Mesto sa kúpalo v chabých slnečných lúčoch, obklopené vysokými kopcami.

Staré betónové činžiaky, zašité uličky plné mastného pouličného jedla za smiešne ceny, či dokonca aj pach prepáleného oleja, dodávali tejto tepne neuveriteľne čarovnú atmosféru. Ako keby tu razom aj tie najškaredšie aspekty boli tými najkrajšími. Lebo veď krása a ošklivosť sú si nesmierne podobné.

Neočakávala by, že ju mesto ako toto mohlo dostať na kolená. A to ničím iným než svojou hlbokou úprimnosťou.

Tägu. Mesto jabĺk. Veľký kopec. Takto vnímala špecifickú lokalitu vlastnými očami.

Prečo sa vôbec nechala zlomiť? Prečo sa dala na túto riskantnú cestu? Odpoveď bola veľmi prostá. Možno túžila chytiť nový vietor do plachiet. Nežiadalo sa jej naveky zakotviť v žiadnom prístave.

Priviedla ju sem však aj zvedavosť. Bývala uväznená medzi štyrmi stenami izby, dušou zviazaná v stránkach plochých učebníc, kedy jej noc poskytovala len vetchú napodobeninu slobody sprevádzanú snovými omámeniami. Zvykla si za to nadávať, keďže nereálne predstavy búrali tvrdý pancier, ktorý si formovala už od čias jej posledného výletu do zahraničia.

„Nebude ti prekážať pobývať v jednom z tých ošarpaných činžiakov?"

Min Yoongi. Zmenil sa od toho leta v Tokiu, alebo ten človeka ktorý sa jej prihováral bol azda skutočným odrazom jeho duše? Netušila, no fascinovalo ju to. Keď sa po prvýkrát stretli pred necelým rokom v maličkej kaviarni, bol iný. A možno bol teraz iný. A napokon, možno sa Gen iba mýlila.

Na to, že bol začiatok marca, panovala až priveľká zima. Postupne jej omŕzal červenkastý nos. Neubránila sa ani drkotaniu zubov. Skromná cestovná taška na pleci sa jej natriasala.

„Gen?"

„... Mám rada staré budovy," odvetila s uzimeným úsmevom.

„Hm," skepticky si ju premeral. „Metro. O päť minút."

S černicovými vlasmi vyzerá divne, nepopustila od dravých myšlienok kresajúcich v jej mozgových závitoch predstavy o rozoberaní tejto prapodivnej osôbky. Osôbky, ktorú nechápala a ktorá zjavne rovnako nechápala ani ju.

Na Min Yoongiho spomínala predovšetkým vďaka plavej štici, sinavej pokožke a gigantickýn čiernym kruhom pod očami. Očividne august nebol jeho najlepším mesiacom v roku a hádam aj preto ju zarazil jeho súčasný vzhľad. Chuť do života sa mu aspoň trošilinku prinavrátila do žíl. Spozorovať by ste to mohli v jeho veselšom postoji, nesmelom úsmeve a samozrejme aj v jeho dúhovkách. Zrak sa mu zvláštne ligotal nadšením.

Na stanici metra sa ponevierali masy všakovakých ľudí. Tí s okuliarmi, s baseballovými čiapkami, so starými plecniakmi zrelými na vyhodenie či s knižkami.

Podvedome si neuvedomovala svoje konanie a povytiahla z tašky skicár.

Nie, nesmieš!

„Si v poriadku?" všimol si ju Yoongi.

„Prečo by som nemala byť?"

Nakoniec sa jej viac nevypytoval. Vlak pri brzdení zaškrípal na koľajniciach a oni sa konečne pohli z tej strašnej kosy.

Celú trasu držali jazyk za zubami, občas si čo-to zahundrali popod nos, keď sa cez nich bezočivo predierali ďalší cestujúci.

Byt, na ktorý sa Gen už v duchu tešila, sa nachádzal na najvyššom poschodí v béžovom činžiaku pokreslenom graffiti a obrastenom z ľavej strany fasády zeleným machom.

„Žiaden výťah?" začudovala sa Gen.

„Nie," prisvedčil a nastavil pred ňu dlaň.„Daj mi tvoju tašku..."

„Ách, to nie je nutné. Zvládnem to aj sama. Ďakujem," trvala na svojom a tuhšie zovrela úchyty batožiny.

„Si si istá?"

„Áno. Veď je to len desiate poschodie," odsekla a nasledovala ho po širokom schodisku.

Izby boli menšie ako si predstavovala, priestory stiesnené, chodby úzke, vzhľad zľahka zastaralý. Jediné pozitívum spočívalo v tom, že sem prenikalo množstvo svetla, ktoré tomuto miestu dodávalo istú plasticitu.

Nasledoval spoločenská miestnosť a ešte jedna samostatná, avšak do nej by sa klasické postele sťažka zmestili. Spanie bolo možné výhradne na lôžkach pripevnených na stene. Podobne ako na podaktorých internátoch či vo väzniciach.

„Viem, čo si myslíš..." Yoongi odložil svoj mobil bokom. „Nepáči sa ti tu."

„Pripadám si ako v skautskom tábore," poobzerala po miestnosti a posadila sa na najbližšiu posteľ, čo visela zhruba meter nad zemou. Jej matrac bol nehorázne tvrdý. „Nie je to také zlé. Celkom... útulné."

„Neklam."

„No vážne," nástojila nepresvedčivo, „páči sa mi tu."

„Jasné," neveriacky vyprskol so založenými rukami.

Mohla si Gen dovoliť sťažovať sa? Bola tu predsa jedine z jeho štedrosti. Nemohla zneuctiť svojho hostiteľa, aj keď jej pobyt v miniatúrnom byte nebol dvakrát po chuti.

„Nechám ťa vybaliť si," povedal s nezáujmom po vzájomnej odmlke a odšuchtal sa preč.

Gen si povzdychla. Nohy si vyložila na nepohodlné lôžko. Pokúsila sa upratať si rozporuplné myšlienky a skandujúce hlasy v útrobách svojej mysle.

S rukami za hlavou sa opäť preniesla do rušných ulíc Berlína. Na miesto, kde sa jej rúcali sny a kde ožívala fádnosť zakrútená do ilúzie akejsi morálnej zodpovednosti. Ale aj tak to navždy bude jej domov. Navyše tam mala otca, neodmysliteľnú figúrku svojho detstva a dospievania.

Zotmelo sa náhle. Hviezdy sa z čista jasna objavili nad úpätím hôr obkolesujúcich Tägu. Nočný ruch sa ozýval za tenkými stenami paneláku, dráhy metra rozozvučané vlakmi rozpohybovali okenice.

Yoongi stál v nedostatočne priestrannej kuchynke, do ktorej by sa dvaja ľudia vopchali iba s dávkou šťastia.

Gen mu behala po mysli v jednom kole. A aj keď chcel pracovať na hudbe, nešlo to.

Nedokázal si vysvetliť tú radosť driemajúcu kdesi vnútri svojho tela, keď po ňu prišiel až do Berlína. To zvláštne šteklenie na duši ho desilo.

Mohol jej zariadiť oveľa lepšie bývanie. Mohol ju vziať do špičkového hotela s našuchorenými saténovými vankúšmi a čokoládovými fontánkami. No predsa sa rozhodol inak.

Nezúčastnene krájal zeleninu do polievky, no pomedzi to Gen vyliezla z izby a zvedavo nazrela do obúchaného hrnca.

„Počkaj. Pomôžem ti," ponúkla sa a odložila na linku jablko, z ktorého si stihla párkrát odhryznúť. Vykasala si rukávy košele a načiahla sa po nôž.

„Nie," zahriakol ju Yoongi.

„Prečo nie?"

„Pretože som povedal," nemienil o tom ďalej diskutovať. „Večera bude onedlho."

Gen sa nazlostene odpratala z jeho osobnej kulinárskej zóny a radšej šla preskúmať štvorcový balkón.

S koženou bundou prehodenou cez plecia sledovala ostatné činžiaky, ktoré jej clonili výhľad na širšie centrum mesta.

Cez záclony bytoviek chtiac-nechtiac zazrela siluety obyvateľov; nemotorných detí, dospelých i starých, ktorí pospolu žili jednoduchým, no aj tak okúzľujúcim životom.

Mrzelo ju, že sa k nej Yoongi správal tak odmerane. Áno, nepoznali sa dlho, ale kedysi sa jej zdal byť viac otvorený a srdečnejší. Kiež by mala možnosť zistiť, čo sa mu udialo.

Je to takmer sedem mesiacov. Sedem mesiacov a on nezabudol na sľub, ktorý mi dal vtedy v Tokiu. Možno by bolo lepšie ak by zabudol. Ak by zradil svoju prísahu. Predsa len, neuškodí nám spoločný pobyt v Tägu? Je to celé také strelené. A navyše som sa už poučila, nie? Som pristará na to, aby som sa namočila do ďalších problémov.

„Zima?" Yoongi odrazu rozďavil balkónové dvere dokorán.

„Čože?"

„Je chladno," usúdil a pokynul rukou. „Poď dnu. Jedlo je už na stole."

Gen mohla od hladu dočista zošalieť, ale aj tak sa jej podarilo stratiť apetít.

Pritom tá lahodná vôňa tancovala vo vzduchu a drzo sa jej prebíjala do nosa. Opantávala ju svojou korenistou a štipľavou arómou.

„Dúfam, že ti bude chutiť."

„Môj žalúdok je vytrénovaný na všelijaké gebuziny. Toto bude oproti tomu malina," odvetila. „Som si istá, že moje bežné stravovanie sa nehrabe ani po členky tomuto tekutému skvostu."

Yoongi bol znova vyvedený z miery a zúfalo sa snažil pochopiť každé slovo, ktoré opustilo jej hebké pery. No nerozumel. Mohol sa trápiť a dookola si prehrávať jej preslovy, študovať po nociach učebnice angličtiny a v spánku počúvať naničhodné audio knihy... Stále nerozumel. Od toľkého náporu hnevu by najradšej udrel do stola.

„Deje sa niečo? Povedala som niečo, čo ťa, nebodaj, urazilo?" zhíkla ustráchane. „Ak hej, tak sa ospravedlňujem. Verím, že tvoja polievka bude úžasná. Naozaj."

Vzápätí uchopila lyžicu a už-už sa prehrabovala naprieč rezancami, mäsom a zeleninou.

„Hm, je tam zázvor?"

„Zázvor? Och, áno. Zázvor," zaryl si prsty do vlasov.

Jeho pôvodný plán bol taký, že ju chcel v Tägu sprevádzať ako ostrieľaný domáci. Lenže ako by mohol, keď sa mu priečila aj sprostá debata o polievke? Cítil sa pod psa.

Dokonca ho prešla aj chuť do jedla.

Usiloval som sa celé mesiace, nonstop som tomu prejavoval svoj voľný čas a toto je moja odmena?

„Teraz mi ho pripomínaš," ozvala sa pošepky Gen, fúkajúc sklenené rezance obmotané na vidličke. Paličky nepatrili medzi jej silné stránky.

„Jeho?" zamračil sa. „Koho?"

Gen s ním na moment prerušila očný kontakt a zablúdila pohľadom po koberci. Trochu sa cítila previnilo. Nechcela túto tému zasa vyťahovať, no predsa sa preriekla.

„Agusta."

Nie, nevyzeráš ako on. Väčšmi nie, pokračovala nečujne vo svojej teórii. Možno nosíš jeho tvár, ale si iný. Alebo si iným možno ani nikdy nebol. Možno som to nevidela a možno som to videla až priveľmi dobre. Nie, nie je to tými vlasmi. Čím to potom je? Tou nervozitou? Bezodnými očami, ktoré plávajú v trpkej beznádeji? Vari je to bezradnosťou? Čím to len je?

„Si sklamaná," vyčítal z jej výrazu Yoongi.

„Nie som sklamaná."

„Si," zaprel sa dlaňami o roh stola a vstal od neho. Svojej porcie sa nedotkol, za to sa priveľmi svižne pobral do predsiene, odkiaľ bolo počuť ako si navlieka šuštivú bundu.

„Kam to ideš?" preľakla sa Gen nasledujúc jeho rezké kroky.

Už mal dokonca nazuté i topánky. Kľúče bral z poličky a nezdalo sa, že by jej chcel venovať svoju drahocennú pozornosť. Ba azda chcel, ale bolelo to. Prečo ale? Neexistoval dôvod na to, aby ho zranilo dievča, ktoré poznal sotva tri dni.

„Von," odpovedal stroho, „potrebujem na vzduch."

„Veď je chladno..."

„To mi nevadí."

„Ani mne nie. Takže idem s tebou," tvrdohlavo navrhla.

„Nechcem," rázne ju odstrčil od stojanu s kabátmi. „Pochop. Nechcem aby si šla so mnou."

„Prečo?"

Pretože to nesmierne bolí a ja som zatiaľ neprišiel na dôvod.

„Potrebujem byť sám."

Dbanlivo naňho hľadela a vyčítala si, že to všetko spôsobila práve ona. Mrzelo ju, že sa nedopatrením zmienila o Agustovi a to pritom nepovedala nič zlé, nie? Iba jedno meno. Jeho meno. Iba päť písmen, dve slabiky... A pritom bola za nimi toľká bolesť.

„Tak dobre," pritakala, aj keď s ním nesúhlasila.

Môžeš za to len ty, takže ho nechaj na pokoji. Nepatríš do jeho života. Si hosťom v jeho byte. Mala by si rešpektovať jeho voľby, Gen. Kam sa vytratila tvoja pokornosť? A čo tvoje vychovanie?

„Budeš si dávať pozor, že?"

To bola veta, ktorej konečne pochopil. A bola to hlavne táto veta. Dávať pozor na seba... Boli to jej slová, jej myšlienky, jej obavy, čo prehovárali priamo z jej srdca. Nie, nemohli to byť obavy... Bola to iba ľútosť. Nič viac. Obecná odporná ľútosť!

„Je to v poriadku," donútil sa pousmiať a potisol kľučku, aby mohol uniknúť do bezpečia nočnej ulice.

Je to obyčajná ľútosť. Nechutná a slizká ľútosť. Nič viac, nič menej. Iba to, Yoongi. Mysli na to.

~

hello everybody!

vitajte pri oficiálnom pokračovaní hot august. dúfam, že vám marcová atmosféra ulahodí podobne ako tá augustová ^^

ak ma niekto bude osobne zháňať, tak nech mi pokojne napíše na wattpad. nedávno som sa zriekla väčšiny sociálnych sietí (kvôli mental health), takže ma málokde zastihnete. ďakujem krásne a teším sa na vaše reakcie

sga. ( ꈍᴗꈍ)