja ľudia v práčovni pod jasnými žiarivkami so slúchadlami, ktorí pozorovali akrobatické čísla oblečenia v priamom prenose. Čo tu robili? Prečo tu sedeli, keď si nepriniesli ani vlastné koše s prádlom?

Možno im práčovňa pomohla zaceliť niečo, o čom sami pochybovali. Pomohla im nájsť odpovede na otázky, ktoré sa báli nahlas vysloviť. Aj keď to bolo sotva práčovňou. To oni boli aktérmi. Tak ako v Tokiu, tak aj v Tägu. Či v kaviarni alebo práčovni. Či už v krajine vychádzajúceho slnka alebo v meste jabĺk.

„Zostanem," rozhodla sa. Spomenula si na Jurský Park, na holé plátna a drevené stojany, na podomácky vyrobené affogato a zrazu sa jej zazdalo, že nič lepšie na svete neexistuje. Že nič by neprevýšilo práve tieto obyčajne neobyčajné činnosti.

Yoongi sa neubránil menšiemu úsmevu a privrel oči, aby sa viac sústredil na hudbu.

„Pozerala si sa srdcom, všakže? A nie hlavou," prehovoril.

„Vlastne ani nie. Pozerala som sa na teba."

~

寒い 3月

| ᴄᴏᴍɪɴɢ sᴏᴏɴ: ʙᴏɴᴜs ᴄʜᴀᴘᴛᴇʀ |