Spánok sa zaryl hlboko do každej bunky jej tela. Ponoriť sa do snov nebolo pre ňu komplikované. Predsa len jej k tomu značne dopomohol incident na námestí v Tägu. Nečudo, že sa po príchode do maličkého bytu ihneď vrhla na svoju posteľ a do pár minút už bola myšlienkami inde. Viac neriešila, či bude mať opuchnuté oči alebo nie. Chcela iba na chvíľu zmiznúť z tohto sveta a nestarať sa o veci, ktoré zvrátiť aj tak nemohla. Napríklad Agusta... Alebo skôr Min Yoongiho?

Yoongi ju do bytu odprevadil, radšej sa nespoliehal na jej orientačné schopnosti. Akonáhle však vbehla do izby a zatreskla za sebou dverami, rozhodol sa ísť na prechádzku.

Posledné týždne strávil veľa času na čerstvom vzduchu. Či mrzlo a či nie, či svietilo slnko alebo husto mrholilo, bol vonku. Ako by pobyt mimo domu pomaličky liečil jeho boľavú myseľ.

Tie slová Gen zranili. Nie, on ju zranil. Vari až tak, že si to sám neuvedomoval. Nie si predsa chladný. Nie si bezcitný. Prečo sa potom v jej prítomnosti správaš ako idiot? Prečo nie si prirodzený? Svojský? Vtipný? Našepkával mu hlas v hlave. Má rada Agusta a nie mňa. Jeho. Nie mňa.

Takto si ju veru nezískaš...

„Nechcem si ju získať," ohradil sa potichu. „Navyše chce odísť..."

A prečo chce odísť, hm? Pretože si idiot!

„To stačí," zavrčal odvracajúc sa od zvedavého pohľadu okoloidúcich.

Ľudia ma budú mať za blázna.

No ty blázon si. Otázne je, do koho...

Yoongi zagúľal očami.

Prehovor ju. Presvedči ju, že sa mýli. Alebo nie... Radšej si priznaj, že si debil a ospravedlň sa jej! Ale nech to má šmrnc, dobre?

Tam je kvetinárstvo! Kúp jej kvety.

Nie, to je klišé.

Kvetmi nemôžeš nič pokaziť.

Nebudem kupovať žiadne buriny.

Min Yoongi!

To mám naozaj vyhodiť peniaze za kvety?

Áno!

Nie.

Aj tak sa však pretisol do kvetinárstva. Za pultom obloženým vázami sa hrbil starý predavač.

Ruže, karafiáty, tulipány, pivónie, levandule, nezábudky, gerbery... Toľko možností.

Vezmi ruže. To je klasika. Nič tým nepokazíš.

Nebudem kupovať nijaké kvety... Aj tak skončia v koši.

Lebo obal od čokolády nie.

Čokoládu môže človek aspoň zjesť. Ale čo s kvetmi?

Potešia dušu! Kúp ich. Ruže alebo tulipány?

Ruže alebo tulipány? Ja neviem.

Hádam nepremýšľaš nad karafiátmi... Pre boha! Opováž sa. Sú odporné!

Sú ružové a baby majú rady ružovú, nie?

A to má byť, akože, obstojný argument? Gen nemá rada ružovú farbu. Určite.

Ako vieš?

Jednoducho to viem.

Yoongi nakoniec nemusel osloviť predavača. Ten si sám všimol, že je v koncoch. Postával pri tých kvetoch dobrých desať minút a obhrýzal si vnútornú stranu líc.

„Želáte si, pane?"

„Č-čo si mám želať?"

„Predpodkladám, že kvety."

„Ách, kvety," povzdychol si. „Iste."

Vezmi ruže alebo tulipány!

Ticho!

Iba ich kúp. Rýchlo!

„Máte niečo..." Rozmýšľal, „niečo iné?"

„Iné?"

„Niečo, čo nie je klišé?"

Idiot.

„No," predavač sa nervózne ošil. „Prepáčte, pane, ale ako to myslíte?"

„Predávate aj originálnejšie kvety než tulipány?"

„A čo by ste chceli? Vari nie zimolez?"

Náhodou...

Na to ani nepomysli!

„Výborne!"

~

Gen sa rozospato vyšuchtala z izbiedky, vlasy mala zamotané do jednej veľkej guče a fialové fľaky pod očami sa jej len prehĺbili. Keď vošla do kuchyne, videla ako sa Yoongi načahuje po dvoch šálkach v hornej polici. Kanvica skackala a pískala nad sporákom.

„Pozrime sa," poznamenal Yoongi a obzrel sa ponad plece. „Už si hore..."

„Čo to tu robíš?"

„Varím kávu?"

„To mala byť otázka?"

Yoongi sa odmlčal.

„Dáš ti tiež?"

„Áno," vysúkala zo seba.

„Piješ americano?"

„Mám rada affogato, ale pochybujem, že..."

Yoongi nazrel do mrazničky a vytiahol z nej novú piksľu vanilkovej zmrzliny: „Aj s karamelom?"

„Prosím," užasnuto pritakala.

„Ľudia vravia kapučíno, espresso, macchiato, latte, ale rozhodne nie affogato," prisunul si druhú stoličku k úzkemu barovému pultu.

„Stretávam sa s tým často," lyžičkou zabŕdla do štedrého kopčeka vanilkovej zmrzliny. „Mne odlišnosť neprekáža. Podľa mňa je krásna."

„Káva vyzrádza tajomstvá," prehovoril. „Preferencie nielen v chuti."

„Myslíš, že káva prezrádza o ľuďoch veľa? Skryté túžby? Povahové črty? Či aj názory?"

„Istým spôsobom," prisvedčil. „Kde máš skicár?"

„Čože?"

„V Tokiu si ho mala neustále pri sebe."

„Niekde tu asi bude..." Poobzerala sa po okolí, ale zrakom ho nenašla. Možno bol ešte stále zastrčený v jej taške. „To nie je dôležité."

„A čo je?"

„Káva," vyhŕkla a napila sa zo sladkého affogata.

„Kresliť ťa ešte baví?"

„Prečo sa pýtaš?"

Yoongi sa oprel dozadu. Vedel, že by bolo správne to povedať. Kedy, ak nie teraz?

„Ten včerajšok ma mrzí."

„Aj tak chcem odísť," trvala na svojom. „Moje rozhodnutie je nemenné."

Yoongi sa zachmúril: „Vážne by si mala kresliť."

„A ty by si do toho nemal strkať nos."

„Nemal," súhlasil napokon, „ale budem."

„Čo si o sebe myslíš, Min Yoongi? Že ti celý svet padne k nohám?"

„Možno."

Nafúkanec, preblyslo jej mysľou.

„Nie všetko čo chceme nakoniec aj dostaneme."

„Mala by si kresliť, Gen. Mám rád tvoje umenie."

„Veď ho ani poriadne nepoznáš."

„Pretože to nechceš."

„Čo nechcem?"

„Aby som ho spoznal."

„Tak rešpektuj moje rozhodnutie."

„Veď rešpektujem."

Otrávene si znova odpila z kávy: „Nemusíš byť na mňa milý. Včera si dokázal presný opak."

„Povedal niekto, kto ma má rád iba ako Agusta."

„Čože?!"

Tresla šálkou o barový pult, až roztopená zmrzlina vyšplechla do Yoongiho tváre. Akú má drzosť! Ublíži mi a začne mi vyčítať niečo, čo ani nie je pravda? Idiot!

„Zašiel som do videopožičovne-"

„Neodbáčaj!"

„Zašiel som ta a zistil, že je to k ničomu."

„Prečo?"

„Nemám doma prehrávač."

„No a?"

„Dúfal som," sklonil hlavu, aby zakryl svoj úškrn, „že ťa to rozveselí. Môžeme si pozrieť film na laptope."

Gen váhala či sa má nechať prehovoriť.

„Poď so mnou. Chcem ti niečo ukázať," odsunul sa od nedopitého americana.

Dôvod jeho čudného správania, ktoré za poslednú hodinu len vygradovalo, bol pre ňu nevyriešiteľným rébusom. Ľutoval Yoongi svoje predošlé slová?

„No?"

„No?" zopakovala po ňom hľadiac na vytvorený bunker z deky, vankúšov a LED svetielok.

„Je to fajn?"

„Nemám osem..."

Vidíš? Vravel som ti, že sa jej to nebude páčiť!

„Ale teraz už asi áno," doložila nadšene.

„To znamená...?"

„Je to veľmi..." obišla bunker a skúmavo si ho poobhliadala. „Svojské. Áno. Myslím, že sa mi to páči."

Hnevala sa naňho? Pochopiteľne. Zvládla odolať kúsku dieťaťa vo svojom srdci? Pochopiteľne nie.

Počas sledovania Jurského Parku (jedného z jej najobľúbenejších kultoviek) sa sústredila iba na rozjímanie. Čo si o ňom naozaj myslíš, Gen? Zraňujú ťa jeho slová. Ak by ti bol ľahostajný, aj jeho reči by ti boli. Lenže nie sú. Čo sa to s tebou, doparoma, deje?

„V kórejčine to znie čudne," potláčala v sebe smiech.

„Hovoril som, že to môžeme pozerať v angličtine."

„Na čo? Poznám to naspamäť," odvrkla. „Toto je pre mňa aspoň nová skúsenosť."

„Ešte stále chceš vedieť po kórejsky?"

„Hm?"

„Veď vieš. Učiť sa."

„Asi," na moment stíchla, lebo sa na obrazovke objavila ikonická scéna s revom tyranosaura. Z misky zobrala za hrsť maslových pukancov a cez plné ústa dokončila: „Je to výzva."

„Ja chcem skúsiť angličtinu," priznal sa.„Tiež je to výzva."

„Každý cudzí jazyk je výzvou," po uvážení skonštatovala, „hlavne sa nesmieš vzdať! To je recept na úspech."

„Áno."

Jeho ruka sa naraz stretla s Geninou. Nebola to však obyčajná náhoda. Rozrušene si prešiel jazykom po perách dotýkajúc sa jej končekmi prstov.

„Čo to robíš?"

Nedotýkaj sa jej, nedotýkaj sa, nedotý-

Odrazu ani netušil ako, preplietal si s ňou navzájom prsty.

„Prepáč! Fakt prepáč!"

„Prepáč? Nie, to je," pomykala hlavou a zahľadela sa na svoju ruku, „nič sa nestalo. Ja chápem, že ten plaz je desivý," uškrnula sa provokačne.

„Č-čože?"

„Bojíš sa."

„Bojím? To nie!"

„Je to celkom roztomilé..."

„Ale ja sa nebojím!"

„Samozrejme. Si predsa nebojácny Agust."

„Fajn," zamrmlal pomedzi zuby a odtiahol od nej svoju ruku.

Úsmev sa Gen rozlial po tvári. Podpichovanie bolo jej stredným menom.

Zvyšok filmu sa jej marilo, že sa Yoongi stále ksichtil nadurdene, ako keby ho počastovala tými najhoršími nadávkami. A pritom len žartovala.

~

Podvečer prišiel nečakane rýchlo.

Yoongi si pre ňu vymyslel ďalšiu podivuhodnú činnosť. Akýmsi spôsobom sa mu podarilo dotrepať dva drevené stojany a plátna do spálne.

„Čo to má znamenať?"

„Maľba."

To bolo síce očividné, no Gen mierila svojou otázkou inam.

„Nauč ma," dodal odhodlane.

Doteraz bolo všetko nudné a nevýrazné. Monotónne a zabehnuté v starých koľajach. Je ako tí druhí. Začne naprávať chyby až vtedy, keď je neskoro. Až keď je to nevyhnutné. Je presne taký istý ako Guido...

„Mám ťa naučiť maľovať?"

„Áno," nadšene schytil plochý štetec, „nauč ma."

„Nemôžem," zvesila plecia, „to sa nedá naučiť. Len precítiť."

„Ale dá. Všetko sa dá," trval na svojom, „aj spev áno. Aj tanec. Aj maľba."

„Nikdy to však nebude také..."

„Aké?"

„Prirodzené."

Prečo sa mi otvárajú staré rany? Aj Guido sa chcel odo mňa učiť. A aj som ho učila. Nakoniec to bol jeden z dôvodov, prečo odišiel. Prečo som skončila na ocot. Iba ja a moje kresby. A preto by som s tým mala seknúť! Žiadne kreslenie! Žiadna maľba! Žiadne umenie!

„Tak," nástojil. „Nauč ma byť prirodzeným."

„To nejde."

„A čo ide?"

„Sľúbila som, že s tým prestanem, chápeš? Nechcem znova vkročiť do tej istej rieky. Viac už nie."

„Rozumiem," prikývol.

Gen vyľakane zízala na prázdne plátno, akoby čelila svojmu najväčšiemu strachu. Pred očami mala toho parchanta Guida.

„Gen," strhla sa pri jeho neobyčajne studenom dotyku.

Pomaly sa k nej sklonil, dychom rozrážal jednotlivé pramienky jej strieborných vlasov. Cítil z nej sviežu vôňu yuzu a mäty.

„Maľuj."

História sa opakovala. Jedno slovo, dve hlásky. Príkaz, ktorý sa príkazom ani nejavil. Prešiel ňou súzvuk triašky. To, ako to vyslovil bolo nevšedné. Vášeň, pokušenie, chtivosť, vari aj hrejivosť. Nič tomu nechýbalo.

Kvôli podobnému slovu ho nakreslila v tokijskej kaviarničke. Vďaka tomu slovu si azda získala jeho priazeň. Možno vďaka tomu jednému slovu boli práve tu v Tägu. Vďaka tomu teraz stáli pred holým plátnom, ktoré malo čochvíľa nasiaknúť pocitmi ako špongia.

Nesmieš podľahnúť pokušeniu!

„Gen," zopakoval jej meno, „maľuj. Prosím."

Neurobila nič. Nenačiahla sa po drevenej palete s farbami, neuviazala si okolo pása zásteru, ani nezavadila o štetce v sklenenej nádobe.

Nemôžem to urobiť.

„Musíš sa pozerať tu," poukázal na svoje srdce a hneď potom na svoju hlavu, „a nie tu."

Mýliš sa.

„Nie. Musím sa pozerať sem," a ako na zavolanie sa ich pohľady pretli. „A tak ťa žiadam. Nekáž mi, čo mám robiť. Sama to viem najlepšie."

„Potom ti ja niečo ukážem."

„Čo také?"

„Moje umenie."

Jeho umenie. Nepochybne hudobné, rytmické, náročne navrstvené ako pompézna svadobná torta, no nádherné. Hudba bola ako kresba, akurát namiesto ceruzou po papieri kĺzal prstami po klávesoch. So zaujatím sledovala jeho prácu snažiac sa pochopiť, v čom spočíva ten pomyselný zmysel.

Obe plátna zostali nateraz nedotknuté. S čerstvou kávou sedeli na krátkej pohovke, zatiaľ čo sa Yoongi ponáral očami do svojho laptopu. Väčšie projekty si nevzal so sebou.

Slnko sa zašilo za obzor. Zotmelo sa a skorú jar prestriedali posledné záchvevy zimného obdobia.

Gen si opierala hlavu o tvrdý vankúš a z diaľky márne žmúrila na obrazovku laptopu.

„Chceš si to vypočuť?"

„Smiem?"

Yoongi sa usmial sa podal jej slúchadlá.

„Ktorý hudobný nástroj máš najradšej?"

„To je ťažká otázka. Každý je výnimočný."

„Ja mám rada violončelo. Môj otec zvykol hrávať s priateľmi u nás na povale," v lícach jej naskočili rozkošné jamky. „Pamätám si ako jemne hrával Bachovu Cantatu: Ich steh mit einem Fuß im Grabe. Hudba rezonovala celým domom. Vždy mi jeho hra pomohla zaspať. Chýba mi."

Yoongi neodpovedal, až keď odznela jeho práca, spýtal sa: „No? Čo hovoríš?"

„Nezvyčajné," netajila svoje prekvapenie. „Ale dobré. Veľmi emotívne, nie však vtieravé. Ak môžem, rada si to vypočujem ešte raz."

„Áno," skonštatovala po druhom vypočutí.

„Áno čo?"

„Máš talent. Nečudujem sa, že si sa pri našom prvom stretnutí ukrýval pred neželanou spoločnosťou. Je to vskutku niečo, čo neviem opísať a to sa zväčša nestáva. Fanúšikovia ťa musia zbožňovať."

„Predpokladám, že hej."

„A aké to je?"

„Hm?"

„Keď si si vedomý, že tvoju hudbu bude počúvať taká masa ľudí. Nie je to ani trochu skľúčujúce?"

„Možno," pomykal plecami, „ale hudba najmä lieči. Pomáha."

„S tým úplne súhlasím."

„Vieš, Gen... Sme rovnakí."

„Rovnakí?"

„No je tu jeden rozdiel."

„Aký?"

„Ja mám fanúšikov, ty nie," odvetil pošepky. „A tak mi, prosím, dovoľ byť tvojím prvým fanúšikom."

~

hi guys!

neverím, ale som tu. ako-tak sa mi podarilo doručiť vám pokračovanie Cold March. tentoraz o čosi dlhšia a cozy časť. neviem, čo vám na moju obhajobu mám napísať, jednoducho je toho na mňa stále veľa a keďže nedokážem nasávať informácie ako špongia, ťažko sa mi sklbujú hobbies s povinnosťami T^T
možno bude december lepší, sama si chcem vyhradiť viac voľna. so wait for be, please!

dúfam, že sa vám kapitola páčila. ako vždy má zaujímajú vaše postrehy, názory, pocity a myšlienky! budem rada ak sa o ne so mnou podelíte ^-^

jedzte veľa ovocia, zeleniny a stay healthy!

PS: už ste mali tú česť ochutnať affogato? ak áno, chutilo vám alebo radšej uprednostňujete iné kávové variácie?

sga. ( ꈍᴗꈍ)