September bol mesiacom začiatku nového školského roka. Študenti, znudení či nadšení, mladší či starší, sa šuchtali do budovy, kde znova presedia väčšinu roka.

Gen na nich súcitne prihliadala. Rukou pridržiavala svoju plátenú tašku, poznačenú akrylovými farbami. Držala ju len tak-tak vzhľadom na to, koľko vecí v nej nosila.

Červená baretka jej krivo sedela na strieborných vlasoch. Predné pramienky jej jesenný vánok rozčesal a vohnal do tváre.

No aj tak jeseň milovala. Bolo možné nemilovať také magické obdobie, akým bola práve jeseň? Šuchot lístia do ktorého sa šatilo mesto... Sychravosť prinášajúca zárodky nových myšlienok, ktorým sa medze nekladú. Jeseň bola a stále je symfóniou pre uši a umeleckým počinom pre oči.

Ako dávno to bolo, keď naposledy prekročila prah strednej školy? Rok vynechala štúdium v domovine a šla do Japonska, kde sa jej návšteva o čosi predĺžila. Potom sa vrátila naspäť, no v marci odišla do Tägu a zase sa zdržala. Oveľa dlhšie než prv predpokladala.

Kráčala cez ulice jablkového mesta, ktoré väčšmi pre ňu cudzími neboli. Trvalo jej, kým si to tu obhliadla, kým pochopila korene mesta, kým dokázala načúvať jeho príbehu, žiť v súlade s jeho kultúrou a rešpektovať jeho tradície.

Nakoniec sa jej to podarilo. Neskôr odišla naspäť domov, ale vrátila sa skôr, než by kto predpovedal. Tägu ju lákalo celou svojou nevšednou atmosférou. Navštívila dychberúce metropoly, videla veľkomestá žijúce najnovšími technológiami i tiež mala možnosť pobudnúť v historickejších zákutiach. Tie najmä nachádzala v Európe.

Trafila by do ošarpaného paneláku aj poslepiačky. Kedysi by možno zablúdila na každom rohu, obzerala by sa vôkol seba, no dnes nie.

Nakoľko mala ruky zaneprázdnené, kopala do dverí špičkou svojej koženej čižmy.

Otvor, lebo sa mi to tu celé čoskoro rozsype...

Žiadala náruživo hypnotizujúc nedobytné dvere. V nich sa razom objavil majiteľ, rozospatý, neupravený, akoby ho požulo stádo hladného dobytka.

„Dobré ráno, Yoongi," zamrmlala na pozdrav.

„Ja mám ešte noc," protestoval, prstami si pretieral oči. Ráno bol zakaždým nemožný, to áno, ale väčšinou nevyzeral akoby celú noc strávil v žalúdku prežúvavca.

„Postavil si si tu posilku?"

„Necítim sa najlepšie."

„Čo sa stalo?"

„Poď dnu," potiahol ju za ruku, aby viac nestáli na chodbe, kde steny mali uši.

Za ten rok, čo sa poznali, ich konverzácie napredovali výrazným tempom. Bolo to značne podmiené aj tým, že sa obaja naplno venovali štúdiu jazykov.

„Priniesla som nejaké jedlo, videokazety z našej obľúbenej požičovne, nejaké komiksy a túto knižku," prehrabávala sa naprieč svojou plátenou taškou, až kým ju odtiaľ nevylovila. „Spomínal si, že by si si ju rád prečítal, no na nete bola nedostupná. V Pohangu mali posledný kus, a tak očakávam, že mi tú štreku preplatíš aj s prirážkou. Mimochodom, je to prekrásne mesto, ktoré obmýva Japonské more. Niekedy by sme tam mohli zájsť..."

Kedysi strohá Gen naplno rozvíjala svoj verbálny potenciál. Rada sa zhovárala, no rovnako rada milovala aj ticho. Občas nachádzala v sebe rozporuplné elementy, ktoré sa navzájom vylučovali, no zároveň spoločne tvarovali jej charakter.

Prezeral si lesklý prebal knihy. Usiloval sa ju získať asi štyri mesiace, avšak nedala sa nikde získať. Prehľadal všetky kníhkupectvá v Soule, prezeral webové stránky, dokonca kvôli tomu navštívil aj Inčchon, Kwangdžu, Tädžon... No akoby sa po tej knižke jednoducho zľahla zem.

Zdá sa, že len precíznosť spojená s orlím zrakom Gen zvládnu vystopovať miesto, kde sa ju dá splašiť.

Čudoval sa však, že na ňu natrafila práve v Pohangu. Prečo tam? Prečo tak ďaleko?

„Si až príliš tichý," prehovorila, zatiaľ čo vybaľovala na stôl veci z tašky. „Si chorý?"

„Niečo na mňa lezie. Predpokladám, že za to môže prehnane dlhé turné a málo odpočinku. Ako si vedela, že budem tu? Mala si byť predsa v Asane, nie? Precvičovať architektonické návrhy."

„V Asane som bola," zašmátrala po svojom notese s otvorenou dvojstranou, na ktorej sa odrážali ťahy grafitu, „uznala som, že to stačí. Aj tak ma to ťahalo naspäť do Tägu a kľúče predsa mám."

„Takže si nevedela, že tu budem?"

„Čo by nie, vedela som," uškrnula sa tajuplne. „Namjoon mi volal, že si si vzal na pár dní voľno. Vtedy som už bola pevne rozhodnutá, že sa vrátim sem. Asan je síce pekný, hlavne vďaka svojej rozličnej architektúre, kvetom a chrámom, no moje srdce túžilo po Tägu."

„Niet však na Tokio, že?"

„Presne tak. Niet nad Tokio."

„Mal by si si ľahnúť," uvážila Gen po podrobnej prehliadke jeho úbohého stavu.

„A kto ti potom pomôže s vykladaním?"

„Že by ja sama? Nie som z cukru, Suga."

„Náramne vtipné."

„Vidno, že si sa pobavil," podišla k nemu s teplomerom. „Zmeraj si teplotu."

„Nemám horúčku."

„Urob to, prosím."

„Až tak zle sa zas necítim," tvrdohlavo vyhlásil, „ak by to bolo inak, neodmietol by som."

„Prečo mám pocit, že ma ťaháš za nos?"

„To až teraz," demonštroval to v skutočnosti ako by to bolo niečo smiešne. Gen však iba pretočila očami a striasla jeho dotyk zo seba.

„Si ako dieťa. Občas ako starec a občas ako dieťa..."

„O nič lepšie na tom nie si ani ty, Gen~ssi."

Yoongi sa nakoniec rozvalil na gauči v maličkom obývacom priestore. Ledva sa naňho zmestil, nohy mu cez okraje prevísali.

„Na. Vypi to," Gen mala schopnosť zjaviť sa všade bez toho, aby ju niekto počul. Yoongim prešli zimomriavky.

„Čo to je?" skúmavo sa zapozeral na pohár.

„Sú to len vitamíny, génius. Neprišla som ťa otráviť."

„Otravuješ ma neprestajne už od marca."

Miesto toho aby sa s ním detinsky doťahovala, ho voľnou rukou zľahka udrela po hlave, no aj tak si myslela, že to nezaberie. Začiatkom ich spoznávania si udržiavali od seba odstup, čo sa do dneška nezmenilo, avšak začali byť voči sebe akosi drzejší. Najmä teda on.

„Môžeš mi doniesť ten kúsok koláča, čo som si odložil do chladničky? A prídeš mi zapnúť telku? Nemôžem poriadne vstať. Asi umieram," sarkasticky stonal.

Gen sa opäť raz rýchlosťou svetla vyrojila, nuž bez zákusku, ktorý si prial.

„Nezabudla si na niečo?"

„A ty si nezabudol byť chorý?"

„Ja som chorý."

„Potom žiaden koláč pre teba. Zjem ho ja. Pre teba len výživné polievky a tabletky proti horúčke."

„Ale to nie je fér!"

„Život nie je fér, Yoongi. Pokiaľ chceš byť fit, dezerty si budeš musieť odpustiť. Taká zeleninová polievka by ti teraz padla vhod."

„Ty mi chceš dať polievku bez mäsa?!" zhrozil sa, zatiaľ čo v ňom narastali obavy.

„V zelenine aj strukovinách je dostatok živín, ktoré pomôžu naštartovať tvoju imunitu. Niečo už vymyslím. Uvidíš, bude ti chutiť."

„Budem ju neznášať..." zamrmlal si popod nos tak, aby to nepočula, no nanešťastie to jej ušiam neuniklo.

Gen si konečne sňala zo strieborných vlasov baretku a nechala ju ležať na komode v chodbe. Bol najvyšší čas aby sa pustila do varenia.

„Musí to byť lepšie než dokonalé, Gen. Snaž sa a mysli," blúdila po kuchyni chytajúc všetko, čo jej prišlo pod ruky. Dokáže zo zvyškov vykúzliť požívateľnú fantáziu?

Ingrediencie sú ako správny výber farieb, Gen. Skombinuj ich dobre a dostaneš hotové umelecké dielo. Žltá ladí s modrou, ružová zas so zelenou...

Vrátila sa z horúcej kuchyne, kde ustal všetok jesenný vánok, s kropajami potu na čele. Opatrne niesla misku podloženú kuchynskou utierkou.

Yoongi sa stále rozvaľoval na svojom pôvodnom mieste, prikrývka mu bezmála obopínala len pás. Dramaticky si clonil oči, akoby mal pred sebou posledné minúty života.

„Ochutnaj," posadila sa na zem. Doma si jej otec pochvaľoval výborné brownies s limetkovou arómou aj korenistý mrkvový koláč, ktorého tajomstvo prípravy nevyzrádzala. A dnes si dala obzvlášť záležať! Neprestajne ochutnávala, dochucovala, zdokonaľovala...

„Obávam sa, že nie som v stave schopný jesť. Tá lyžica mi z prstov vykĺzne skôr, než si stihnem nabrať tej gebuziny."

Zamračila sa. Túto jeho otravnú stránku nenávidela najväčšmi. Nič jej tak neprekážalo ako keď mal Yoongi náladu pod psa a svoje vrtochy dával druhým značne pocítiť.

„Usmievaš sa alebo sa mračíš?" zvedavo si ju premeriaval.

„Ak ešte raz ohovoríš moje jedlo skôr než ho ochutnáš, vylejem ti ho na hlavu."

„Predpokladám, že sa teda mračíš."

„Vieš o tom, že postrádaš všetky pravidlá slušného správania?" nabrala lyžicu svojej špeciálnej polievky, ktorá mala od gebuziny ďaleko a zopárkrát na ňu fúkla.

„Tak ma potrestaj..." flegmaticky odvetil s uštipačným úškrnom. Očividne aj v stave horúčky jej zvládal kaziť náladu.

„Neviem, prečo sa s tebou bavím."

Keď pomyslela na časy z obdobia minulého augusta, prišlo jej smutno. Jazyková bariéra medzi nimi bol veľký problém, avšak na druhej strane niečo, vďaka čomu museli byť struční a vynaliezaví, aby došli k správnemu záveru. Skoro nijaký sarkazmus, pretože by jeden toho druhého nepochopili správne. Tak sa jej to páčilo...

Priblížila sa k nemu s lyžicou, zatiaľ čo sa on aspoň čiastočne posadil.

Chvíľu zaváhal, naprázdno prehltol. Napokon sa pod Geniným prísnym pohľadom dal zlomiť a ochutnal.

Napočudovanie sa však žiadna trpkosť, ani žiadna príšerná pachuť nedostavila, čo ho najprv šokovalo. Bolo to to, čo bolo skutočne na tej lyžici? Nevymenila ich v poslednej sekunde, keď sa nedíval? Musel skonštatovať, že to bolo... fajn.

„No?"

„Môžem ešte?"

Neklamal ju sluch? Pýtal si viac? Čo sa stalo so statusom gebuziny? Že by pozmenil svoj názor? Pochybovala, že by si to bez boja priznal.

„Chutí ti?"

„Inak by som si nepýtal."

„Tak to povedz."

„Čo?"

„Že je to dobré."

„A je to nutné?"

„Áno."

„Je to dobré," vysúkal zo seba mrzuto.

„Vidíš a ani mäso ti nechýba!"

„S ním by to bolo oveľa lepšie," dodal.

Kým vyprázdnili misku, ubehla takmer celá večnosť. Gen mala zápästie úplne znecitlivelé z naberania polievky.

„Zmeraj si už konečne tú teplotu," prehovárala k nemu vážne ako sa dotýkala jeho horúceho čela.

„Neviem kam som dal teplomer."

„Klamár."

„Je to pravda, Gen~ssi."

„Mám ísť kúpiť nový? Prečo proti tomu toľko bojkotuješ?"

„Musím pracovať na jednom projekte."

„Najskôr sa musíš dať dokopy," stála si za svojím, aj keď absolútne rozumela jeho vášni.

„Zajtra je tiež deň, môžeš pracovať potom."

„Zajtra ťa chcem vziať von."

„Ty von zajtra rozhodne nepôjdeš."

„Nevrav. Zastavíš ma?"

„Tomu ver, že hej."

„Zastavíš ma svojimi džudo chvatmi?" podpichoval ju škodoradostne.

„Nebuď ofenzívny voči mojím džudo chvatom, lebo sa dva dni nepostavíš z postele, Yoongi."

Tomuto bojovému umeniu sa venovala už zopár rokov. Dokonca si vyslúžila červený opasok deviateho stupňa ku-dan. Zložila by Yoongiho na lopatky tak rýchlo, že by si to nestihol ani uvedomiť.

Yoongi sa však musel usmievať od ucha k uchu. Za týchto pár hodín sa cítil nanič, nemohol dýchať cez nos, viečka sa mu mimovoľne zatvárali, premáhal ho kašeľ, no cez to všetko zbožňoval doťahovanie sa s Gen, pretože ju dokázalo hocičo priviesť do stavu nepríčetnosti. Bolo to rozkošné.

„Počúvaš ma?"

„Hm?"

„Idem von so Suk Hwanom. Vrátim sa večer."

„Suk Hwan? Kto, dočerta, je Suk Hwan?"

„Môj priateľ. Spoznali sme sa zhruba pred dvoma mesiacmi, určite som ti to spomínala, ale ako zvyčajne si ma nepočúval," prekrížila si ruky na hrudi.

„Nechcem, aby si s ním šla von. Veď ho ani nepoznám!"

„Ja ho za to poznám dobre, takže pôjdem. Navyše nie si v stave, kedy by si ma mohol zadržať a koniec koncov, mojej džudo technike sa nemôžeš ani zďaleka rovnať."

„Pomaly už neviem či žijem s Gen alebo s Teddym Rinerom..."

„To je predsa ľahké. Nežiješ ani s jedným," zazubila sa a poupravila si baretku. „Ja sem chodím iba na pár dní, nezabúdaj."

„Gen, ešte nechoď..." žobral mrmlajúc si popod nos rôzne nadávky na adresu Suk Hwana.

Určite je škaredší než ja, menej talentovaný, menej bohatý... Nemá swag. Dúfam, že nám swag. Nesmie mať swag!

Aj keď sa ledva bude od choroby hýbať, musí si urobiť internetový prieskum a vyhľadať toho neznámeho Suk Hwana.

„Čo si to hovoril?" postavila sa pred neho s nadvihnutým obočím, zatiaľ čo prstami obratne ťukala po obrazovke mobilu.

Och, dopisuje si so Suk Hwanom. To mu veru nedarujem!

„Pobozkaj ma."

„Zbláznil si sa?!" vyletela po ňom. „Nie."

„Prečo? Ideš sa bozkávať so Suk Hwanom?"

„Ty si ale sprostý," oborila sa naňho, „ak by som sa mala s niekým bozkávať, vybrala by som si Taehyunga!"

„Pochybujem, že by si to s ním vydržala. Utiekla by si do pár dní. Možno hodín..."

„Je to stávka?"

„Gen neblbni a zostaň tu so mnou..."

„Musím ísť," povedala, „Suk Hwan na mňa už v kaviarni čaká."

„Kávu si môžeme dať aj my dvaja tuná doma. Hoci aj affogato, ak chceš."

„Neskôr, Yoongi." prešla mu prstami vo vlasoch. „A zmeraj si teplotu, rozumieš?"

„Ale..."

„Prídem večer."

Nestihol viac dopovedať, lebo dvere od stiesneného bytu v Tägu sa zabuchli a už len letmo počul ako jej podpätky dopadajú na schodisko.

„Ale ja ťa potrebujem," dokončil sám pre seba a prevalil sa na opačný bok.

Rád si z nej strieľal, robil si žartíky a milo ohováral jej štýl obliekania. No ak mal byť úprimný, chýbala mu. Chýbala mu jej spoločnosť a to boli sotva tri hodiny, čo opustila byt. Vo vzduchu doznieval jej orientálny parfém, ktorý občas štípal v nose. Avšak on sa jej vône nemohol nabažiť. Nepatril síce medzi stratených romantikov, no ak miloval, miloval vrúcne.

Neuposlúchol ju, ako inak, a šiel si po svojom. Prstami kmital po klávesnici laptopu. Musel písať, musel sa nejako zamestnať, keď ho Gen nechala napospas samote.

Čo sa týkalo informácií ohľadom tajuplného Suk Hwana, našiel ho pomerne rýchlo a to sa nemusel ani ktovie ako snažiť. Po prezretí jeho profilu a po pár komentároch pod Geninými príspevkami tušil, že sa s ním nemôže porovnávať. Trochu sa splietol ohľadom jeho ošklivosti. Totiž usúdil, že je to presne typ muža podľa Geninej šálky vanilkového affogata.

Napokon od prieskumu popustil a radšej sa koncentroval na to, čo mu šlo najlepšie. Na hudbu.

~

Dvere sa po piatich hodinách otvorili dokorán a Gen sa vyrútila do tmavého ľadového bytu.

Potichu si vyzúvala topánky a baretku, pokropenú septembrovým dažďom, nechala visieť na vešiaku spolu s kabátmi a čiernym dáždnikom, ktorý vietor zlomil pred troma týždňami.

„Yoongi!" zakričala z chodby a rezkým krokom sa presunula do obývacej miestnosti, kde ho však nenašla. Gauč bol prázdny, iba pokrčená prikrývka na ňom odpočívala, zatiaľ čo víchor rozsypal po dlážke zdrapy akýchsi papierov.

Pokrútila nad tým neporiadkom hlavou a zatresla rozďavené okná.

„Yoongi!" zvolala naprieč celým bytom. Začala sa strachovať, že ten trkvas odišiel do jesennej víchrice.

Ani v druhej miestnosti nebol. Posledné miesto, kam sa ešte nepozrela, bola kúpeľňa a napočudovanie ho tam vskutku našla.

Sedel opierajúc sa o vaňu, v lone položený laptop, slúchadlá obmotané okolo krku. Prekvapene na ňu pozrel ako keby videl anjela. V neprirodzene bielom svetle vyzeral ako živý mŕtvy.

Nos mu stihol od chladu očervenieť, oči mal unavené a opuchnuté, oblečenie sa mu lepilo na telo väčšmi než podvečer.

„Pre Kristove rany, čo tu robíš?!" zhíkla ustráchane.

„Nepočul som ťa prísť. Aké bolo tvoje rande so Suk Hwanom?"

„Neprovokuj," tu už stála pri ňom a zdvíhala ho za predlaktie.

„Naozaj si sám seba nevážiš? Prečo si nezavrel tie prekliate okná?"

„Udusil by som sa."

„Si chorý. Takto to iba zhoršíš," do rúk mu vtisla hrejivý baňatý obal, „rande so Suk Hwanom bolo super. Priniesla som ti paradajkovú polievku. Čerstvú z môjho obľúbeného bistra. Nemáš zač."

„Vďaka."

„Už si si konečne zmeral tú teplotu ako som ti kázala?"

„No ja..."

„Neprekvapuje ma to," odvrkla, „padaj si ľahnúť do postele, Yoongi, lebo ťa tam odvlečiem za vlasy. Len skús odtiaľ vytiahnuť päty. A toto si nechám dočasne u seba," obratne mu vzala spod vlastníctva laptop skôr, než si to stihol uvedomiť.

„Hej! Vráť mi moju lásku."

„Tvoja láska na teba počká u mňa. Choď si ľahnúť," takmer to už hláskovala, pretože on nie a nie pochopiť. Nakoniec však nad ním zvíťazila.

Yoongi ju uposlúchol, cítil sa previnilo, že jej spôsoboval vrásky na tvári.
Gen mu priniesla červenú polievku z bistra. Myslela naňho počas svojho rande so Suk Hwanom? Aké šľachetné...

„Lepšie ti asi nie je, že?" nekompromisne mu podala teplomer, ktorého sa po byte nahľadala.

„Čo som ti hovorila?" rozšírili sa jej nozdry pri tých horibilných číslach, „a ty tu ešte otváraš okná, akoby vonku vládli tridsať stupňové horúčavy! Mala som ísť radšej za Taehyungom, on by bol menej šialený..."

„Si si tým istá?"

„Po dnešku už áno. Tu," podsunula mu polievku, „dobrú chuť."

Po pár sústach mohol spokojne skonštatovať, že to nebolo najhoršie.

„Nechcem ťa otravovať, ale..."

„Ale čo?"

„Mohla by si mi pripraviť jedno affogato?"

„O takomto čase?"

„Je už príliš neskoro?"

„Nuž," ešte raz skontrolovala čas na digitálnych hodinách a rukou si prešla po šiji, „na affogato nie je nikdy neskoro. Doniesiem ti ho, ale bez zmrzliny. Nič studené teraz nesmieš."

„Ale práve kvôli zmrzline sa to volá affogato..."

„Tak teda dobre. Ale tú časť prenecháš mne. Neďakuj mi."

Veď to je predsa to isté...

Do izby sa vrátila so šálkou po okraj naplnenou vanilkovou zmrzlinou a karamelovou polevou. Zvykol jej ju pripravovať on sám, no nestihol ju okúsiť. Celkom rád sa držal svojich zaužívaných stereotypov, ale ak dnes vynechal mäso zo svojho jedálnička, azda je vhodná príležitosť na vyskúšanie tohto kávového nápoja.

Pokiaľ si ho Gen toľko pochvaľuje, niečo na ňom musí byť.

„Pi pomaly," napomenula ho.

„Ešte som nezabudol ako sa pije, Gen~ssi."

„Dobre, dobre. Tak prepáč."

Po tom, čo dopil do poslednej kvapky svoje prvé affogato poznamenal: „Nie je to zlé, ale asi radšej uprednostním svoje americano."

„Affogato je pre umelcov," prehovorila Gen, „takže je to v poriadku. Ty nie si umelec, Yoongi."

„Niekto chce dnes spať na chodbe..."

„Vykopni ma odtiaľto a idem spať k Suk Hwanovi."

„Vyhrážaš sa mi?"

„Iba ti oznamujem môj plán."

„Aj tak ho máš radšej..."

„Čo prosím? Ty idiot jeden, to nie je pravda! A ty to vieš."

„Tak mi ukáž ako ma máš rada," vyzval ju nebojácne.

„Hej? Čo keby si mi ty ukázal ako veľmi ti na mne záleží, hm?" Gen posunula vyhrážanie na úplne iný level, keď sa postavila zo zeme a naklonila sa nad neho.

V Yoongim zavládla panika. Snažil sa od nej vzdialiť, ale nemal kam a stenu by asi ťažko prerazil.

Možno, ak by som bol Namjoon...

Pod jej prísnym pohľadom nemohol vydržať s nezaujatým výrazom. Dívať sa na ňu takto zblízka síce nebolo nepríjemné, ale rozhodne netradičné. Hanblivosť ho naplno obopla a on sa od nej musel porazenecky odvrátiť.

Gen sa na perách pohrával obrovský úškrn, lebo sa nachádzala v pozícii víťaza. Nezabudla však na jeho predchádzajúcu vetu a keďže on príležitosť nevyužil, prevzala iniciatívu práve ona.

Mierne sa zospodu dotkla jeho brady a na nepatrné sekundy spojila ich pery.

„Prestaň už so Suk Hwanom, fajn? Je to otravné," poprosila ho.

„Ty si ma... Ty si..." nedokázal sa vykoktať. „Ako sa opovažuješ byť prvá z nás dvoch?!"

„Prosím? Zranila som tvoje ego?"

„Áno!"

„Prepáč, ale bolo zlaté ako si sa červenal..."

„Budeš spať na chodbe!"

„To je väčšinou ženská fráza..."

„Nezáujem."

„Tak to je tvoja vďaka za to, ako sa o teba starám?"

Neodpovedal, iba sa jej obrátil chrbtom.

„Dnes určite nespím na chodbe," povedala Gen. „Dnes spím s tebou. Posuň sa," vkĺzla do úzkej jednolôžkovej postele, kde bolo sotva dosť miesta pre jedného, nieto ešte pre dvoch.

„Pozor," ozval sa Yoongi pridržiavajúc ju, aby sa nezosypala na zem. „Mala by si spať inde. Ešte odo mňa niečo chytíš."

„Moja imunita je na tom výborne," chvastala sa, „nemaj strach."

„Naozaj chceš spať v takejto nepohodlnej polohe?"

„Kto vraví, že je to nepohodlné?" pomrvila sa, ale jej pohyb bol veľmi obmedzený: „Fajn. Skutočne je to trochu nepohodlné..."

„Mal by som zadovážiť novú posteľ," uvážil Yoongi.

„Je tu akosi teplo..."

„To preto, lebo mám horúčku."

„Skutočne to nebol dobrý nápad. Zmenila som názor," už-už šla vstať z krkolomnej polohy, keď ju Yoongi stiahol naspäť.

„Na to už je trochu neskoro, nemyslíš?"

„Upozorňujem ťa, že sa v noci mením na nindžu. Je dosť možné, že ti dám na frak a ani o tom nebudeš vedieť. Ráno z teba zostane len čerstvé sushi."

„Ty naozaj patríš do Tokia, že?"

„A ty naozaj nie," neodpustila si.

„Kvôli tebe to risknem."

„A ja budem dúfať, že sa do rána neroztopím."

„Napriek tomu je mi stále zima..."

„Ja to nezvládnem," vyjachtala zo seba.

„Ale zvládneš. Moje reči ťa už schladia."

„To si iba myslíš."

„Nie, ja to viem."

„A kto bol ten chalan, ktorého tvár bola pred chvíľou červená ako pancier raka?"

„Pššt! O tom nebudeme už nikdy hovoriť," prikryl jej ústa svojou dlaňou.

„Prečo vravíš v množnom čísle?"

„Tak to páry predsa robia."

„A my sme pár?" začudovala sa. „Bŕ. Mali by sme si zaobstarať spoločné tetovanie, chodiť v rovnakom oblečení, denne urobiť aspoň milión fotiek na ktorých mi bozkávaš líce popritom ako si vychutnávame bublinkový čaj pod kvitnúcimi sakurami."

„Nebuď taká dramatická. To, že to robia ostatní neznamená, že to musíme robiť aj my."

„To rada počujem."

„Najhoršie na tom je to, že budem musieť dať Hoseokovi päťdesiat tisíc wonov."

„Prečo?"

„Stavil sa, že ma pobozkáš prvá."

„Tak preto si toľko vystrájal?"

„Nie. Moja pýcha bola zranená. Chcel som byť prvý..."

„Tvoja pýcha sa zdá byť v poriadku."

„Pravdaže. Tak teda dobrú noc, Gen~ssi."

„Pekné sny, Yoongi. Najmä tie o Suk Hwanovi."

„Mimochodom," prehovoril ešte, „pripravíš mi zajtra affogato?"

„Povedal si, že zostaneš verný svojmu americanu, nie?"

„No..." zapochyboval, „ešte nie som pevne rozhodnutý. Asi mu dám druhú šancu."

Gen sa usmiala do jeho trička: „Dobre teda. Pripravím ti jedno špeciálne affogato navyše, Yoongi."

寒い 3月