Nočný orchester studeného marcového vánku mu prečistil zaneprázdnenú hlavu, z ktorej nie a nie vyhnať Genino meno. A nielen to, ale aj jej tvár, jej zvučný smiech, či už len spôsob akým drží svoj skicár. Boli to predstavy tak reálne, no i zvláštne vzdialené. Nedotknuteľné, predsa nádherné. Klamal by, ak by tvrdil, že počas tých ťarbavých mesiacov nepomyslel na Gen ani raz. Pravda bola presným opakom. Videl ju všade. Akonáhle zacítil opražené kávové zrná, alebo uzrel dievčiny s baretkami.

Domov sa rozhodol vrátiť až v okamihu, keď mu brneli skrehnuté prsty a pery mu v bôli rytmicky pulzovali.

A dúfal, modlil sa, aby Gen v tú noc nestretol a nemusel sa s ňou pozdraviť. Veď ako správny sporadický človek bude o takejto hodine už dozaista v posteli. Nahováral si.

So zatajeným dychom poodchlipol dvere od spoločnej izbiedky a uvidel ju nie spať, ale študovať.

Opierala sa chrbtom o stenu, baterkou si svietila na dáku knižku so somárskymi ušami a popod nos si mrmlala.

„Ty nespíš," ohromene vyriekol.

„Veru," neobracala sa k nemu. „Učím sa."

„Že učíš?"

„Áno," pritakala ospalo. „Pokojne si choď ľahnúť. Ja ešte zostanem hore."

„Ale baterka," namietol potichu, „nie je dobrá na oči."

„No a? Po tme ma učenie väčšie čaro."

Pousmial sa. Táto nevinná fráza bola priveľmi milá na to, aby bol schopný odolať.

O čare toho vedel. Nepochybne po ňom bažil v každom zákutí mesta, v skladbe hudby, v jednoduchosti a zároveň zložitosti všetkého, čo podľa neho stálo za pozornosť.

„Nie si unavená?"

„Kdeže! Dokážem sa sústrediť, takže predpokladám, že chvíľka vzdelávania mi neuškodí. Nemala by som ti to prezradiť, ale poviem ti. Svojmu čulému stavu vďačím najmä energetickým nápojom, ktoré som našla v tvojej špajzi," huncútsky sa zaškľabila.

Yoongi sa zachmúril. Ťažko by porozumel všetkým slovám, tak na čo sa vôbec snažiť?

Prešiel popri nej a vyšplhal sa na horné lôžko. Celkom ľahko sa mu stávalo, že sa pri bežnom rannom zhone strhol a udrel si hlavu o strop.

Ležiac na nepohodlnom matraci zízal na biely plafón kutice, pokým sa mu obraz nezačal rozostrovať.

~

Prečo musí noc plynúť tak rýchlo a deň sa zas vlečie ako slimák? Nemôže to byť naopak? V noci je aj tak svet krajší. Stromy sú ošatené striebrom, počuť tlkot mesta. Iba cez noc hviezdy vyzrádzajú svoje tajomstvá...

S vypätím posledných síl nešikovne obracala ohlodanú ceruzku v prstoch. Teraz sa nesústredila na žiadnu kresbu, ale na cudzí jazyk.

„Povedz, spala si?" započula rozospatý hlas z vrchnej postele.

Gen sa viac neopierala o studenú stenu, no sedela na stoličke pri hegľavom stolíku. Na ňom mala rozložené svoje najlepšie postrehy a poznatky.

„To sotva," mrzuto poznamenala a dlaňou si podoprela bradu.

Hnevala sa. Žiaden progres počas noci nenastal a ona sa neposunula vpred ani o dve frázičky. Bola bezradná a utopená pod masou komplikovaných informácií.

„Hádaj. Koľko je asi hodín?"

„Hm?" doteraz čas nekontrolovala, preto siahla po mobile na ktorom sa rozžiarili neprípustné číslice. „Ou."

„Ou?"

„Ou."

Za žalúziami ešte našťastie nevykúkalo slnce.

Yoongi si k stolu prisunul druhú rozkladaciu stoličku a nazrel do jej poznámok.

S rozstrapatenými vlasmi vyzeral roztomilejšie ako obyčajne, aj keď Gen nebola známa táto jeho podoba. Ako však už veľa ráz spomínala, prišiel jej vzdialený. Vzdialený ako jeho náročný jazyk, vzdialený i ako človek.

„Prečo sa to učíš?"

„Lebo chcem."

„Kvôli mne?"

„Nefandi si. Možno len sčasti..."

„Neuč sa pre mňa," zvraštil obočie.

„Nemusíš si všetko hneď privlastňovať," podotkla Gen rozhorčene.

„Za deň sa nenaučíš."

„Ja viem."

„Tak prečo nespíš?"

„Žeby nudím sa? Premýšľam? Snívam? Rozjímam?"

„Nudíš sa," zopakoval, akoby to bolo jediné slovo, ktoré ho z celej odpovede zaujalo. Smutný zrak sklopil na svoje tepláky.

„Nie, nenudím. Skutočne. Použila som nesprávny výraz."

„Dobre."

Letmé slnečné lúče sa lenivo predierali pomedzi rady panelákov. Nebo sa sfarbovalo do teplejších odtieňov. Rozvidnievalo sa.

Yoongi na nej postrehol badateľné vyčerpanie. Oči držala otvorené len tak-tak, ceruzka sa jej v spotenej ruke šmýkala. Nepochybne potrebovala odpočinok, ale ktosi vnútri mu našepkával presný opak. Povedala predsa, že sa nudí. Dopraj jej zábavu, ktorá jej chýba!

Nechceš jej pripomenúť Agusta? Nechceš jej pripomenúť, čo je naozaj dôležité?

Ticho! Rozkázal sám sebe a šťuchol do Gen končekom ukazováka. Hlava jej padala zo strany na stranu: „Hej, vstávaj."

„Čo?" zažmúrila naňho neprítomne: „Čože si to vravel?"

„Poďme do mesta."

„Teraz?"

„A kedy?"

„O hodinku? Dve? Tri?"

„Teraz."

„Vtipkuješ..."

„Nevtipkujem."

„Veď nie je ani šesť!"

„A čo má byť?"

„Nič nebude otvorené. Kaviarne, ani múzeá, ani obchody. Ak ma chceš vziať na prehliadku mesta, mal by si ju naplánovať na poobedie. To je múdrejšie."

„Prehliadka mesta?" pokrútil hlavou. „Tägu nemusíš spoznať prostredníctvom podnikov. Iba..."

Zamyslel sa nad správnym vyjadrením: „Proste dýchaj skrz mesto."

„Dýchať skrz mesto? Čo to znamená?" zjavne už nerozumela ničomu.

Nevedomky pomykal plecami a zašiel si po svoju bundu. Potom sa po Gen vrátil do izby.

„Fakt si to nerozmyslíš?"

„Nie."

~

Námestie v Tägu vyzeralo v skorých hodinách pusto. Spoločnosť dvom zblúdilým dušiam robili najmä premnožené holuby a vrany.

Gen bola zima. Zdalo sa, akoby jar obišla túto zem. A azda to bolo iba tým, že namiesto spánku uprednostnila vzdelávanie sa, ktoré jej aj tak bolo na figu. Ako keby jej niečo v živote vyšlo podľa plánov...

Posadili sa na lavičku pri vypelichanej čerešni, alebo to bola skôr jabloň?

Gen zaklonila hlavu a počítala nadýchané mraky.

Späť do reality ju priviedol až Yoongi.

„Takže kórejčina," ohlásil sa znenazdajky.

„Nemusíš si domýšľať že je to kvôli tebe, no aj keby bolo... Je na tom niečo neodpustiteľné?"

„Neodpustiteľné?"

„Chybné."

„Och," konečne pochopil. „Chybné rozhodne nie."

„Prečo si mi to vyčítal?"

„Cudzí ľudia... Oni," akoby to len správne ozrejmil? „Nestoja za tú drinu."

„Cudzí možno nie," súhlasila, „no ty nie si cudzí."

„Vedel som, že to povieš."

„Agust, ospravedlňujem sa, ak som sa ťa vtedy pri večeri dotkla. Nemalo to vyznieť ani nepriateľsky, ani agresívne."

„Agust..." prešlo jeho perami zatrpklo. „To je ten problém."

„Agust je ten problém?"

„On nie," zabodol sa do nej černicovým pohľadom. „Tvoja predstavivosť je problém."

„Ako prosím?"

„Agust nie je osoba," pokračoval, „osoba je Min Yoongi. Agust je podstata."

„Podstata?"

„Čo je tvoja podstata?"

„Na čo narážaš?"

„Gen~ssi," uvedomoval si, že na ňu priveľmi tlačil, ale musel poznať jej názor. „Odpovedz, prosím."

Podstata, osoba, entita, zmysel, osobnosť, povaha, individualita, charakter. Máš toľko synoným k dispozícii, no ani na jedno nedokážeš odpovedať. Prečo? Lebo koniec koncov všetky majú rovnaký význam. Význam, ktorý je ti, žiaľbohu, neznámy.

„Ja som Gen. Je to moje meno i podstata. Nepotrebujem sa skrývať za prezývky, za pseudonym..."

„No skrývaš sa za kresby. Ja to vidím."

„Tak vidíš zle."

„Myslím, že vidím až priveľmi dobre."

„Prečo si ma sem priviedol?"

„Netuším."

Postavila sa z drevenej lavičky oblápujúc sa rukami a nazlostene odháňala špičkami kožených topánok operence, ktoré od nej drankali omrvinky.

Takže netušíš?! Prečo sa jej z toho zatočila hlava? Prečo sa vôbec obťažovala nad niečím takým zamýšľať? Prečo to nenechala zapadnúť prachom? Prečo ťa, milá Gen, jeho slová zraňujú?

„Neviem, prečo som sem prišla. Prečo som prijala tvoju ponuku," zahalila si červenú tvár dlaňou a zvyšok vety iba zamumlala. „Mala som predpokladať, že si nebudeme rozumieť. Mala som predpovedať, že by bolo lepšie sa už nevidieť. Mala som to vedieť, ale prehliadala som to..."

Yoongi sedel, lakťami sa zapieral o stehná a spoza čiernych vlasov ju skúmavo pozoroval. Nie namysleným, krutým či neprístupným, no práve plachým pohľadom. Aj tá najmenšia plachosť by sa nedala na jeho tvári zamaskovať. Nie, lebo on zažíval niečo podobné ako Gen. Niečo nevysvetliteľné, ale zároveň niečo, čo mu drásalo dušu na franforce.

„Malo to skončiť tým dňom v Tokiu. Teraz som si tým už istá," vyriekla. „Mali sme sa rozlúčiť a jeden na druhého spomínať len v dobrom. Ako na zábavný príbeh, ktorý by sa tradične rozprával počas rodinných stretnutí."

„Aj tak by som ťa hľadal," úprimne odvetil. „Kdekoľvek, kedykoľvek, akokoľvek. Vždy."

„Ja sa vážne snažím, no nejde to," prsty si vplietla do kratšieho sivého strihu. „Nenamietala som, keď sme prišli do toho bytu, ktorý sotva spĺňa základné podmienky pre slušný život. Zaťala som zuby a bola som ticho aj po tom, čo si utiekol. Dokonca som držala ústa aj dnes, keď si mi vyčítal môj záujem o kórejčinu, ba som s tebou odišla sem, aj keď som nevládala poriadne stáť na nohách. A ty," hrudník sa jej prudko nadvihoval a znova klesal, zatiaľ čo v sebe potláčala nahromadenú frustráciu.

Otočila sa naňho, jantár v očiach jej nebezpečne iskril, a spodná pera sa jej mimovoľne roztriasla. „A ty mi vyčítaš, že neviem kto som? Že sa skrývam za kresby? Vyčítaš mi, že ťa volám Agust? A k tomu všetkému mi ani len nevieš povedať, prečo si ma sem pozval? Tak nevieš?!"

Niečo sa v ňom pohlo. Nie, pohlo. Zlomilo. Túto bolesť však neprejavoval navonok. Stále pôsobil nezúčastnene, vari povrchne či rozmaznane. Nenachádzal slová, ktorými by poprel jej  argumenty.

„Máš pravdu," prikývol uznanlivo. „Svätú pravdu."

„Chcem ísť domov."

Zamrazilo ho, avšak prekvapenie sa nedostavilo. Rátal s tým, bol to dosiaľ najpravdepodobnejší scenár.

Ešte aj v sekunde, kedy dopustila, aby táto krátka guča hlások prenikla jej hrdlom, sa tajne modlila, aby niečo spravil. Hocičo, nuž čokoľvek. Podišiel k nej, objal ju, odtrhol jej najbližší kvet z čerešne či jablone... Hocičo. Čokoľvek. Už opäť sa nechala opantať sladkými zdaniami.

Zazrela, ako sa Yoongi na lavičke dôležito narovnal a vyhlásil: „Vybavím to. Čo najskôr."

~

hello guys! (^._.^)ﾉ

Viem, že som sa naposledy ozvala ešte na začiatku tohto mesiaca, ale žiaľ na mňa doľahla veľká kopa práce. Ospravedlňujem sa, ale chvíľu mi trvalo, kým som v tej zmesi chaosu a beznádeje našla ako-tak systém. Doteraz s tým mám menší problém a neviem kde mi hlava stojí. Nasledujúce mesiace toho budem mať na pleciach požehnane, takže by som vás rada poprosila o trpezlivosť. Na Cold March som nezabudla, ale aj keď som mala trhlinu vo svojom rozvrhu, neprinútila som sa sadnúť si za laptop a upravovať pre vás ďalšiu časť. Až na včerajšok, ktorý bol akoby osvietením a, zdá sa, správnou motiváciou. Taktiež si uvedomujem, že vás istým spôsobom ochudobňujem o moje príhovory, no občas je pre mňa korekcia jednej kapitoly až-až, nie ešte opisovať moje rozkokošené myšlienky.

Aj tak som vám však chcela zvyšok októbra trošku okoreniť. Nakoľko vám neviem sľúbiť, že nasledujúca časť vyjde skôr ako v novembri, tu máte menšie "rozveselenie." Aj keď udalosti v Cold March nie sú práve najviac pozitívne, no to posúďte sami...

Dúfam, že bol tento mesiac pre vás osožný a nie príliš depresívny. Viem, že škola je v plnom prúde, ale predsa už strácam prehľad. Budem rada, ak sa so mnou podelíte o svoje trable či zážitky. Pokojne otvorte svoje srdcia, tu vás za to nebude nik súdiť. Ja aspoň určite nie! 

Držte sa a hľadajte vo svojich životoch maličkosti, ktoré vás budú vedieť nadchnúť. Sú to najmä ony, čo naše vnímanie dokážu povzniesť vyššie. V mojom prípade je to určite opadané lístie, sviečky, prehánky a moje obľúbené PSL. 

PS: Ak som v tomto príhovore znela čudne, obviňujte nie mňa, ale pani Timravú, ktorá mi posledné štyri dni neustále plietla hlavu ｡:ﾟ(;´∩';)ﾟ:｡

sga. ( ꈍᴗꈍ)